„Vyrastá bez otca, môže skončiť ako teplý,“ miešal si Dušan kávu, na ktorú ho pozvala jeho sestra. Lyžičkou lomcoval takou intenzitou, akoby sa chcel premiešať do stredu zemegule. „Prestaň, zababreš mi obrus,“ napomínala Elena mladšieho brata, ako keby si ešte stále plnila funkciu staršieho súrodenca. V skutočnosti to už ale bolo naopak. Keď si to Elenin agresívny muž skúšal rozdať dokonca aj s vlakom, dopadol ako každý, komu napadne rozdať si to s vlakom. Bola to asi jediná udalosť, ktorá sa známemu alkoholikovi, no v zamestnaní uznávanému odborníkovi neprepiekla. Vdove s jedným synom ubudli starosti, ale aj príjmy. Pre nalomenú ženu sa stal bez zbytočných ceremónií zásadnou oporou brat Dušan.

Elena a Dušan patrili medzi štandardných súrodencov, ktorí v pravý čas vyleteli z rodného hniezda. Pozakladali si rodiny a pokúšali sa tlačiť svoje káričky naložené genetikou, osudom aj náhodami od začiatku zodpovedne. Odmalička nemotornejší Dušan sa oženil ako prvý. Elena chcela mať výber budúceho partnera pod väčšou kontrolou, no veľmi rýchlo zistila, že sa prepočítala. Dušan už v tom čase počítal, že aspoň na tretí pokus splodí syna. Po narodení tretej dcéry zavesil počítadlo na klinec. Elene ostal z manželstva iba Tomáš.

„Akože môže skončiť?“ nakukla do svojej kávy nechápavo Elena a znova pozrela vyčítavo na brata. „Ako teplý,“ zopakoval svoje varovanie Dušan. „Čo je to za teória?“ olízala lyžičku od kávy Elena a zatvárila sa akoby prehrýzla guľku korenia. „To nie je teória, ale prax,“ bol si na istom Dušan a pokračoval: „A to, že ho chceš dať na gympel máš od mamy, pravda?“ „Učí sa na samé jednotky,“ argumentovala Elena. „Mama by chcela mať z vnuka farára, keď už jej to nevyšlo so mnou, pamätáš? Bože, to bolo doma cirkusu, že som šiel na učňovku.“ „No ja chcem určite, aby šiel Tomáško aj na vysokú,“ pokračovala Elena. „Ts, tie vaše vysoké,“ uškrnul sa pohŕdavo Dušan.

Dušan sa vyučil za elektromechanika na železničnom učilišti a zamestnal sa ako rušňovodič. Československé štátne dráhy mu poskytli zaujímavú prácu, náborový príspevok, dobrú mzdu a byt. Povolanie rušňovodiča nebral v žiadnom prípade ako poslanie. Bola to najmä dobre platená a aj v ostatných ohľadoch veľmi zaujímavá robota. Dušan zakotvil na posunovacej lokomotíve, ktorá na stanici rozoberala prichádzajúce vlaky na jednotlivé vozne, aby z nich potom skladala nové vlaky. Zaujímavá bola aj Dušanova pracovná doba. Rušňovodiči na posunovacích lokomotívach pracovali v šesťdňových cykloch. Každý cyklus sa skladal z jednej dennej zmeny, jednej nočnej zmeny a troch dní voľna. Tri voľné dni mohol rušňovodič využiť na čo len chcel. Mohol v nich urobiť zmenu navyše, prípadne si mohol privyrábať aj inak. Pre rušňovodiča posunovacej lokomotívy bol život jednou nádhernou možnosťou zarobiť si hromadu peňazí. Dušan si ich okrem práce na železnici zarábal ako strechár. Socialistická ekonomika v tej dobe bežala, občas síce len zdanlivo, na plné obrátky. V každom prípade prevrátený význam sloganu, kto nepracuje, nech neje, fungoval spoľahlivo. Už v čase, kedy Dušanove dcéry navštevovali ešte len základnú školu, bol pracovitý rušňovodič posunujúcej lokomotívy pripravený vystrojiť každej z nich reprezentačnú svadbu.

Tomáš volal Dušana odjakživa ujo Dušan. Vtedy bol na vrchole popularity iný ujo Dušan, ujo Dušan z televíznej relácie Zlatá brána. Dobrácky chlapík prevážal na dlhočiznej kolobežke malých spevákov sem a ta naprieč zväčša stále ešte čiernobielymi obrazovkami. Bol to taký milý detský hrdina bez zbytočného pátosu východnej a predávkovanej agresivity západnej civilizácie. Pravý líder. Tomášovmu ujovi Dušanovi však nesiahal ani po členky. Vzťah Dušana a Tomáša nebol prehnane intenzívny, no určite obojstranne prospešný. Dospelý muž si mohol pri chlapcovi pofúkať tajnú boľačku z nenarodeného syna a trochu dezorientované dieťa malo aspoň občas v svojej blízkosti skutočného chlapa.

„Ak ho dáš na gymnázium, určite skončí ako teplý,“ prevrátil do seba posledný dúšok kávy Dušan. Nechcel sa pred sestrou vyťahovať. Nechcel, aby si myslela, že on, rušňovodič posunujúcej lokomotívy pohŕda vzdelaním a má patent na rozum. Ak by sa však napríklad on trepal v svojej mladosti na strednú alebo nebodaj až na vysokú školu, dnes by zarábal o polovicu menej. A možno ešte menej. To bola tá matematika, ktorej rozumel a ktorú musela brať do úvahy aj Elena.

„A vôbec, kam sa s tou strednou ponáhľaš,“ začal nenápadne utierať od kávy pokvapkaný obrus Dušan, „veď Tomáš je ešte len piatak.“ „Vedela som, že mi ho zababreš,“ podávala Elena nervózne navlhčenú utierku Dušanovi, „Tomáš je štvrták. A nikam sa neponáhľam. Chcem mať iba istotu.“ „Na takú istotu máš ešte kopec času. Kúpim ti na narodeniny nový obrus, aby si sa nehnevala. A nemrač sa, lebo sa nevydáš,“ začal sa trochu nasilu usmievať Dušan. „Somár,“ zamračila sa ešte o čosi zamračenejšie Elena, „a minule sa ma Tomáško pýtal, čo je to teplý. To má od teba, pravda?“ „Vylúčené,“ zodvihol sa Dušan, pohladil ešte vyčistený obrus, pobozkal sestru a ukončil návštevu.

Publikované: 23/11/2017

Ján Mičuch sa venuje písaniu poviedok, básní, rozhlasových hier, pásiem a kabaretov.