(Z pripravovaného rukopisu Naja, naja a ja) Šiestak Maťo žije v dedine, ktorá je maličká a veterná. Rád pozoruje lode plávajúce cez gabčíkovskú plavebnú komoru a tajne obdivuje svoju novú spolužiačku, ktorá k nim prišla do triedy z veľkého sveta – rovno z Prahy. Svet, v ktorom Maťo dospieva, je poznačený dvoma rokmi covidu
(próza z knihy Šesť cudzincov) Jedno oko mám tmavohnedé, v zrkadle ho vidím napravo, teda je ľavé, respektíve úplne nepravé. Nerozoznáva farby ani obrysy, je slepé ako novonarodené mača. Nie som si ale úplne istý, či predsa len niečo nevidí, občas, keď druhé oko privriem, v hlave sa mi premietne šmuha, akoby okolo mňa
Malo by to smerovať do samého stredu. Stálo v pošte. Text mailovej správy, okrem tejto základnej informácie, obsahoval už iba termín odovzdania príspevku. Z redakcie literárneho časopisu mi poslali pozvánku do ankety na tému: Ako sa žije slovenskému spisovateľovi. Odkedy som dôchodca (sedem mesiacov) žije sa mi fajn. Čítam knihu za knihou. Som valibook. Len
Január bol pridlhý a depresívny mesiac. Ambróz ho inštinktívne nemal rád. Keď sa vybral začiatkom roka na prechádzku, na vyľudnenom Hlavnom námestí stretol iba chlapíka-stromčeka. Kostým nebol v tvare kužele, ale nadrozmernej medovníkovej formičky a pôsobil komickým dojmom, akoby mal chlapík po boku tela sedem zelených rúk. Ambróz nechápal, ako v tom vydrží. Obvešaný žiarivou výzdobou mal
(úryvok) Mal som takmer dvadsaťštyri rokov, bol marec, všetko sa topilo a my sme sa v blate brodili k polorozpadnutým chatkám za osadou Hemjeslo. Hneď v prvej nás čakala žena, staršia a bez zubov, jednu ruku mala poškodenú obrnou. Vlasy schované pod špinavou červenou čiapkou, viseli na nej čierne tepláky a kožušinová vesta
Zobudila sa zo zlého sna a v tej chvíli vošlo dievča a energicky treslo dverami. Keď si všimla tmu v izbe a rozospatú Havranku, ktorá na ňu žmúrila, začala sa jej ospravedlňovať. Havranka sa na ňu placho usmiala, akože sa nehnevá. Chvíľu bolo ticho, dievča rozpačito postávalo. Zrazu, akoby sa z toho prebralo, usmialo sa a natiahlo k Havranke ruku. ,,Ešte
V školskom klube si spravila úlohy. Ticho sedela v lavici a čakala, kým bude môcť odísť domov, a vychovávateľka chcela vedieť, prečo sa nehrá s ostatnými alebo si aspoň nekreslí; kreslí predsa rada. Dorotka neodpovedala. Stuhla v šiji a sklopila pohľad. Nemohla prezradiť, prečo nekreslí. Na ceste zo školy ju dobehol Tomy a celý
A zas si vianočnú šichtu zlízla Karolína, lebo ako jediná nemala deti, no kde je tu spravodlivosť, že kolegovia sa doma obžierajú kapustnicami a ona už tretí rok po sebe musí ťahať v robote do polnoci. Ešte navyše kvôli trom zúfalcom, čo tu sedia každý osve a pijú hnusné lacné vína; to budú dnes
Okrúhly stôl. A pri ňom sedia. Dve ženy a jeden muž. Neuzavretý kruh. Pamätá si ten stôl, ten kus nábytku. Roky. Spoločných obedov. A štedrých večerí. Naháňačiek. Rozhovorov. I ťažkých mlčaní. Tri životy, prinajmenšom. Ale teraz sú to celkom iné Vianoce. Na stole chýba obrus. Na stole chýba svietnik i sviečka. Na stole chýba všetko, len tri páry nervóznych
Ilustrácia: Radka Čabrádi Tvrdoňová Postavy Jeleňatého a Kravatého vymyslel môj ocino, keď som bola malá. Neviem, ako presne Jeleňatý a Kravatý vyzerali v jeho predstavách, ale ja som si vždy Jeleňatého predstavovala ako jeleňa, ale nie hocijakého, skrátka jeleňa jeleňatého, takého, ktorý vám ako PRVÝ napadne pri slove jeleň – MÁTE TO?