Guy de Maupassant vo svojej Štúdii o Gustavovi Flaubertovi (1885) uvádza takúto jeho myšlienku: „Keď niekto vie vládnuť tou rozplývajúcou sa vecou, francúzskou prózou, keď pozná presnú hodnotu slov a keď túto hodnotu dokáže upraviť tým, že dá slovám isté miesto, keď vie strhnúť pozornosť z celej strany na jediný riadok, vyzdvihnúť niektorú myšlienku zo sto iných obyčajným výberom a postavením výrazov, ktoré ju vyjadrujú, keď dokáže zasiahnuť slovom, obyčajným slovom, umiestneným istým spôsobom, ako zasiahneme zbraňou, keď dokáže otriasť dušou, naplniť ju odrazu radosťou alebo strachom, nadšením, bolesťou či hnevom, a to obyčajným zdôraznením niektorého prídavného mena, potom je to naozaj umelec, najlepší umelec, pravý prozaik“[1] (Maupassant, 1957, s. 280 – 281). Tento Flaubertov pohľad na silu obyčajných, bežných slov, na silu, akou môžu slová za určitých premyslených okolností vplývať na čitateľa, sa zákonite preniesol aj do jeho literárnej tvorby.

Gustave Flaubert (1821 – 1880) zbožňoval i zbožšťoval umenie, absolutizoval ho. Okrem romantika a realistu nosil v sebe aj parnasistu: „Pre neho forma bolo dielo samo“ (tamže, s. 278). Július Pašteka vysvetľuje tento parnasistický pátos i étos: „Dôležité bolo i to, že svojím základným tvorivým fondom je lyrik, nie prozaik. Sám konštatuje o sebe: ,Je čosi falošné v mojej osobe i mojom povolaní. Narodil som sa lyrikom, a nerobím verše.ʻ Z toho vyplýva i jeho kult formy a jazyka; preto chcel dodať próze rytmickosť veršov a opisu ,obyčajného životaʻ mohutnosť epopeje“ (in Flaubert, 1967, s. 391). Flaubert sa nikdy neoženil a nezaložil si rodinu, žil utiahnuto a samotársky na rodinnom statku v Croisset v Normandii, kde celé svoje úsilie, všetku energiu svojho života venoval písaniu, vede a umeniu. Ako píše Maupassant v spomínanej štúdii (a on ho poznal dôverne), iné vášne ako tieto Flaubert vlastne ani nemal (porov. Maupassant, 1957). Mal preto Flaubert nudný, prázdny a skreslený život? Nie. Anton Vantuch poznamenáva: „umenie je Flaubertovi rovnocenným prameňom poznania skutočnosti, tak ako život sám“ (in Flaubert, 1963, s. 257).

Maupassant napísal v štúdii o Flaubertovi ešte aj toto: „Keď sa sebanadanejší človek stará len o rozprávaný dej, keď si neuvedomuje, že opravdivá literárna moc nezávisí od popísanej veci, ale vlastne v spôsobe, ako je pripravená, podaná a vyjadrená – nemá zmysel pre umenie. Hlboké a rozkošné potešenie, ktoré vám zaplaví srdce pri niektorých stránkach kníh, pri niektorých vetách, nevzniká len z toho, čo vravia; pochádza z úplnej zhody výrazu s myšlienkou, z pocitu súladu, zo skrytej krásy, poväčšine unikajúcej posudku davu. (…) Slová majú dušu. Väčšina čitateľov, dokonca aj spisovateľov, od nich chcú len zmysel. A tú dušu musíme hľadať; objaví sa pri styku s inými slovami, zaiskrí a osvecuje niektoré knihy neznámym svetlom, ktoré je veľmi ťažko vykresať. (…) Flauberta celý život mučilo hľadanie tejto nezachytiteľnej dokonalosti“ (Maupassant, 1957, s. 277 – 278).

Skúsme si teraz všetky tieto postuláty overiť na samotnom materiáli. Roland Barthes píše o Flaubertovom poslednom nedokončenom diele: „V Bouvardovi a Pécuchetovi čítam túto vetu, ktorá mi spôsobuje potešenie: ,Obrusy, plachty, uteráky viseli zvisle, pripevnené drevenými kolíkmi na napätých šnúrach.ʻ Vychutnávam tú prehnanú presnosť, akýsi druh maniackej exaktnosti reči, šialenstvo opisu (aké nájdeme v Robbe-Grilletových textoch)“ (Barthes, 1994, s. 136). Aké prostriedky teda Flaubert používa, aby docielil takéto účinky? Je to najmä zmyslový opis a ozvláštňujúci detail.

