Ľubomír Jaško: Najlepšie písanie pre všetkých

Tí, ktorí hľadajú v knihách hrdinov z iných planét a s odlišnými životmi, sa s prózami Petry Soukupovej priateliť nebudú. Zostanú snívať s inými.

Mladá česká prozaička si už dávnejšie podmanila čitateľov, ktorí riskujú pohľad do zrkadla. Už po chvíli sa ich životy začnú nápadne prelínať so životmi literárnych postáv. V zdanlivých banalitách sa obnažujú hrdinovia a s nimi aj naše emocionálne zranenia.

Desaťročný Viktor žije so svojou mamou – herečkou v Prahe. Hana chce konečne preraziť. Ponuka na účinkovanie v novom seriáli sa neodmieta. Ale čo s Viktorom?

Stará mama na vidieku sto kilometrov od Prahy je po dedovej smrti sama. Viktor ju predsa môže potešiť, bude sa môcť znovu o niekoho postarať. A chlapcovi pár mesiacov v inom prostredí nemôže uškodiť. Na pravdu o skutočnom dôvode predĺžených prázdnin u babky je čas – niekedy je rozumné vyčkať a nedráždiť vypočítavosťou. Hana si predsa úspech a šťastie zaslúži! Zžívanie Viktora s babkou prebieha v tých najobyčajnejších podobách, ale to nebráni autorke, aby ho prerozprávala ako emočne nabitú drámu.

Vždy ide predsa len o maličkosti: o pomalý internet, dieťa zrastené so smartfónom a počítačovými hrami, neochotu zjesť to, čo je uvarené a tisícky ďalších nedorozumení či generačných konfliktov.

Nejde tu o romantizujúci príbeh (v štýle filmu Na samotě u lesa) rozmaznaného pražského chlapca, ktorý si postupne zvyká na tvrdší život v nevykúrenom dome a na spolužiakov, ktorým rodičia nemôžu kúpiť práve najnovší model ajfónu. Banality signalizujú vážnejšie poruchy v komunikácii. Drobné tajomstvá predznamenávajú väčšie klamstvá. Najťažšie je riskovať komunikáciu. Všetci mlčia. Ak prehovoria, šialenou rýchlosťou sa rútia do konfliktu a nových nedorozumení. Jazyk prestáva plniť svoju funkciu, nesprostredkúva dohody, ale vyrába nové jazvy. Neochota vyjsť zo zabehnutých spôsobov spolužitia ukazuje na staré sklamania. Falošné hrdinstvo pri maskovaní choroby a starnutia je odpustiteľné. Nikto predsa nie je profesionálnym majstrom na odchádzanie zo života.

Hana je hrdinka len preto, lebo sa objavila v knihe. V žiadnom inom význame hrdinkou nie je. Zaplieta sa do nových vzťahov. Cíti, že kolegovia z hereckej brandže sú spoľahliví iba na nočné žúry, ale i tak sa do nich rada zapája. Lezie jej na nervy moralizujúca matka aj brat, vždy seriózny „pán dokonalý“. Živí sa ambíciami, hoci správne tuší, že tie najpodstatnejšie životné očakávania nasýtiť nedokážu.

Viktor nakoniec „v skúške“ obstojí. U babky sa jeho rast – nie fyzický – zrýchľuje. Stáva sa životaschopnejším. Popri hysterických dospelákoch rozumie veciam pružne a realisticky.

Soukupová preukázala (nie prvýkrát) vyššiu mieru literárnej invencie a súbežne s „dospeláckym“ čítaním ponúka detskú verziu príbehu (Kdo zabil Snížka?).

Vlastne deťom vybrala z neho len jednu epizódu so skutočnou detektívnou zápletkou. Popri strategických hrách Viktorinej mamy a jeho babky bežia na pozadí nemenej vážne drámy.

Keď si Viktorova nová spolužiačka Martina priala psa, netušila, že so Snížkom budú len starosti. Z malého šteniatka vyrástol pes, ktorého nemá nikto rád. Keď ho Martina jedného dňa nájde mŕtveho, hneď ju napadne, že nezahynul náhodou. Naozaj ho niekto zabil? Spolu s kamarátmi (medzi nimi je aj Viktor) sa pustí do vyšetrovania s nečakanými výsledkami.

Petra Soukupová má s písaním pre deti (bez vymýšľania fantazijných postáv) skúsenosti, teraz ich zúročila zaujímavým spôsobom. Takpovediac emancipovala detský pohľad na veci. Je presne tak dôležitý ako pohľad všetkých ostatných aktérov. Všetci hovoria a robia tak ako vládzu a dokážu. Nestačí naivne čakať na dospelosť, ktorá to všetko ukončí a vyrieši.

Detstvo sa nerozpúšťa v realite dospelosti, zostáva prítomné v koreňoch budúcnosti, stále je v nás – priznané či odmietané. Dve knihy sú dvoma len zdanlivo, v skutočnosti je iba jedna!

Talentovaná česká spisovateľka nesklamala. Zostáva skvelou pozorovateľkou vzťahov. Píše úsporne a presne. Dialógy v jej knihách nie sú umelé ako z nepodarených seriálov. Nepotrebuje sa predvádzať v literárnej psychológii a odmieta pozíciu krutej sudkyne charakterov. Všetko podstatné „odohrajú“ jej postavy. Ak má mať písanie budúcnosť, tak práve v tejto civilnej a prostej podobe. To je a bude najlepšie pre všetkých.

Petra Soukupová
Nejlepší pro všechny / Kdo zabil Snížka?
Host, 2017