Na ceste do Archégey

rozhovor Thomasa Orrowa s Pavlom Bratským

Čo znamená Archégea?

Archégea je novotvar, ktorý som si vymyslel ako názov pre prapôvodný svet prvého stvorenia, tak ako je to známe z mytológií či vedeckého výskumu, že naše slnko a hviezdny systém je druhotným svetom stvoreným zo svetov zaniknutých.

Košickú Kotolňu pokladám za miesto, kde sa objavujú myšlienky, akési posolstvá, archetypy prekonávajúce všetky hranice času a priestoru. Tento druh migrácie či už v duchovnej, alebo vo fyzickej podobe nie je v histórii žiadnou novinkou. Svetové centrá žili oddávna kozmopolitnou komunikáciou. Bolo to tak v Ríme, v Babylone, v Göbekli Tepe… Tento problém bol starý už v čase, keď sme prešli pevninský most medzi Afrikou a Áziou. Vždy a všade porovnávali ľudia svoje myšlienky. Myslím, že príbeh Archégey je najmä o tomto, ale nielen o tom.

Akú symboliku ste zvolili?

Nibiru je legendou o desiatej planéte – v jednej verzii rotujúcou po tej istej dráhe ako Zem, za Slnkom v zákryte, aby sme ju nikdy neuzreli. Je to akási planéta – dvojník Zeme, kde má každý z nás medzi jej obyvateľmi svoje dvojča. Podľa známej symboliky vznikla aj Pyramída božej tváre.

Paralelné svety sú tu okolo nás, niekedy dostupnejšie či napriek tomu nedostupnejšie. Stačí sa zamyslieť už len nad tým, aký svet je videný očami niekoho vedľa nás.

Mysterióznosť Archégey je znásobená tichom, keďže je prakticky bez textu. Kto má uši, nech počúva?

Viem si predstaviť, že by jej ticho prelomila experimentálna hudba. Literatúra má svoje pôvaby aj v tom, že je bez obrazu. Je plná tušených imaginácií, ktoré neustále pribúdajú každým novým prečítaním. Ilustrovanie môže, ale nemusí tomu napomôcť. Je už sekundárne. Podobne to môže byť so slovným komentovaním rýdzo grafického príbehu.

Hlavný problém, pre ktorý ma téma zaujala, bol vyrozprávať príbeh o poslaní umenia. Urobiť to bez slov, teda bez jazykovej bariéry. Lákala ma náročnosť takejto komunikácie a otvoriť sa viacznačnosti. Tiež ma zaujala aktualizácia príbehu do reálií, použitie nielen vizuality Kotolne, ale napríklad tiež inšpirácie z poézie Richarda Kittu.

Zalistujme v histórii. Spomínate si na svoju komiksovú prvotinu?

Môj prvý komiks som nakreslil v roku 1967 a bol o papagájovi Oxo. Je mi za ním trocha smutno, ako za všetkými detskými komiksami, a to vďaka jednému kamarátovi, ktorý ich stratil, ale na oplátku mi daroval aspoň iluzívne spomienky na ne. To čaro sa predsa nemôže len tak vytratiť. Stále čosi z neho pretrváva. Komiksy, ktoré som poznal v detstve, mi pripadajú stále rovnako kúzelné – komiksy z českých detských časopisov ako boli Rychlé šípy, Ohníček, Větrník… Ale tiež slovenských ako bol Prúd, či Pionierske noviny, Kamarát. Rovnako stretnutia so zahraničnými periodikami ako francúzsky Pif, či komiksy z britských periodík – Lion, TV Century 21, Valiant, Eagle, neskôr StarLord, 2000 AD, alebo rôzne mutácie Metal Hurlant. Očarila ma tiež belgická komiksová tvorba.

Trochu sledujem mainstreamovú tvorbu, je mi však blízka aj experimentálna tvorba, underground, rôzne alternatívy – od punku až po úsvit nových technológií v komikse.

Boli ste odjakživa zberateľom svetového komiksu. Obaja vieme, že je to užitočná škola. Na čo by nemali zabudnúť mladí autori, ktorých komiks zaujíma, alebo o tom ešte ani sami netušia?

Myslím, že v Košiciach sú aj nadšenejší zberatelia komiksu ako ja. Menovať autorov, čo ma ovplyvnili? Bolo by ich veľa… Gustav Krum, Kája Saudek, Reg Bunn, Andreas Martens, Mac Raboy. Zaujíma ma však umenie vo všetkých svojich podobách. Fascinovalo ma mnoho rôznych umelcov ako napríklad El Greco, Antoni Gaudí, Marc Escher, Giovani Battista Piranesi, Charles Robert Cockerell, Wiliam Blake, alebo Mikhail Vrubel.

