Na Štedrý deň roku 2004 mi zomrela babka Jožka. Dedko František, jej muž, bol vtedy po smrti, a preto sme u nej na dedine už pár rokov trávili Vianoce. My, Urikovci (rodičia a tri dcéry), a tiež päťčlenná rodina otcovej sestry. V ten deň pred dvadsiatimi rokmi sme dokončovali na našom mestskom byte posledné vianočné prípravy, balili darčeky a
Louisa May Alcott: Malé ženy V kánone svetovej literatúry existuje niekoľko diel, ktoré tak prenikli do nášho každodenného života, že sa stali súčasťou frazeologizmov v bežnom jazykovom prejave. Je vysoko pravdepodobné, že ste už niekoho niekedy napríklad počuli povedať o svojich dcérach: „Toto sú moje malé ženy“. A je rovnako pravdepodobné, že ste si pri tejto poznámke
Nemôžem tomu uveriť, ale keď sa ráno zobudím, hneď viem, že som chorá, je mi mdlo, točí sa mi hlava, k čomu sa pripája mierne prechladnutie, v okamihu si uvedomím, že na druhý deň som sa mala vidieť s mužom, na ktorého neprestajne myslím, a ak som chorá – doteraz sa to nikdy nestalo –, tak sa s ním
Je pre mňa veľmi náročné vybrať tri knihy s témou radosti. Lebo mne každá kniha robí radosť. Každá! Som dlhoročná zberačka kníh, ktorá prešla od antikvariátových pokladov, kvôli ktorým som chodila na otočku do Prahy, cez zbierky krásnopríbehov, ktoré sa mi už nezmestili do bytu, až po vášnivú zberačku detskej krásnej literatúry. Rozhodla som
Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že to sem nepatrí. Najmä, ak sú Vianoce, šťastné, veselé, radostné... Je to o mojom kamarátovi, sme rovesníci, tesne nad šesťdesiat. Aj v knižnici, pre ktorú píšem tieto riadky, sa nájdu jeho knihy. Možno bol u vás na besede. Načítal knihy pre nevidiacich a slabozrakých. Videli ste ho v televízii, počúvali v rozhlase.
mala radosť z prítomnosti pamäti v zrkadle ráno videla tvár svojej prababičky opuchnutú z hladu vo vlastných deťoch si všímala tie bruchá ktorých sa nafukovali z pôdy kôry mrlíka rebrá im vrastali do tenkej kože videla deti v snoch privalené panelmi svojich bezpečných izieb s roztrhanými tvárami sklom z rozbitých okien mala radosť z
Občas sa zdá, že dnešný svet je akýsi skúpy v ponuke dôvodov na radosť. Radosť je veľmi príjemný pocit. Keď máme radosť – telo i duša pookrejú. Radosť je reakciou na úspech či zisk. Radujeme sa, keď získame, čo sme chceli získať, ale aj vtedy, keď nestratíme to, čoho vlastníkmi chceme aj naďalej byť. V každom z nás
Pozor, pozor, prichádza ten čas! Čas radosti, veselosti. Keď... Mne sa to akosi nezdá. Mailová schránka praská vo švíkoch, prijaté a neprijaté hovory sa kopia, počítač hlási: Disk je plný!, nástenku mám posiatu žltými aj zelenými „pripomínacími“ papierikmi, neposkladaná kopa prádla v spálni začína dosahovať výšku Gerlachu, nedokončený adventný veniec na stole kričí: Už len pár
Keď som dostala ponuku predstaviť pre portál Knihy na dosah tri radostné knihy od slovenských autorov, radostne som súhlasila a myslela si, že to bude ľahké. Čítala som od detstva všetko, čo mi prišlo pod ruku (doslova a do písmena – od kníh, ktoré sme ako deti dostávali cez rodičovskú a školskú knižnicu až po knižnice
(z Ďalekého východu na Slovensko) Príroda je s haiku spätá od jeho vzniku. Priamo ju odráža pravidlo kigo, ktoré situuje každé haiku do konkrétneho ročného obdobia. Zima japonskému haidžinovi ponúka miesto na rozjímanie, ale aj návratnú detskú radosť, užasnutie nad bielou krajinou. Nehostinnosť prírody, ktorá sa na pár mesiacov uzamkne do seba, je