Vezmime si ako príklad textovú sekvenciu z Flaubertovho oficiálneho debutu – románu Pani Bovaryová (1857). V tejto sekvencii Charles Bovary prvýkrát prichádza na statok, kde býva slečna Emma, jeho budúca manželka. Zacielime sa tu na zmyslový opis: „Majer vyzeral pekne. Cez vrchnú časť otvorených dverí stajní bolo vidieť, ako mocné ťažné kone pokojne žerú z nových jasieľ. Popri staviskách sa tiahlo široké hnojisko, parilo sa z neho a medzi sliepkami a morkami zobalo päť-šesť pávov, pýcha cauxských dvorov. Ovčinec bol dlhý, stodola vysoká, s múrmi hladkými ani sklo. Pod kôlňou stáli dva veľké vozy a štyri pluhy, s bičmi, chomútmi, s úplnými postrojmi, a ich belasé vlnené rúna zašpinil jemný prach, čo padal zo sýpok. Dvor rovnomerne vysadený stromami dvíhal sa hore vŕškom a od kaluže sa ozýval veselý gagot kŕdľa husí“ (Flaubert, 1963, s. 15). Všimnime si, ako Flaubert pri opise majera priamočiaro apeluje na naše zmysly. Vieme, že človek má päť základných zmyslov: zrak, sluch, chuť, čuch, hmat. Ukážme si teraz na jednotlivých častiach textu toto funkčné využitie opisu pri pôsobení na imagináciu čitateľa.

Zrak: „ovčinec bol dlhý, stodola vysoká“; „dvor rovnomerne vysadený stromami

Sluch: „od kaluže sa ozýval veselý gagot kŕdľa husí

Chuť: V tejto textovej ukážke síce nie je táto asociácia prítomná, ale potvrdíme ju v inej ukážke.

Čuch: „široké hnojisko, parilo sa z neho

Hmat: „s múrmi hladkými ani sklo“; „belasé vlnené rúna zašpinil jemný prach, čo padal zo sýpok“ – pričom ten „jemný prach, čo padal zo sýpok“ zaradíme zároveň „do kategórie“ ozvláštňujúci detail, lebo je to naozaj detail, ktorý tento opis ozvláštňuje, ale súčasne mu dáva akoby reálny, priam konkrétny punc existencie. Skrátka, vieme si ten prach zo sýpky veľmi dobre predstaviť. Mimochodom, pod kôlňou stáli vozy dva a pluhy boli štyri! Presnosť a exaktnosť u Flauberta jednoducho musí byť.

Podobný ozvláštňujúci detail, fungujúci na rovnakom princípe ako „jemný prach, čo padal zo sýpok“, si ukážeme aj na druhej textovej ukážke: „Na dlahy šli pohľadať do kôlne zväzok latiek. Charles z nich jednu vybral, rozrezal ju a vyhladil črepom skla, slúžka zatiaľ driapala plachty na obväzy a slečna Emma sa usilovala ušiť podložky. Keď si dlho nemohla nájsť ihelničku, otec bol netrpezlivý; nepovedala nič; ale ako šila, pichala sa do prstov, potom si ich dvíhala k ústam a sala krv“ (tamže, s. 16). Všimnime si to určité zvláštne estetické napätie slov „sala krv“ v spojení s „obyčajným“ opisom predchádzajúceho sledu udalostí. Aj vďaka tomuto prekvapivému detailu začíname viac chápať, kto je a bude Emma Bovaryová v tomto románe. Flaubertov žiak Maupassant veľmi dobre poznal učiteľovo zaujatie obyčajnými vecami a detailmi – v liste Mauriceovi Vaucairovi píše vo flaubertovskom duchu: „Umelcova pôvodnosť tkvie predovšetkým v podrobnostiach, nie v hlavnom námete. Veľdiela boli napísané o bezvýznamných podrobnostiach, o obyčajných veciach. Na veci treba nájsť stránku, ktorá ešte nebola objavená, a pokúsiť sa vyjadriť ju osobitým spôsobom“ (Maupassant, 1957, s. 408).

