Foto N – Tomáš Benedikovič

Žofia Dubová (1991) je predstaviteľka mladej generácie slovenských výtvarníkov. V roku 2016 ukončila štúdium maľby v ateliéri prof. Daniela Fischera na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, počas ktorého absolvovala aj stáž v ateliéri skla a zahraničné pobyty (USA, Portugalsko). V roku 2022 obhájila dizertačnú prácu pod vedením doc. Emöke Vargovej v Kabinete kresby VŠVU. Svoje diela prezentovala na viacerých skupinových, ale aj samostatných výstavách na Slovensku, ale aj v Českej republike, Poľsku, Nemecku, Rusku, USA, Dánsku, Švédsku, Taliansku, Belgicku, Francúzsku a Portugalsku. Je držiteľkou viacerých ocenení, v roku 2016 získala Cenu rektora VŠVU a Cenu Slovenskej výtvarnej únie, o rok neskôr sa stala víťazkou Maľby roka VÚB a v roku 2018 získala cenu Nadácie NOVUM. Diela Žofie Dubovej sú zaradené v zbierkach Slovenskej národnej galérie (2019) a MusVerre, Sars-Poteries vo Francúzsku (2017).

Počas strednej školy ste sa profesionálne venovali zjazdovému lyžovaniu, no nakoniec ste sa rozhodli pre dráhu výtvarníčky. Bola maľba v tom období akýsi vzdialený sen, ktorý sa vám dnes splnil, alebo ste vtedy o tom ani neuvažovali?

Je pravda, že počas tohto obdobia bol stredobodom môjho záujmu najmä šport a škola. Kresliť či maľovať som však ani počas strednej školy neprestala – vďaka skvelej učiteľke zo ZUŠ-ky Dane Zacharovej. Venovala som sa tomu len preto, že ma to úprimne bavilo. Až do sexty alebo septimy som vôbec nerozmýšľala nad tým, že by maľba mohla byť mojou profesiou. Dva – tri roky pred maturitou som sa kvôli profilácii predmetov musela zamýšľať nad tým, ktorým smerom sa budem chcieť vydať, a postupne som začala zvažovať aj takú možnosť. Najprv to však pre mňa nebolo vôbec jednoznačné, mala som obavy, či je to správna voľba, či sa budem vedieť presadiť a uživiť. Tiež mi pomohol fakt, že prijímačky na VŠVU boli skôr ako na ostatné školy, teda v prípade neúspechu sa to stále dalo nejako riešiť. Ale myslím, že po tom, ako som sa rozhodla, by som už s ničím iným nebola spokojná.

Vatnajokull

Témou vašich diel je krajina – špecificky tri subjekty: hora, ostrov a oceán. Sú to však najmä abstrakcie určitého javu či atmosféry, málokedy konkrétne miesta. Prečo práve tieto fenomény?

Práve naopak, pomerne často pracujem aj s konkrétnymi miestami či zážitkami. Otázne však je, do akej miery je to známe a zrejmé a či je to pre vnímanie daného obrazu podstatné. Pravdu však máte v tom, že v rovnakej miere pracujem aj s generálnymi pojmami – alebo, ako ste to nazvali, abstrakciami určitého javu či atmosféry. Asi vďaka môjmu zázemiu a spôsobu života sú hory pre mňa najpríťažlivejším prostredím, ktoré ma zatiaľ nikdy neomrzelo, prináša mi stále nové a nové podnety. V horách sa cítim dobre, slobodne a doma. Dovolím si tvrdiť, že horám celkom dobre rozumiem, sú pre mňa témou nielen vďaka vizuálnej príťažlivosti, ale aj mysleniu, ktoré mi umožňujú, a pokore, ktorú vyžadujú. Keď som mala možnosť vidieť a aspoň trochu spoznať oceán, rýchlo som prišla na to, že má v sebe niečo veľmi podobné a rovnako podmanivé ako horské masívy. Umožnilo mi to myslieť, a teda aj maľovať to isté – a zároveň úplne iné. A ostrov, ten je pre mňa spojením týchto dvoch javov, hory a oceánu, aj s ďalšou imaginatívnou a dobrodružnou rovinou.

Hovoríte, že vaša krajina „je najmä o slobode. O rozmýšľaní a pozorovaní vecí, ktoré sa dejú okolo.“ Napriek tomu nie ste len vzdialenou pozorovateľkou, často sa v krajine aj pohybujete (turistika, skialpinizmus, lezenie). Je táto empirická skúsenosť a fyzický zážitok pre vašu tvorbu nevyhnutný, alebo dokážete tvoriť aj bez neho?

Ak by som sa chcela zaoberať rovnakými témami, asi by to pre mňa nebolo možné. Vždy sa snažím ísť do hĺbky, chcem veciam porozumieť. Rozumieť krajine znamená byť v nej, vedieť sa v nej pohybovať, prispôsobiť sa podmienkam, rešpektovať iné pravidlá. Myslím si, že ako vzdialená pozorovateľka by som to nevedela uchopiť, nič by som neuvidela. Bolo by to kĺzanie po povrchu, neúprimné, vágne a pre mňa nedostatočné. Iste by som dokázala tvoriť aj inak, teda zaoberať sa inými témami, ale myslím, že by som tak nechcela žiť – bez hôr, bez týchto aktivít. Tu sa prepája to, ako žijem, s tým, čo robím. A to je úplne skvelé.

Bez nazvu

Na prvý pohľad zaujme vaša práca s plátnom – postupné napínanie na väčší rám, krčenie či vyšívanie ako imitácia kresby. V posledných rokoch ste sa venovali aj interakcii plátna a skla, dvoch materiálov, ktorých spojenie nie je jednoduché. Nakoniec sa vám však podarilo vytvoriť pôsobivé a kompaktné diela (napr. cyklus Od severu hora). Aké špecifiká má práca s týmito médiami?

