Vnímaním a pozorovaním k uveriteľnejšiemu zaznamenávaniu

Hodnotené texty autorov: Branislava Z., Slavomíra S. a Viktórie D.

Próza Branislava Z. Kamil P. a jeho odkaz približuje spomienky hlavného hrdinu na obdobie detstva a dospievania. Kamil alebo priateľsky, Kamo, bol Braňov najlepší kamarát, s ním zažíval to, obrazne povedané, „neobyčajné obyčajné“ – spoločné záľuby, hry, prvé tragédie a bitky aj „zlé veci“ (krádeže, výtržnosti): „Keď sme sa raz túlali po hornom konci, zaujal nás Trabant a opäť nás pochytila potreba urobiť niečo zlé. A tak sme Trabi poškriabali, ale nie hocijako, nechali sme tam vyryté Kamo a Braňo a išli ďalej.“ Text prirodzene plynie, vyjadrovanie postavy je formované s ohľadom na jej vek, ktorý sa dá odčítať z jej slovníka – slová „trabant“, „vyobšívať“ či spojenie „keď sme sa klbčili“ evokuje zrelosť postavy, rovnako nepresnosť v spomínaní (Braňo si celkom nepamätá súvislosti vzťahujúce sa na vzťah s priateľkou Monikou). Kamov vplyv na Braňa vzdoruje času. Spomína si na neho počas nepríjemných životných situácií a upokojuje sa známou činnosťou – napríklad poškriabaním auta priateľkinho bývalého – avšak nedostatočnú motiváciu postavy vidím v úsilí o paralelu medzi označením trabantu iniciálami priateľov – dobyvateľov a vo výsmešnom vyrytí iniciál na aute bývalého partnera Braňovej priateľky: „Od žiarlivosti som na auto jej priateľa z Prahy skalou vyryl jej iniciály plus jeho iniciály rovná sa VLPP.“ Daný motív má význam v potvrdení priateľského puta z minulosti, preto navrhujem jeho zjednodušenie, teda v pásme súčasnosti vynechať motív iniciál.

Výber motívov posilňuje tragikomickosť textu, autor by sa mohol zamerať na komický tón, avšak prostredníctvom obrazov, nevypovedať všetko priamo, „po lopate“. Problémom textu sú totiž explicitné konštatovania, ktoré prezradia pointu namiesto jej rozvinutia v príbehu: „Bol najdôležitejšou postavou môjho detstva, vybudoval mi ego a kúsok od Kamovho domu som si uvedomil svet. (…) Kamo formoval moje detstvo a jeho odkaz trval ešte dlho.“ Kľúčom by mohlo byť väčšie popustenie uzdy fantázie namiesto úsilia o autobiografické zaznamenanie prežitého.

Próza Búrkový reštart predstavuje žáner sci-fi, autor do Ukáž sa! prispieva ďalším textom v rámci svojho preferovaného žánra. Oproti predošlému zaslanému textu (Medzi sférami, apríl 2022) je tento kompaktnejší, z hľadiska kompozície sa zameriava na jednu udalosť a nezabieha príliš do odbočujúcich detailov, vďaka čomu pôsobí suverénnejšie. Autor sa zdokonalil aj technicky, vety sú úderné, plynulé, avšak ani tento text sa nevyhol neprirodzeným štylistickým formuláciám, najmä v uvádzacích vetách priamej reči: „,Poondiaty šrot!ʻ znie moja nadávka po tom, ako zistím, že batéria nevydržala vnútorný tlak plazmy a praskla.“ Takýchto miest je v texte niekoľko, uvádzacia reč tu brzdí dynamickosť deja. Autorovi odporúčam všímať si výstavbu dialógov v prózach iných autorov a autoriek, povedzme aj mimo obľúbeného žánru. Tréning všímavosti mu umožní hlbšie porozumieť dialogickej funkcii a postupne nadobudnúť žiadanú formálnu prirodzenosť. Kde-tu narazíme aj na krkolomné vetné konštrukcie, autor by mohol zapracovať na syntaxi: „Za to ale mne na rukách vyrastali od zápästia v lokácií  zároveň s líniou malíčka  po lakeť sedem ostroh.“ Príbeh sa odohráva na vojenskom území, čo je čitateľom/čitateľkám známe, preto by som sa vyhla zjednodušenému a klišéovitému dopovedaniu: „Predsa len byť celý deň v drsnejšom nepohodlnom vojenskom oblečení vo farbách olivovo zelenej dá zabrať. Avšak sme vojaci. Pre nás sú drsné podmienky súčasťou života.“

Slavomír S. spoznáva svoje autorské nevýhody a postupne získava prehľad o tom, ako sa v písaní zdokonaľovať. Odporúčam mu čítať viac textov mimo jeho hlavného záujmu, s cieľom získať viac prirodzenosti vo svojom písaní.

Text Zber sa od próz Branislava Z. a Slavomíra S. líši už na pohľad premyslenou štruktúrou. Skladá sa z troch častí plniacich funkciu „malých“ kapitol – názvy častí Príprava, Zber a Triedenie majú logickú postupnosť, ktorú odráža aj príbeh. Zároveň ide o leitmotívy, s ktorými ďalej pracuje a rozvíja ich – „povrchovou“ témou príbehu je zber zemiakov, pozornosť čitateľa sa však presúva na vzťah rozprávačky k starým rodičom. Text čítame v jeho druhom pláne, vnímame obrazný charakter motívov a domýšľame si ďalšie významy. Z hľadiska kompozície sa autorka usiluje o celistvosť, každá časť má svoj vlastný dejový oblúk a je plnohodnotným rozprávaním. Autorka je vnímavá pozorovateľka, a túto prednosť využíva, vďaka čomu je výpoveď pútavá, konkrétna, pôsobí prirodzene a má schopnosť podmaniť si čitateľovu predstavivosť: „Vzduch na poli nie je nikdy rovnaký ako ten v dedine, napriek tomu, že spolu susedia.“

Plynulému čítaniu niekedy prekáža nadužívanie osobných zámen a častíc (najmä vždy, nikdy, každý, nejaký), podobne pôsobia informácie, ktoré ponúka rozprávačka a pre chod príbehu ich nutne nepotrebujeme („Keď k nám dorazila, ladne zliezla z bicykla, (…) Smiali sa z nás.“). Autorke sa tak nie vždy podarí ustriehnuť mieru naliehavosti vypovedaného a želaný efekt, najmä práca s komickým si vyžaduje prísnejšiu selekciu: „Čo však ostalo boli rýchle mravce. Ich rýchlosť prekonala len rýchlosť šírenia informácií v dedine.“ Bola by som opatrnejšia aj pri zanášaní nárečia – takáto charakteristika starých rodičov by mala mať prednosť pred používaním nárečia za účelom ozvláštnenia textu. V prípade postavy otca je nárečie nadbytočné. Uvažovala by som aj nad tým, kde je priama reč naozaj nutná (napr. v mieste, kde sa spomína babkin brat a jeho doberanie).

Viktória D. má základy písania úspešne za sebou. Rozumie výstavbe textu, jej silnou stránkou sú sugestívne opisy, dôsledné evokovanie nálady a zväčša vydarené budovanie celkovej atmosféry. V príbehu by mohla zdôrazniť problémovosť, text by sa tak stal naliehavejším aj pre čitateľa – hoci autorka zobrazuje detstvo ako pozitívne obdobie, mohla by prepracovať niektoré motívy a prehĺbiť ich dramatizujúci potenciál (motív ubúdania hmyzu, pavúkov v garáži či prinesenej hliny).

Texty hodnotila Katarína Hrabčáková.