(úryvok) Mal som takmer dvadsaťštyri rokov, bol marec, všetko sa topilo a my sme sa v blate brodili k polorozpadnutým chatkám za osadou Hemjeslo. Hneď v prvej nás čakala žena, staršia a bez zubov, jednu ruku mala poškodenú obrnou. Vlasy schované pod špinavou červenou čiapkou, viseli na nej čierne tepláky a kožušinová vesta
Zobudila sa zo zlého sna a v tej chvíli vošlo dievča a energicky treslo dverami. Keď si všimla tmu v izbe a rozospatú Havranku, ktorá na ňu žmúrila, začala sa jej ospravedlňovať. Havranka sa na ňu placho usmiala, akože sa nehnevá. Chvíľu bolo ticho, dievča rozpačito postávalo. Zrazu, akoby sa z toho prebralo, usmialo sa a natiahlo k Havranke ruku. ,,Ešte
V školskom klube si spravila úlohy. Ticho sedela v lavici a čakala, kým bude môcť odísť domov, a vychovávateľka chcela vedieť, prečo sa nehrá s ostatnými alebo si aspoň nekreslí; kreslí predsa rada. Dorotka neodpovedala. Stuhla v šiji a sklopila pohľad. Nemohla prezradiť, prečo nekreslí. Na ceste zo školy ju dobehol Tomy a celý
A zas si vianočnú šichtu zlízla Karolína, lebo ako jediná nemala deti, no kde je tu spravodlivosť, že kolegovia sa doma obžierajú kapustnicami a ona už tretí rok po sebe musí ťahať v robote do polnoci. Ešte navyše kvôli trom zúfalcom, čo tu sedia každý osve a pijú hnusné lacné vína; to budú dnes
Okrúhly stôl. A pri ňom sedia. Dve ženy a jeden muž. Neuzavretý kruh. Pamätá si ten stôl, ten kus nábytku. Roky. Spoločných obedov. A štedrých večerí. Naháňačiek. Rozhovorov. I ťažkých mlčaní. Tri životy, prinajmenšom. Ale teraz sú to celkom iné Vianoce. Na stole chýba obrus. Na stole chýba svietnik i sviečka. Na stole chýba všetko, len tri páry nervóznych
Ilustrácia: Radka Čabrádi Tvrdoňová Postavy Jeleňatého a Kravatého vymyslel môj ocino, keď som bola malá. Neviem, ako presne Jeleňatý a Kravatý vyzerali v jeho predstavách, ale ja som si vždy Jeleňatého predstavovala ako jeleňa, ale nie hocijakého, skrátka jeleňa jeleňatého, takého, ktorý vám ako PRVÝ napadne pri slove jeleň – MÁTE TO?
Pred lekárkou fakultou je dlhý rad. Zbierku na pomoc Rumunsku vyhlásili v rádiu už ráno, no ešte po zotmení jazdí mestom húkajúca dodávka, hlas z megafónu ľuďom pripomína, aby nosili len potraviny. Tomáš má ťažký ruksak stále na chrbte. Babka s mamou mu nabalili cukor, múku a cestoviny, on sám priložil konzervy koložvárskej kapusty.
(ukážka z knihy, kapitola 2) ... Hlúčik miestnych chlapov si prezeral maľbu s výrazmi skúsených kunsthistorikov. Zamyslené hmkanie sa striedalo s nakláňaním hláv a znaleckým žmúrením. Z času na čas nejaký z mužov ukázal na obraz a čosi pošepol svojim spoločníkom. Po dlhšej porade si vedúci skupiny odkašľal. „Pekné,“ vyhlásil. „Ktorý som ja?“ ozval
Pohmkáva si vtieravú melódiu: „Načo pôjdem domov, keď nemám nikohooo...“ Vlastne má celkom dobrú náladu, ktorú mu urobila nahlúpla pesnička. Na každý tretí takt namočí do teplej vody panvicu a do rytmu ju mydlí. „Otec sa mi žení, matka leží v čiernej zemiiiii...“ Panvica je umytá, postaví ju na jedinú elektrickú platňu, ktorá ešte hreje. Otec
O mesiac. Teda. Asi o tridsať dní. Príde marec. Zmizne sneh. Odhalí sa vlhká zem. Zavonia. Predjarie. Tie dva-tri dni v roku. Jedinečné. Neopakovateľné. Ľahko sa dajú prepásť. Ak človek nemá nablízku záhradu. A stromy. Ak sa topí v asfalte. Prejdú okolo bez dotyku. Bez závanu. Aké nepredstaviteľné. Že už o mesiac bude po