Silvia Kaščáková: Nenapíš meno Božie darmo, básnik!

(alebo o úskaliach pri tvorbe „duchovnej“ poézie)

Napadá mi hneď ďalší názov tejto eseje (ako variant názvu knihy J. Urbana) Utrpenie kresťanského poeta, vzniká tú istá irónia aj priliehavosť. Problematika náboženského, duchovného, spirituálneho a podobného motívu v poézii (všetky tieto prívlastky tu budem používať ako synonymá) je rozsiahla a venujú sa jej viacerí autori. Náboženské v poézii je ako autorský problém povšimnutiahodné a môžeme sa nad ním zamýšľať cez otázku rozumovej reflexie a reflektovania umenia, cez reč umenia a Biblie a autorské komplikácie spojené s presnosťou aj nezrozumiteľnosťou s dôrazom na textovú komunikáciu náboženských obsahov a i.

Rozumová reflexia je jednou z ciest, ako môžeme porozumieť Božiemu zjaveniu. Ďalšou cestou môže byť otváranie sa rozmeru krásy, cez ktorú sa Boh zjavuje vo svete. Rozumová reflexia sa prísne viaže na teologický jazyk. Krásu skúma filozofická veda – estetika, skúma umelecké prostriedky, ktoré pomáha vnímať ako krásne. Porozumenie krásnu – umeniu, môže viesť človeka k odhaľovaniu pravdy. Cirkev rešpektuje vznešený význam umenia, napr. v liturgii, vo význame obradov, spevov a pod. a pozná aj jeho zušľachťujúci význam. Človek uvedomujúci si tieto významy sa môže stávať objaviteľom nielen zbožných myšlienok a odkazov umenia, ale môže sa stávať vnímavejším pozorovateľom krásy či sám sa stávať zušľachteným. Kresťanské umenie je v tomto kontexte zdrojom teologického poznania aj vzdelania. Boh ako „najvyššie krásno“ sa odhaľuje aj cez teologický jazyk, aj cez jazyk umenia. „Krása je šifrou tajomstva a poukazom na večné. Ona je pozvaním vychutnávať život a snívať o budúcnosti. Preto nemôže uspokojiť krása stvorených vecí a vzbudzuje tú tajomnú túžbu po Bohu…“[1].

Zodpovednosť za poetickú hodnotu bez moralizovania

Druhý imperatív Dekalógu môžeme pokojne orientovať aj na poéziu. Nepovedať Božie meno nadarmo znamená aj nevyprázdňovať ho, nezneužívať ho, nehovoriť o Bohu zbytočne atď. Autor, ktorý chce využiť náboženský, biblický symbol, motív v poézii, by ich mal najprv dobre poznať na teologickej báze, a pre snahu o tvorbu diela osobného aj na osobnej báze. Často sa však u začínajúcich autorov tzv. duchovnej poézie stretávame s nesplnením týchto základných podmienok. Zakrývanie deficitu tejto skúsenosti sa potom v konečnom výsledku odrazí na parazitovaní náboženských/biblických pojmov, obrazov a pod., ktoré okrem svojho elementárneho alebo teologického významu, ak sú vôbec v poézii umiestnené v správnom kontexte, vytvorenej básni nič neodovzdajú. Platí teda, že ak autor použije v básni napríklad slovo Boh, nezvýši sa tak automaticky umelecká hodnota básne a, na počudovanie mnohých „veriacich (ne)čitateľov“ (tu mám na mysli čitateľa praktizujúceho náboženstvo), ani duchovná hodnota básne. Podobný mechanizmus môžeme zaznamenať aj pri využití subverzných (opačných) slov alebo iných príznakových slov.

Ako predísť týmto autorským úskaliam? Budovaním osobného vzťahu k Bohu, štúdiom Svätého písma, hermeneutiky atď.? Cieľom zamyslenia nie sú odporúčania smerom do duchovného života autora, zaujímavejší by bol pohľad do jeho autorského života. Moje krátke uvažovanie, mudrovanie o tejto veci mi kladie na jazyk veľa otázok.

Čo je pri našich úvahách o duchovnej tvorbe začínajúcich autorov problémom? Ako môžeme o tvorbe rozmýšľať, ak nie s ohľadom na to, čo má byť vytvorené, teda s ohľadom na dielo?[2]  Nevieme sa vyhnúť núdzovému stavu, že vysvetliť vyčerpávajúcim spôsobom, aké má byť dielo – poézia s náboženskou tematikou –, nebude nikdy možné.

