Pavol Sucharek  pôsobí ako docent filozofie na Prešovskej univerzite. Prekladá z francúzštiny. Vo vydavateľstve Hronka mu vyšli preklady Lévinasa (Štyri talmudické čítania), Baudrillarda (Heslá) a Grosa (Filozofia chôdze). Zaoberá sa najmä súčasnou filozofiou.

Profesijne vyše desať rokov pôsobíš ako docent filozofie na Prešovskej univerzite a filozofii sa venuješ aj po „pracovnej dobe“.Stalo sa ti, že si pri nej musel doslova vybuchnúť od smiechu?

Môj lekár sa ma raz opýtal, či niekto z mojich príbuzných trpí duševnou poruchou. Tak som mu povedal že nie, že podľa mňa si ju všetci užívajú… Tak je to s filozofiou, psychológiou, učiteľstvom, vedou všeobecne…

Teraz pár zaujímavých súvislostí ohľadom tvojej novinky Bricolage_44. Pokiaľ nepočítame filozofické štúdie, komentáre, rozhlasové pásma či preklady, ide o tvoju prvotinu, ktorá prichádza pomerne „neskoro“, navyše vo forme krátkych esejí. Last but not least: Bricolage_44 si vydal vo vydavateľstve Modrý Peter, čo je vydavateľstvo zamerané na poéziu a literárno-kritické texty. Aké okolnosti utvárali tvoje rozhodnutie?

Teraz si potrebujem utriediť poradie jednotlivých myšlienok…  Naozaj nepatrím medzi autorov, trpiacich nutkavou potrebou „obšťastňovať“ svojich čitateľov každý rok novou knihou. Možno to inak nejde, keď ide o biznis, komerčne píšucich autorov a autorky, ale vo všeobecnosti považujem permanentné písanie za známku čohosi nezdravého, neviem, posadnutosti, workoholizmu, povyšovania kvantity na úkor kvality, neschopnosti zaujať zdravý odstup a nechať veci trochu kvasiť v čase, je to známka toho, že zrejme nedokážem byť trpezlivý a pomaly „prežúvať a tráviť myšlienky“. To je vlastne neuralgický bod našej oportunistickej slovenskej kultúry: pozri sa na film, literatúru, poéziu, pozri sa na programy pre mládež, kultúrne podujatia… Hlavne sa v tom zhone a pritakávaní a potľapkávaní si po pleciach nezastaviť a nedajboh nestranne nad vecou, nad sebou trochu popremýšľať (páči sa mi výraz „bezhlavý zhon“, ktorý to vystihuje veľmi presne: bezhlavý je bezmozgový, bezmyšlienkovitý). Jednoducho, každá hodnotná vec stojí roky premýšľania, vynachádzania. To dobré potrebuje na svoj vývin čas, nie len krik.

A ďalej, desať rokov som dokázal v akademickom prostredí fungovať bez publikovania jedinej monografie, stačilo pracovať na vedeckých projektoch formou štúdií. Takže sa to dá, a podľa mňa to má aj určitý ekologický aspekt. Najmä keď uvážime, že vedecké monografie sú na Slovensku chránené pred kritickým zrakom verejnosti priamo nariadeniami sklerotického ministerstva školstva. Spočítajme si, koľko stromov musí padnúť kvôli nákladu jednej knihy, ktorú nemožno predávať a nesmie si ju nik prečítať. Publikovaná kniha je zbierkou pôvodne rozhlasových esejí pre Rádio Devín a Reginu. Ako šiel čas, eseje postupne pribúdali, rozrastali sa… Je to síce psychologická a filozofická kniha, ale vôbec to nie je kniha určená psychológom a filozofom. A prečo vydavateľstvo Modrý Peter? Lebo Modrý Peter je kamoš a súhlasil s mojím návrhom vydať to.

V eseji Paradoxy abstraktnej figurácie konštatuješ: „Je prísne metareflexívny a exaktne metafyzický (scil. Francis Bacon), čo sú veľmi zriedkavé vlastnosti aj u samotných akademických filozofov…“ Ako píše metareflexívny akademik? Ako premýšľa exaktný metafyzik?

Takto poviem. Metareflexívny akademik je niekto, kto dokáže uvažovať nad tým, ako uvažuje. Teda premýšľať o myslení, o tom, čo práve robí, za podmienky, že (mu to) myslí. A to sa netýka len jeho práce, ale aj jej širšej spoločenskej prospešnosti, profesijnej etiky atď. Takže je to človek, ktorý dokáže rozlišovať: toto sú moje myšlienky, toto zase moje predstavy, toto sú čisté fantázie, skreslené spomienky… Exaktný metafyzik zase dokáže párovať a kontrastovať čisto na konceptuálnej, pojmovej úrovni, pričom si ale zriedka uvedomuje, že sú to len a len koncepty. Vtip a umenie podľa mňa spočívajú v tvorivom prepojení týchto dvoch figúr: metodickom odstupe a tvorivom prístupe. Mám taký dojem, akoby sme si to furt zamieňali: na prístup uplatňujeme metodiku a pokiaľ ide o odstup, tam sme až nadmieru tvoriví, v tom zmysle, že sa mu vlastne snažíme celý čas vyhnúť.

