Takaši Hiraide: Mačací hosť
(úryvok) Japonský básnik, spisovateľ a literárny kritik TAKAŠI HIRAIDE sa narodil v meste Kitakjúšú (prefektúra Fukuoka) v roku 1950. Pôsobí ako profesor poetiky a vedy o umení na Tama Art University v Tókju. Publikoval knihy poézie, esejí, teoretické práce o poetike a bejzbale (napríklad Poetika bejzbalu). Je autorom biografie
Marta Hlušíková: Ramzes nechce, aby sme si pamätali mená zradcov
(Z pripravovaného rukopisu Naja, naja a ja) Šiestak Maťo žije v dedine, ktorá je maličká a veterná. Rád pozoruje lode plávajúce cez gabčíkovskú plavebnú komoru a tajne obdivuje svoju novú spolužiačku, ktorá k nim prišla do triedy z veľkého sveta – rovno z Prahy. Svet, v ktorom Maťo dospieva,
Marek Vadas: Svedok
(próza z knihy Šesť cudzincov) Jedno oko mám tmavohnedé, v zrkadle ho vidím napravo, teda je ľavé, respektíve úplne nepravé. Nerozoznáva farby ani obrysy, je slepé ako novonarodené mača. Nie som si ale úplne istý, či predsa len niečo nevidí, občas, keď druhé oko privriem, v hlave sa mi
Martin Vlado: Mám všetko, čo nepotrebujem
Malo by to smerovať do samého stredu. Stálo v pošte. Text mailovej správy, okrem tejto základnej informácie, obsahoval už iba termín odovzdania príspevku. Z redakcie literárneho časopisu mi poslali pozvánku do ankety na tému: Ako sa žije slovenskému spisovateľovi. Odkedy som dôchodca (sedem mesiacov) žije sa mi fajn. Čítam knihu
Barbora Hrínová: Skokan
Január bol pridlhý a depresívny mesiac. Ambróz ho inštinktívne nemal rád. Keď sa vybral začiatkom roka na prechádzku, na vyľudnenom Hlavnom námestí stretol iba chlapíka-stromčeka. Kostým nebol v tvare kužele, ale nadrozmernej medovníkovej formičky a pôsobil komickým dojmom, akoby mal chlapík po boku tela sedem zelených rúk. Ambróz nechápal, ako v tom
Vanda Rozenbergová: Zjedol som Lautreca
(úryvok) Mal som takmer dvadsaťštyri rokov, bol marec, všetko sa topilo a my sme sa v blate brodili k polorozpadnutým chatkám za osadou Hemjeslo. Hneď v prvej nás čakala žena, staršia a bez zubov, jednu ruku mala poškodenú obrnou. Vlasy schované pod špinavou červenou čiapkou, viseli na nej
Júlia Oreská: Posledná Havranka
Zobudila sa zo zlého sna a v tej chvíli vošlo dievča a energicky treslo dverami. Keď si všimla tmu v izbe a rozospatú Havranku, ktorá na ňu žmúrila, začala sa jej ospravedlňovať. Havranka sa na ňu placho usmiala, akože sa nehnevá. Chvíľu bolo ticho, dievča rozpačito postávalo. Zrazu, akoby sa z toho prebralo, usmialo
Richard Pupala: Noc s korytnačkou
V školskom klube si spravila úlohy. Ticho sedela v lavici a čakala, kým bude môcť odísť domov, a vychovávateľka chcela vedieť, prečo sa nehrá s ostatnými alebo si aspoň nekreslí; kreslí predsa rada. Dorotka neodpovedala. Stuhla v šiji a sklopila pohľad. Nemohla prezradiť, prečo nekreslí. Na ceste zo školy
Ivana Gibová: Don’t ignore me
A zas si vianočnú šichtu zlízla Karolína, lebo ako jediná nemala deti, no kde je tu spravodlivosť, že kolegovia sa doma obžierajú kapustnicami a ona už tretí rok po sebe musí ťahať v robote do polnoci. Ešte navyše kvôli trom zúfalcom, čo tu sedia každý osve a pijú hnusné
Ján Púček: Oheň v dome
Okrúhly stôl. A pri ňom sedia. Dve ženy a jeden muž. Neuzavretý kruh. Pamätá si ten stôl, ten kus nábytku. Roky. Spoločných obedov. A štedrých večerí. Naháňačiek. Rozhovorov. I ťažkých mlčaní. Tri životy, prinajmenšom. Ale teraz sú to celkom iné Vianoce. Na stole chýba obrus. Na stole chýba svietnik i sviečka. Na stole chýba
Eva Urbanová: Ako Jeleňatý a Kravatý chytali atmosféru Vianoc
Ilustrácia: Radka Čabrádi Tvrdoňová Postavy Jeleňatého a Kravatého vymyslel môj ocino, keď som bola malá. Neviem, ako presne Jeleňatý a Kravatý vyzerali v jeho predstavách, ale ja som si vždy Jeleňatého predstavovala ako jeleňa, ale nie hocijakého, skrátka jeleňa jeleňatého, takého, ktorý vám ako PRVÝ napadne pri
Ján Mičuch: Tomáš XX. – Gabika
Pred lekárkou fakultou je dlhý rad. Zbierku na pomoc Rumunsku vyhlásili v rádiu už ráno, no ešte po zotmení jazdí mestom húkajúca dodávka, hlas z megafónu ľuďom pripomína, aby nosili len potraviny. Tomáš má ťažký ruksak stále na chrbte. Babka s mamou mu nabalili cukor, múku a cestoviny, on
Martin Hatala: Hliadky! Hliadky!
(ukážka z knihy, kapitola 2) ... Hlúčik miestnych chlapov si prezeral maľbu s výrazmi skúsených kunsthistorikov. Zamyslené hmkanie sa striedalo s nakláňaním hláv a znaleckým žmúrením. Z času na čas nejaký z mužov ukázal na obraz a čosi pošepol svojim spoločníkom. Po dlhšej porade si vedúci skupiny odkašľal. „Pekné,“
Štefan Šimko: Pesnička
Pohmkáva si vtieravú melódiu: „Načo pôjdem domov, keď nemám nikohooo...“ Vlastne má celkom dobrú náladu, ktorú mu urobila nahlúpla pesnička. Na každý tretí takt namočí do teplej vody panvicu a do rytmu ju mydlí. „Otec sa mi žení, matka leží v čiernej zemiiiii...“ Panvica je umytá, postaví ju na jedinú elektrickú
Ján Púček: Predjarie
O mesiac. Teda. Asi o tridsať dní. Príde marec. Zmizne sneh. Odhalí sa vlhká zem. Zavonia. Predjarie. Tie dva-tri dni v roku. Jedinečné. Neopakovateľné. Ľahko sa dajú prepásť. Ak človek nemá nablízku záhradu. A stromy. Ak sa topí v asfalte. Prejdú okolo bez dotyku. Bez závanu. Aké nepredstaviteľné. Že