Veronika Šikulová: Voľačo
Našla som pri upratovaní svoj starý pamätník. „Veronke venuje mama, Vianoce 1977". Podobný vtedy dostala aj moja sestra, aj moja najlepšia kamarátka Gabika, aj Marika a Elena zo Sídliska. Predávali ich v modranskom papiernictve. Také s textilným prebalom, na ňom bola nalepená pohľadnica s konvalinkami. Sestra mala iné kvety. Ani moje spolužiačky nemali
Vanda Rozenbergová: Spomienky fluktuanta
Čítam aj pri jedení, hlavu mám v polievke, slíž sa mi zachytí do vlasov, keď prevraciam stranu. Rád čítam básne, ale nikdy som žiadnu nenapísal. Aj do torty so šťavnatou polevou sa viem ponoriť, len ak mám pri tom otvorenú zbierku od Haugovej alebo Mokoša. Práca v knižnici ma bavila, pokiaľ
Bianka Sielniková: Na labku od Mesiaca
Domov Predstavoval som si domov ako dom s veľkou záhradou a namiesto toho som sa ocitol v byte. V jednej izbe bývala Bianka a v druhej, v ktorej som uvidel počítač, Marek. Snažil som sa dostať k nemu bližšie, ale Bianka sa so mnou chcela hrať. Tak som sa musel tváriť, že som veselá mačka, akú chcela.
Stanislav Rakús: Dom na Agátovej ulici
(z knihy Ľútostivosť) Ulica ľahtikársky pokladala kadekoho za blázna. Neboli to blázni nebezpeční, ale, ako sa im od dávna hovorilo, tichí. A možno ani naozajstnými bláznami neboli. Patril k nim napríklad Lib. Býval na konci ulice a mal trocha zvláštny výzor. V čase nespavosti vychádzal na strechu a pozoroval voľným okom i akýmsi predpotopným, od
Takaši Hiraide: Mačací hosť
(úryvok) Japonský básnik, spisovateľ a literárny kritik TAKAŠI HIRAIDE sa narodil v meste Kitakjúšú (prefektúra Fukuoka) v roku 1950. Pôsobí ako profesor poetiky a vedy o umení na Tama Art University v Tókju. Publikoval knihy poézie, esejí, teoretické práce o poetike a bejzbale (napríklad Poetika bejzbalu). Je autorom biografie
Marta Hlušíková: Ramzes nechce, aby sme si pamätali mená zradcov
(Z pripravovaného rukopisu Naja, naja a ja) Šiestak Maťo žije v dedine, ktorá je maličká a veterná. Rád pozoruje lode plávajúce cez gabčíkovskú plavebnú komoru a tajne obdivuje svoju novú spolužiačku, ktorá k nim prišla do triedy z veľkého sveta – rovno z Prahy. Svet, v ktorom Maťo dospieva,
Marek Vadas: Svedok
(próza z knihy Šesť cudzincov) Jedno oko mám tmavohnedé, v zrkadle ho vidím napravo, teda je ľavé, respektíve úplne nepravé. Nerozoznáva farby ani obrysy, je slepé ako novonarodené mača. Nie som si ale úplne istý, či predsa len niečo nevidí, občas, keď druhé oko privriem, v hlave sa mi
Martin Vlado: Mám všetko, čo nepotrebujem
Malo by to smerovať do samého stredu. Stálo v pošte. Text mailovej správy, okrem tejto základnej informácie, obsahoval už iba termín odovzdania príspevku. Z redakcie literárneho časopisu mi poslali pozvánku do ankety na tému: Ako sa žije slovenskému spisovateľovi. Odkedy som dôchodca (sedem mesiacov) žije sa mi fajn. Čítam knihu
Barbora Hrínová: Skokan
Január bol pridlhý a depresívny mesiac. Ambróz ho inštinktívne nemal rád. Keď sa vybral začiatkom roka na prechádzku, na vyľudnenom Hlavnom námestí stretol iba chlapíka-stromčeka. Kostým nebol v tvare kužele, ale nadrozmernej medovníkovej formičky a pôsobil komickým dojmom, akoby mal chlapík po boku tela sedem zelených rúk. Ambróz nechápal, ako v tom
Vanda Rozenbergová: Zjedol som Lautreca
(úryvok) Mal som takmer dvadsaťštyri rokov, bol marec, všetko sa topilo a my sme sa v blate brodili k polorozpadnutým chatkám za osadou Hemjeslo. Hneď v prvej nás čakala žena, staršia a bez zubov, jednu ruku mala poškodenú obrnou. Vlasy schované pod špinavou červenou čiapkou, viseli na nej
Júlia Oreská: Posledná Havranka
Zobudila sa zo zlého sna a v tej chvíli vošlo dievča a energicky treslo dverami. Keď si všimla tmu v izbe a rozospatú Havranku, ktorá na ňu žmúrila, začala sa jej ospravedlňovať. Havranka sa na ňu placho usmiala, akože sa nehnevá. Chvíľu bolo ticho, dievča rozpačito postávalo. Zrazu, akoby sa z toho prebralo, usmialo
Richard Pupala: Noc s korytnačkou
V školskom klube si spravila úlohy. Ticho sedela v lavici a čakala, kým bude môcť odísť domov, a vychovávateľka chcela vedieť, prečo sa nehrá s ostatnými alebo si aspoň nekreslí; kreslí predsa rada. Dorotka neodpovedala. Stuhla v šiji a sklopila pohľad. Nemohla prezradiť, prečo nekreslí. Na ceste zo školy
Ivana Gibová: Don’t ignore me
A zas si vianočnú šichtu zlízla Karolína, lebo ako jediná nemala deti, no kde je tu spravodlivosť, že kolegovia sa doma obžierajú kapustnicami a ona už tretí rok po sebe musí ťahať v robote do polnoci. Ešte navyše kvôli trom zúfalcom, čo tu sedia každý osve a pijú hnusné
Ján Púček: Oheň v dome
Okrúhly stôl. A pri ňom sedia. Dve ženy a jeden muž. Neuzavretý kruh. Pamätá si ten stôl, ten kus nábytku. Roky. Spoločných obedov. A štedrých večerí. Naháňačiek. Rozhovorov. I ťažkých mlčaní. Tri životy, prinajmenšom. Ale teraz sú to celkom iné Vianoce. Na stole chýba obrus. Na stole chýba svietnik i sviečka. Na stole chýba
Eva Urbanová: Ako Jeleňatý a Kravatý chytali atmosféru Vianoc
Ilustrácia: Radka Čabrádi Tvrdoňová Postavy Jeleňatého a Kravatého vymyslel môj ocino, keď som bola malá. Neviem, ako presne Jeleňatý a Kravatý vyzerali v jeho predstavách, ale ja som si vždy Jeleňatého predstavovala ako jeleňa, ale nie hocijakého, skrátka jeleňa jeleňatého, takého, ktorý vám ako PRVÝ napadne pri