Štefan Šimko: Luciin stolček
Lucia sa vracia z vinohradu. Je podvečer. Slnko zaľahlo za topole pri riečke. Ale Lucia cestu pozná, takže by ju mohla prejsť poslepiačky. Ale... život ju naučil nechodiť so zatvorenými očami, ani ich zatvárať s hocijakého aj nezmyselného dôvodu. Pamätá si krv, roztvorenú ranu, bolesť a vystrašené oči mamy aj otca a
Jana Bodnárová: Nežný zimný slnovrat
Jemne zasnežený les vyzeral v poludňajšom zimnom slnku ako rozsvietený diamant. V jeho útrobách kráčala dvojica. Muž šiel prvý, žena dva kroky za ním. Dvojica bola bizarne oblečená, vlastne presne v tom, čo mali včera na vernisáži. Žene sa do elegantných členkových čižmičiek nestihlo nabrať snehu. Muž tiež ešte nemal premoknuté kožené
Jakub Juhás: PS
Napadlo mi, že knižnica je ideálnym miestom na rozjímanie, mám na mysli malú regionálnu knižnicu, nie univerzitnú, kde stále niekto niečo kopíruje, kde korzujú skupinky študentov, ktorí donekonečna niečo konzultujú, fotia, listujú, prepisujú. Mám na mysli malú regionálnu knižnicu, kde ľudia prichádzajú a odchádzajú, neposedávajú, vedia presne, kde čo
Slavka Liptáková: Krajina matiek
(úryvok) Bola to obyčajná brigáda. Ľudia v päťdesiatych rokoch chodievali na brigády bežne. Väčšinou na družstvo, ale to v ich prípade neprichádzalo do úvahy. Irma mala sotva jedenásť a sestra Anna už bola preč. Každá teraz sedela na svojich sánkach. Irma zostala doma, v bezpečí rodného domu, hoci
Patrícia Gabrišová: Vedľajšia postava
Život nie je o tom, aby si niekam patrila. Narodíš sa a nepatríš nikam. Martina Ráno pred konferenciou je nepríjemné, Martina sa chce čo najskôr dostať na WC a aspoň desať minút si v pokoji hrýzť ruky, neznáša pach ženských voňaviek, splachovanie a sústredené pohľady do zrkadla, nepochopiteľný
Marta Hlušíková: Kam zmizol môj brat
(úryvok z knihy) Aj vo voľnom pokračovaní knižky Modré srdce s kečupovým fľakom sa stretávame s Laurou a jej mladším bratom Tomášom. Chodí už do školy a privádza do vývrtky svoju pani učiteľku. Je akčný a vynaliezavý, jeho citlivé srdiečko neznesie pocit, že niekde žijú osamelí starkí. Urobí všetko preto, aby ľudia mali k sebe blízko.
Marta Hlušíková: Modré srdce s kečupovým fľakom
(úryvok z knihy) Mať najväčšiu nohu v triede, geniálneho malého brata, v triede dve namyslené nepriateľky a jednu super kamošku, to sa môže pritrafiť iba Laure. Nemá žiadnu veľkú rodinu ako ostatní spolužiaci, ktorým široké príbuzenstvo lajkuje každý školský rok tekvice v školskej súťaži. Má iba chápavých rodičov a brata Tomáša, ktorého zaujímajú aljašské
Veronika Šikulová: Voľačo
Našla som pri upratovaní svoj starý pamätník. „Veronke venuje mama, Vianoce 1977". Podobný vtedy dostala aj moja sestra, aj moja najlepšia kamarátka Gabika, aj Marika a Elena zo Sídliska. Predávali ich v modranskom papiernictve. Také s textilným prebalom, na ňom bola nalepená pohľadnica s konvalinkami. Sestra mala iné kvety. Ani moje spolužiačky nemali
Vanda Rozenbergová: Spomienky fluktuanta
Čítam aj pri jedení, hlavu mám v polievke, slíž sa mi zachytí do vlasov, keď prevraciam stranu. Rád čítam básne, ale nikdy som žiadnu nenapísal. Aj do torty so šťavnatou polevou sa viem ponoriť, len ak mám pri tom otvorenú zbierku od Haugovej alebo Mokoša. Práca v knižnici ma bavila, pokiaľ
Bianka Sielniková: Na labku od Mesiaca
Domov Predstavoval som si domov ako dom s veľkou záhradou a namiesto toho som sa ocitol v byte. V jednej izbe bývala Bianka a v druhej, v ktorej som uvidel počítač, Marek. Snažil som sa dostať k nemu bližšie, ale Bianka sa so mnou chcela hrať. Tak som sa musel tváriť, že som veselá mačka, akú chcela.
Stanislav Rakús: Dom na Agátovej ulici
(z knihy Ľútostivosť) Ulica ľahtikársky pokladala kadekoho za blázna. Neboli to blázni nebezpeční, ale, ako sa im od dávna hovorilo, tichí. A možno ani naozajstnými bláznami neboli. Patril k nim napríklad Lib. Býval na konci ulice a mal trocha zvláštny výzor. V čase nespavosti vychádzal na strechu a pozoroval voľným okom i akýmsi predpotopným, od
Takaši Hiraide: Mačací hosť
(úryvok) Japonský básnik, spisovateľ a literárny kritik TAKAŠI HIRAIDE sa narodil v meste Kitakjúšú (prefektúra Fukuoka) v roku 1950. Pôsobí ako profesor poetiky a vedy o umení na Tama Art University v Tókju. Publikoval knihy poézie, esejí, teoretické práce o poetike a bejzbale (napríklad Poetika bejzbalu). Je autorom biografie
Marta Hlušíková: Ramzes nechce, aby sme si pamätali mená zradcov
(Z pripravovaného rukopisu Naja, naja a ja) Šiestak Maťo žije v dedine, ktorá je maličká a veterná. Rád pozoruje lode plávajúce cez gabčíkovskú plavebnú komoru a tajne obdivuje svoju novú spolužiačku, ktorá k nim prišla do triedy z veľkého sveta – rovno z Prahy. Svet, v ktorom Maťo dospieva,
Marek Vadas: Svedok
(próza z knihy Šesť cudzincov) Jedno oko mám tmavohnedé, v zrkadle ho vidím napravo, teda je ľavé, respektíve úplne nepravé. Nerozoznáva farby ani obrysy, je slepé ako novonarodené mača. Nie som si ale úplne istý, či predsa len niečo nevidí, občas, keď druhé oko privriem, v hlave sa mi
Martin Vlado: Mám všetko, čo nepotrebujem
Malo by to smerovať do samého stredu. Stálo v pošte. Text mailovej správy, okrem tejto základnej informácie, obsahoval už iba termín odovzdania príspevku. Z redakcie literárneho časopisu mi poslali pozvánku do ankety na tému: Ako sa žije slovenskému spisovateľovi. Odkedy som dôchodca (sedem mesiacov) žije sa mi fajn. Čítam knihu