Každý materiál má svoje špecifické vlastnosti, povedzme výhody a nevýhody. Poznať ich, vedieť s nimi pracovať, objavovať nové spojenia a cesty je súčasťou remesla, robí to väčšina súčasných umelcov. Každý by mal hľadať tú najlepšiu formu pre svoje myšlienky. Ja robím veľmi rada rukami, s materiálom. Nové nápady často prichádzajú pri práci. Maľba je v tomto ideálna, lebo je rovnako fyzická ako mentálna, práca s materiálom a intelektom idú ruka v ruke. Aspoň ja tak vnímam a robím svoju prácu. Maľba na sklo je technologicky veľmi náročná, treba mať viac zručností a hlavne technické zázemie. Nebyť Pala Macha a jeho podpory, nikdy by som sa nedostala so sklom tak ďaleko. Avšak stále je to pre mňa „iba“ ďalší materiál, na ktorý môžem maľovať. Pracovať so sklom ale znamená rozmýšľať inak. Sklo má iné nároky a možnosti, a to ma baví. Pri tom všetkom stále platí, že maľba samotná, ako spôsob vyjadrovania, je pre mňa to najdôležitejšie. Len ťažko si viem predstaviť pracovať v inom médiu, v tomto som dosť ohraničená.

Akú rolu má vo vašich dielach text? Nájdeme ho priamo v obraze, ale aj pod ním či na samotnom ráme. Nie je to iba strohé datovanie, často sú to viacriadkové príbehy, inokedy básne. Je maľba s pridaným textom presnejšia, výpovednejšia?

Na to asi nemám jednoznačnú odpoveď. Občas sa mi podarí napísať text pre obraz alebo namaľovať obraz pre text. Vzniká tak ďalšia rovina, ďalšia vrstva, nerobím to však vždy. Na čom ale trvám je, aby takýto text a obraz mali rovnakú podstatu, rovnakú esenciu. Potom sa to asi dá vnímať ako spresnenie alebo obohatenie maľovaného. Umiestnenie textov sa líši, nie vždy ich vpisujem priamo do obrazov. Ešte je možno dôležité spomenúť, že krátke úvahy často píšem, keď som vonku, v horách. Nezvyknem tam kresliť a maľovať, to len výnimočne, namiesto toho píšem.

Atlas

Ste tiež autorkou niekoľkých filozoficko-esejistických textov (vyšli v časopisoch Ostium a Glosolália). Majú v sebe istú lyrickosť, denníkový charakter a sú zaujímavým doplnením vašej výtvarnej tvorby. Kde je pôvod tejto potreby verbálneho vyjadrenia? Predsa len, nie každý maliar aj píše…

Pôvod je asi omnoho prozaickejší, ako by ste čakali, jednoducho škola. Musela som napísať – nielen namaľovať – svoju diplomovú, a neskôr aj dizertačnú prácu. V časopise Ostium sú úryvky z mojej diplomovej práce, v Glosolálii zasa z dizertačnej práce. Sama od seba by som sa asi do toho nepustila. Možno to tak nevyzerá, ale napísať text pre mňa nie je úplne jednoduché – myslím najmä komplexnejšie texty, nielen krátke odseky, zamyslenia či básne. Omnoho jednoduchšie sa mi maľuje. Ale keď už som sa do toho pustila, chcela som to urobiť dobre a podľa seba. V oboch prípadoch aj vďaka mojim školiteľom vznikli, dúfam, kvalitné texty. Najmä dizertačnú prácu z minulého roka vnímam ako pomerne komplexné dielo.

Dostane sa k nej aj zvedavý čitateľ?

V tlačenej podobe sa dá požičať iba v knižnici VŠVU, PDF verziu však rada poskytnem komukoľvek, kto by mal záujem. Premýšľam akurát nad istou formou mini-vydania tejto práce, ale zatiaľ len na vlastné náklady.

Hora bez mena

Máte obľúbených výtvarníkov, ktorí vás inšpirujú? Je vám blízky prístup niektorého zo súčasných umelcov?

Mám celú kopu obľúbených umelcov! Možno to bude znieť príliš priamo alebo tvrdo, ale pozerám sa najmä na obrazy, nie na mená. Preto mi niekedy dlho trvá, kým si nejaké zapamätám. Ale nech nie som tajnostkárska: Mark Rothko, David Hockney, Peter Doig, Per Kirkeby, Vivian Suter, Marina Rheingantz, Michael Raedecker, Luc Tuymans, Raymond Pettibon, William Kentridge, Whitney Bedford, Tacita Dean, Pedro Vaz, Gabriela Machado, Una Ursprung. Našu scénu vynechávam cielene, je príliš blízko. (Úsmev.)

Kde môžeme aktuálne vidieť vaše diela? Na čom v súčasnosti pracujete?

V tejto chvíli prebieha skupinová výstava Topografia krajiny v Galérii Miloša Alexandra Bazovského v Trenčíne, ktorá potrvá do 9. septembra 2023. Okrem iného by tam mali byť vystavené moje úplne najnovšie veľkoformátové maľby na skle, z ktorých sa veľmi teším. A potom na január 2024 pripravujem samostatnú výstavu v Galérii Kaple vo Valašskom Meziříčí. Stále však pracujem na nových veciach, chystám sa na viaceré spolupráce, čo je pre mňa novinka, no nerada hovorím o projektoch, ktoré ešte nie sú reálne na svete.

(So Žofiou Dubovou sa zhováral Jozef Horvát.)

Fotografie obrazov: zofiadubova.sk