Pre mladých autorov komiksov žiadnu špeciálnu radu nemám. Dôležité je v umení vypočuť volanie vo svojom vnútri, skôr než si vyberieme smer svojej púte. Je treba vedieť, že Múzy navštevujú tých, čo sa im dvoria prácou. Samozrejme, všetci pútnici časom sú nám nápomocní. Máme k dispozícii učiteľov z časov minulých ako aj súčasníkov a nám blízkych ľudí. Je dôležité si hľadať svojich duchovných príbuzných. Treba medzi nich rátať aj rebelov, čo sa snažia poznať a zmeniť svet.

Čo by sme vedeli a mali povedať o košickom komiksovom kontexte? Viete si predstaviť jeho budúcnosť?

Vizuálne rozprávanie príbehov ľudia milujú. Aj v Košiciach pribúdajú ľudia, ktorí sa komiksu venujú. Čítajú ho, tvoria a tiež sa zaujímajú o jeho históriu. Komiks prešiel dlhú cestu emancipácie a vybojoval si svoje miesto. Dejiny komiksu u nás v Košiciach a na Slovensku však čakajú na svojho historika. V tom nám veľmi pomohli Česi. V publikácii Dějiny československého komiksu 20. století (2014) od autorov Tomáš Prokůpek, Pavel Kořínek, Martin Foret a Michal Jareš je zahrnutá aj naša časť komiksových dejín. V blízkom Prešove je prvou lastovičkou publikácia o komikse od Petra Karpinského Poetika komiksu v texte a kontexte (2014). V Košiciach prvý komiks publikovalo Okno (1968) – Dvaja na jednej lodi (Les Pionniers de l’Espérance).

Komiksy vychádzali v šesťdesiatych rokoch u nás vo Východoslovenských novinách, v denníku Večer ako napríklad Barbarella (1969) od autora Jeana-Claude Foresta. Pôvodná komiksová tvorba v Košiciach, alebo na východe Slovenska, pokiaľ je známe, pochádza až z roku 1990, keď v nultom čísle časopisu Oko vyšiel komiks Mullerdóm, ktorý som vytvoril na motívy románu Jana Weissa – Dům o tisíci patrech.

V 1991 tu vznikol komiksový časopis Jupííík. Komiksu sa venoval aj e-mag Bubliny pod vedením šéfredaktora Laca Orosza, kde publikovalo veľa komiksových tvorcov (Ľudo Mikula, Eva Mária Ondová, Pierre Gilhodes a ďalší). Domácemu a zahraničnému komiksu sa venuje aj superzin ENTER. Súčasnosť komiksu je oveľa bohatšia na autorov, ktorí majú s Košicami priamu súvislosť a ktorí sa presadili aj za hranicami – Branko Jelinek, Ján Lastomírsky, Mikuláš Podprocký, Martin Groch, alebo Dušan Durman. Takže sú tu základy, je tu odkaz, ktorý sa bude ďalej rozvíjať. Možnosti vizuálnych príbehov sú pritom ešte stále neprebádané. Komiks je nesmierne súčasné médium. Na scénu už vstúpili aj jeho elektronické formy a inovácie.

Na záver možno trochu prekérna otázka. Ako si viete predstaviť novú scenériu Košíc po ich kreatívnej industrializácii?

Osobne verím, že Košice ešte len očakávajú svoje veľké šance. Za posledných sto rokov prešli búrlivým vývojom. Vznik umeleckého školstva pokladám za jednu z najvýznamnejších udalostí v živote kultúrnych Košíc. Všetky projekty týkajúce sa kultúrneho rozvoja mesta povznášajú obyvateľstvo do nových duchovných levelov. V tom vidím tie najväčšie nádeje pre budúcnosť. Myslím, že sa Košice stále viac otvárajú svetu a čoraz viac sa o nás vie. Naše mesto má veľkú budúcnosť. Myslím, že by sme o tom ani nachvíľu nemali pochybovať. Ale pozitívna budúcnosť nepríde samozrejme sama. Je potrebné, aby sme sa ku nej sami pričinili.

Blok komiksu „Pavol Bratský – Archégea“ bol pripravený v spolupráci s edíciou komiksových zošitov Tom Orrow a vydavateľstvom Dive Buki, Košice. Editor: Rišo Kitta.