P. Tillich uvádza, že symbolom každého náboženstva je slovo Boh. L. Muchová, ktorá sa zaoberá didaktikou uvádzania do sveta symbolov, dodáva – „Boh“ je symbolom skutočnosti Boha.[3]  Symbol, metafora aj obraz sú pojmy, ktoré majú v komunikácii umenia a náboženstva dôležité miesto. Reč umenia aj reč Biblie ich bohato využívajú vo svojom vlastnom nazeraní a stávajú sa tak prostriedkami na nadväzovanie vzťahov a medziodborových súvislostí. Každý z uvedených pojmov si vyžaduje vyčerpávajúce definovanie z literárneho aj náboženského hľadiska a určite aj z psychologického a filozofického. Pre lepšiu orientáciu v tejto oblasti odporúčam práce autorov ako L. Muchová, P. Ricoeur, I. Baldermann, M. Eliade, J. W. Fowler, G. N. Holm, K. Skalický, J. Hurajtová, V. Hušek, J. E. Korherr, M. Oeming, Z. Neubauer, V. Obert, P. Říčan a iných.

 Reč Biblie a reč umenia

Starý a Nový zákon prinášajú symboly, paraboly, podobenstvá, prirovnania, archetypálne postavy atď. Texty Biblie majú svoju vlastnú umeleckú hodnotu, o ktorej vypovedajú vlastným jazykom, slohovými štýlmi, literárnymi žánrami, druhmi a pod. Symbol bol znamením a dôkazom vyslovenej pravdy v Biblii pre Filona Alexandrijského, ktorý bol veľkým inšpirátorom pre mnohých svojich nasledovníkov v symbolickom (alegorickom) výklade Biblie.

Stačí čitateľská recepcia biblických textov na nadobudnutie náboženskej skúsenosti alebo ide len o literárnu skúsenosť? Spoločné body spomínaných skúseností naznačujem skrz myšlienky G. Heinz-Mohra, ktorý uvádza, že symbol je pre ľudí znamením spojenia viditeľného s neviditeľným, túžbou po obnovení teraz napätého, vinou porušeného či nevinne strateného pozitívneho vzťahu k transcendentnu, vyznaním náboženskej kultovej väzby aj naliehavou prosbou o Božiu priazeň. Jazykom náboženstva je reč symbolov pre všetko, čo presahuje ľudský rozum. Podľa neho je zjavením a tajomstvom, profánnemu pohľadu zastiera sväté pravdy, ale zároveň ich zjavuje tým, ktorí v nich dokážu čítať. Týmto spôsobom zotrvával vždy náboženský jazyk symbolov v úzkom vzťahu k náboženskému umeniu.[4] Cirkev pozná vznešené účinky umenia: „Umenie je schopné vyjadriť a zviditeľniť potrebu človeka ísť nad rámec toho, čo vidí, poukazuje na smäd a hľadanie nekonečna. Ba viac, sú to akoby otvorené dvere k nekonečnu, ku kráse a pravde, ktorá prekračuje všednú každodennosť. Umelecké dielo môže otvoriť oči mysle a srdca, pozdvihnúť nás k výšinám.“[5]. Umenie disponuje silou pomenovať to, čo nevieme vyjadriť bežnou rečou, ani rečou teológie a ani rečou vedy. Symbolický, metaforický a obrazný jazyk má nevyčerpateľný potenciál vyjadriť sa k tomu, čo je nad rámec nášho videnia, a predsa to vidíme a žijeme a našej ľudskej existencie sa to bytostne týka. „To“ metafyzické a najvnútornejšie, čo je ukryté v našej hĺbke, naša najvnútornejšia skutočnosť, je ťažko uchopiteľné slovami. Ak povieme – Boh je cesta, ohlásili sme ohromnú myšlienku, ktorá práve tým, že je vyjadrená obraznou rečou – metaforou, nestáva sa uzavretou a elitárskou pravdou, ale v rámci svojej mnohovýznamovosti, ktorou má metafora oplývať, stáva sa veľmi presným vyjadrením obrazu Boha, ktorý je vo svojej šírke a otvorenosti prístupný mnohým. Paradox obraznej reči spočíva práve v tomto – čím otvorenejšiu metaforu použijeme, tým presnejšie sa vyjadríme. V nejednom rozhovore s literárnymi vedcami a básnikmi zaznela myšlienka, že obrazná reč je najpresnejšia reč. Iste sú v mnohých oblastiach potrebné jednoznačné pojmy, ale sú miesta, kde jednoznačnosť znamená iba nejednoznačnosť, presnosť znamená nepresnosť a vysvetlivky a výpočty znamenajú neporozumenie. Na základe napísaného by sme mohli vyvodiť, že práve básnik dokáže komunikovať jednoznačnosť, porozumenie, pochopenie, lebo on vie pracovať s obraznou rečou. Aj keby priamo nevyužíval náboženské a biblické motívy vo svojich textoch aj tak všetko jeho úsilie smeruje smerom k tomu, čo nás prevyšuje, k hlbokému zmyslu viditeľnej reality. „Umelecké dielo je výsledkom kreatívnej schopnosti ľudskej bytosti, ktorá si kladie otázky pred viditeľnou realitou, snaží sa odhaliť jej hlboký zmysel a odovzdávať ho prostredníctvom jazyka, tvarov, farieb a zvukov.“[6]