Demonštrujme si ešte na tretej textovej sekvencii Flaubertov postup pri využívaní zmyslového opisu a ozvláštňujúceho detailu, ktorých funkciou je spolu dokopy pri čítaní vyvolávať estetický účinok. Charles opäť prichádza na statok, kde Emma vyrastala: „Raz prišiel asi o tretej; všetci boli v poli; vošiel do kuchyne, ale Emmu hneď nezbadal; okenice boli zatvorené. Cez škáry v dreve vrhalo slnko na dlážku dlhé tenké pásy, ktoré sa lámali na rohoch nábytku a mihotali na povale. Muchy na stole liezli po použitých pohároch a bzučali, topiac sa na dne vo zvyškoch muštu. Od svetla, čo vnikalo cez komín, sadze na plechu sa zamatovo leskli a chladný popol prechádzal do modra. Medzi oknom a kozubom šila Emma; nemala na hrdle šatku a na nahých pleciach jej bolo vidieť drobné kvapky potu“ (Flaubert, 1963, s. 20). Opäť si rozoberme a kategorizujme Flaubertov neustály a cielený, priam naliehavý útok na naše zmysly pri opisoch.

Zrak: „cez škáry v dreve vrhalo slnko na dlážku dlhé tenké pásy, ktoré sa lámali na rohoch nábytku a mihotali na povale“; „od svetla, čo vnikalo cez komín, sadze na plechu sa zamatovo leskli a chladný popol prechádzal do modra“ (Máte to vo svojej predstave?)

Sluch: „muchy na stole liezli po použitých pohároch a bzučali“ (Počujete ich?)

Chuť: „topiac sa na dne vo zvyškoch muštu“ (Cítite na jazyku a podnebí kyslastú chuť muštu?)

Čuch: „muchy na stole liezli po použitých pohároch a bzučali, topiac sa na dne vo zvyškoch muštu“ (A čo vôňa muštu…?)

Hmat: „nemala na hrdle šatku a na nahých pleciach jej bolo vidieť drobné kvapky potu“ (Nahé Emmine plecia priam zvádzajú k nežnému dotyku, aby sme jej tie „drobné kvapky potu“ zotreli…) Posledné slovné spojenie „drobné kvapky potu“ zaradíme aj k ozvláštňujúcemu detailu. Takúto podrobnosť by sme v slede predchádzajúcich viet zrejme neočakávali. Je však tu a má to svoj zámer.

Aj na konkrétnych úryvkoch z Flaubertovho románu Pani Bovaryová teda môžeme vidieť dôvody, príčiny možného čitateľovho estetického zaujatia týmto textom. Opisov, na ktorých by sa dala preukázať táto intencia, je v románe ešte oveľa viac – mohli by sme takto pokračovať ďalej a ďalej, stranu po strane. Sú to dôkazy potvrdenia už spomínanej estetickej sily tohto textu. Netvrdíme, že takto pôsobia (alebo by mali pôsobiť) na všetkých čitateľov; je tu však markantná tendencia k vyvolávaniu estetického účinku. Ako sme už poukázali – či na Flaubertových alebo Maupassantových citátoch –, sú to kompozičné postupy, ktorých si bol Flaubert vedomý a cielene ich používal. Anton Vantuch v tejto súvislosti poznamenáva: „A aj prostý čitateľ si všimne, s akým obrovským umeleckým úsilím autor písal tento román. Tie bezchybné opisy, ktoré si vyžiadali nesmiernu trpezlivosť, tá úžasná plastičnosť a nikdy neochabujúca pozornosť aj pri najmenšej podrobnosti, hudba viet, dialógy a scénky písané ako symfónie, dokonalosť štýlu, ktorá až zraňuje ako hrany mramoru, tak málo ponecháva autor spontánnosti a dojmu!“ (in Flaubert, 1963, s. 255).

Maupassant opisuje genézu Flaubertovho písania: „Občas odhadzoval do orientálnej cínovej misy, plnej dôkladne orezaných husích pier, brko, ktoré práve mal v ruke, bral list papiera, zdvíhal ho do výšky očí, a oprúc sa lakťom, prednášal prenikavým vysokým hlasom vetu. Počúval rytmus svojej prózy, zastavoval sa, akoby lovil prchavú zvučnosť, kombinoval tóny, rozdeľoval asonancie, rozmiestňoval čiarky tak vedecky premyslene ako zastávky na dlhej púti. Veta je schopná života, vravieval, keď sa zhoduje so všetkými potrebami dýchania. Viem, že je dobrá, keď sa môže čítať poriadne nahlas“ (Maupassant, 1957, s. 279). Vidíme, že Flaubertovo písanie bolo skôr premyslené ako spontánne. No vďaka tejto premyslenosti v nás spontánne dokáže vyvolávať estetické, ale pritom realistické predstavy. Ako by povedal Maupassant, Flaubert v nás dokáže vyvolať „dojatie nad prostou skutočnosťou“ a „hlboký dojem zvláštnej pravdy“, ktorú nám chce ukázať (porov. tamže, s. 237 – 238).

Flaubert bol spisovateľ, ktorý vo svojich dielach dokázal zachycovať vonkajší i vnútorný svet naozaj estetickým spôsobom. Dalo by sa povedať, že bežnú realitu dokázal textom urobiť krásnou a nevšednou. Systematickým postupovaním dosiahol, že sme opisy a udalosti akoby naozaj videli, počuli, cítili – doslova ovoňali, ochutnali, ohmatali. Boli sme skrátka tam. Aj keď nesmieme zabúdať, že každý umelecký text je fikcia, Flaubert textom dokázal evokovať zdanie reality – a to esteticky. Maupassant vysvetľuje jeho filozofiu kompozičného postupu, jeho pracovnú metódu: „Hovorieval mi: ,Keď idete okolo kupca sediaceho pred obchodom, okolo domovníka pofajčievajúceho fajku alebo okolo stanovišťa drožiek, ukážte mi toho kupca alebo domovníka, ich postoj, ich fyzický obraz tak obratne, aby v tom bola aj ich povaha, a to tak, aby som si ich nesplietol so žiadnym iným kupcom alebo domovníkom; ukážte mi jediným slovom, čím sa jeden kôň drožky líši od päťdesiatich iných koní pred ním alebo po ňomʻ“ (tamže, s. 243 – 244).

Maupassant považoval za najvýraznejšiu črtu Flaubertovej metódy a štýlu písania jeho celoživotné úsilie o dokonalosť tvorby. Trochu glorifikujúco a pateticky, ale nie nepravdivo, o Flaubertovi píše: „Bol posadnutý neobmedzenou vierou, že je iba jediná forma na vyjadrenie veci, jediné podstatné meno na pomenovanie, jediné prídavné meno na určenie tejto veci a jediné sloveso na jej oživenie; dal si teda pri každej vete nadľudskú prácu, aby objavil to podstatné meno, prívlastok a sloveso. Veril tým v tajomný súlad výrazov, a keď sa mu správny výraz nezdal ľubozvučný, hľadal s neúnavnou trpezlivosťou iný, bol si istý, že nemá ten pravý, jedinečný. Písať pre neho znamenalo nebezpečnú vec, plnú trýzne, úskalí a únavy. Sadal si k stolu so strachom a s túžbou po tej milovanej a mučivej drine. Zostával celé hodiny bez pohnutia, zúrivo zabraný do strašnej práce trpezlivého a dôsledného obra, ktorý stavia z detských guľôčok pyramídu. (…) Z tejto obrovskej práce sa v ňom zrodila nesmierna úcta k literatúre a k vete“ (tamže, s. 278 – 280).

Gustave Flaubert bol vo svojej práci systematický, dômyselný, dôsledný. Tvoril obozretne a trpezlivo. Jeho dielo je aj preto akoby hladinou, v ktorej môžeme zazrieť odraz symetrie, vznešenosti a ladnosti.

Literatúra
BARTHES, Roland, 1994. Rozkoš z textu. Bratislava: Slovenský spisovateľ, 192 s. ISBN 80-220-0567-3.
FLAUBERT, Gustave, 1963. Pani Bovaryová. Bratislava: Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, 270 s.
FLAUBERT, Gustave, 1967. Citová výchova. Bratislava: Tatran, 416 s.
FLAUBERT, Gustave, 1989.  I. Pani Bovaryová. November. Bláznove pamäti. Bratislava: Tatran, 424 s.
MAUPASSANT, Guy de, 1957. Petr a Jan; Studie, črty a korespondence. Praha: Státní nakladatelství krásné literatúry, hudby a umění, 420 s.[1] Všetky použité citácie Maupassanta sú preložené z češtiny.

Miroslav Činčár (1985) sa narodil a žije v Michalovciach. Vyštudoval slovenský jazyk a literatúru na Filozofickej fakulte Prešovskej univerzity v Prešove. Má rád knihy, hudbu, umenie, históriu, politiku, futbal, prechádzky, smiech. Občas si pre seba napíše báseň alebo poviedku a zloží pesničku na gitare či klávesoch.