 Tajomstvo

Ak má autor písať o „neuchopiteľnom“ a využíva obraznú reč, stáva sa autorom, ktorý je síce podľa predchádzajúcej tézy jednoznačný, presný, chápajúci, otvorený, ale zároveň nie je zrozumiteľný pre každého čitateľa rovnako. Tu vzniká komunikačný problém, lebo recepcia jeho diela potrebuje vnímavého čitateľa. Podľa M. Milčáka sa musí autor spoliehať na vnútornú dispozíciu čitateľa, ktorú nemožno získať vzdelávaním. Keďže tajomné sa v básni prejavuje náznakom alebo dokonca mlčaním, uvažuje M. Milčák aj o talente čitateľa. O tajomstve píše ako o jednom z dôležitých konštitutívnych prvkov, ktorý vytvára nezanedbateľný predpoklad na vznik čitateľského zážitku.[7] Odhalenie tajomstva v poézii aj v próze môže priniesť intenzívny zážitok, s ktorým máme skúsenosť azda všetci, napríklad z čítania klasických ľudových rozprávok. Ak autor vkladá do svojej tvorby tajomstvo, v tomto prípade stále odbočujem k náboženskému ako k tajomstvu, iste by nemal mať jeho básnický výstup podobu hádanky. Znova sa vrátim k M. Milčákovi, ktorý píše o nezrozumiteľnosti vychádzajúcej z tajomnej povahy skutočnosti, prehlbujúcej zmysel a význam básnického textu. Tajomné nie je ani prekážkou textovej komunikácie, ale je fenoménom príznačným pre komunikáciu vyššieho typu. Súhlasím s M. Milčákom, že tento fenomén „nezrozumiteľnosti“ preveruje rovnakou mierou výkon autora aj čitateľa.[8] Veriaceho, neveriaceho, náboženského, nenáboženského, filozofujúceho, nefilozofujúceho atď. Taká previerka odhaľuje o autorovi aj čitateľovi oveľa viac, ako sa môže na prvé zamyslenie zdať. Preto odporúčam v úvahách o tom, ako a kedy používať Boha v poézii, pokračovať.

[1] Konferencia biskupov Slovenska. LIST PÁPEŽA JÁNA PAVLA II. UMELCOM. článok 16. Dostupné na internete: <http://www.sdh.cz/sdh_htm/archiv/umelcum.htm>.

[2] Porov. HEIDEGGER, M. Zdroj umeleckého diela. 1. vyd. Bratislava: Občianske združenie Hronka, 2014. s. 62.

[3] Porov. MUCHOVÁ, L. Vyslovit nevyslovitelné. Didaktika uvádění do světa symbolů. Praha: CDK, 2005. s. 51 – 52.

[4] Porov. HEINZ-MOHR, G. Lexikon symbolů. Obrazy a znaky křesťanského umění. 1. vyd. Praha: VOLVOX GLOBATOR, 1999, s. 8.

[5] Generálna audiencia Benedikta XVI. v Castel Gandolfo. [online]. Bratislava: TK KBS, 31. 08. 2011. [cit. 2016-30-09]. Dostupné na internete: <http://www.tkkbs.sk/view.php?cisloclanku=20110831013>.

[6] Generálna audiencia Benedikta XVI. v Castel Gandolfo. [online]. Bratislava: TK KBS, 31. 08. 2011. [cit. 2016-30-09]. Dostupné na internete: <http://www.tkkbs.sk/view.php?cisloclanku=20110831013>.

[7] Porov. MILČÁK, M. O nezrozumiteľnosti básnického textu. Levoča: Modrý Peter, 2004. s. 10.

[8] Porov. MILČÁK, M. O nezrozumiteľnosti básnického textu. Levoča: Modrý Peter, 2004. s. 10.