Bricolage_44 zdôrazňuje dosť rezervovaný postoj k súčasnej filozofii – jedna z esejí začína strohou kritikou kľúčových filozofov 20. storočia (s. 35), najmä ich spôsobu písania. Z tvojho chápania filozofie razí jasný príklon k filmu ako médiu, ktoré dnes dokáže artikulovať filozofické problémy s oveľa väčšou intenzitou a komplexnosťou než filozofické texty (nehovoriac o možnostiach súčasných technológií). Akú podobu môže nadobudnúť budúca filozofia popri enormnom náskoku technológií?

Filozofi milujú film. Film miluje filozofiu. To znamená, že každý dobrý – aj neartový – film má v sebe dobrú myšlienku. Lenže čo je dobrá myšlienka? To nie je lacná citácia či inšpiratívny záchvat z Ódinovho odkazu pre budúcnosť. To nie je konštatácia objektívnych faktov. Dobrá myšlienka – to je vždy hlboký paradox. Dobrá myšlienka je vždy zároveň aj dobrou otázkou. Problémom a zároveň spôsobom riešenia. Žiadna samoúčelná hra slov. Niekedy môže byť ľúbivá ako rúfusovská poézia, to uznávam, ale ťažko v nej nájdeš čo i len jednu hodnotnú otázku, tak napr. ako u Pessou.

Film a filmový dokument rád používam pri výučbe a vysvetľovaní zložitých metafyzických, fenomenologických a estetických problémov s oveľa väčšou účinnosťou. Taká je moja skúsenosť ako pedagóga a som rád, že mám v tejto svojskej metodike zopár nasledovníkov. Príklad: keď chcem vyjasniť, v čom spočíva paradox odpustenia a jeho odlišnosť od zmierenia, darmo budeme so študentmi meditovať nad konfúznymi psychologickými prístupmi. Pozrieme si krátky zlomok z dokumentu Artist is present od Mariny Abramović a všetko je hneď jasnejšie. Film „má gule“, zasahuje nás na emočnej, mentálnej a vizuálnej úrovni, je ľahko zapamätateľný, obrazný, dáva do pohybu naše telo, celé naše myslenie. A to je tá vec, na ktorú zabúdajú akademici: myslenie, to nie je len naša mozgovňa, prísny deduktívny postup. Myslí celé moje telo, sýtia sa ním všetky moje emócie, predstavivosť… My si často neuvedomujeme, nakoľko dnes uvažujeme primárne obrazne, že naše myšlienky podmieňujú obrazy a obrazovky… Že vlastne už dávno myslíme filmom a vo filme. V histórii nenájdeme príklad takého masívneho kódovania ľudského myslenia prostredníctvom obrazu a pohybu, videa.

Týka sa to aj umenia. Študentom často zdôrazňuješ, že počnúc dvadsiatym storočím (minimálne) dokáže umenie sprostredkovať filozofické problémy s väčšou radikálnosťou a naliehavosťou než filozofia. V čom spočíva jeho výhoda, čo z toho vyplýva pre filozofiu a v čom sa môžu navzájom inšpirovať?

Filozofia sa môže inšpirovať umením najmä v tom zmysle, že je postavené na sprostredkovaní živej telesnej skúsenosti, politickej a občianskej angažovanosti. Že môže byť vtipné. Umenie je drzé, sprosté, heretické, špinavé, problematizuje a provokuje, dokáže ťa nadchnúť. To ľudí zaujíma, lebo každému normálnemu človeku je jasné, že nik nevie všetko a nik nemá moc porúčať všetkým. Umelec si urobí srandu aj z pápeža či Putina, a robí to programovo, a to ja považujem za smrteľne dôležité, zachovať si túto schopnosť nadhľadu a ironického odstupu. A potom je tu významný, skôr divadelný aspekt umeleckej performancie. Kým filozofi len spravidla verklíkujú, komu patrí moc. Raz komunistom, potom zase demokratom…Nehovoriac o tom, že sa radi skrývajú, najčastejšie za prázdne slovičkárenie.

Umenie sa zase môže inšpirovať filozofiou tak (a aj robí, a to oveľa častejšie, než v opačnom garde), že nezotrvá len na povrchnom dojme. Že nebude len pocitové, emočne ladené, ale i racionálne a možno aj múdre. A že nám umožní pochopiť, že svet, veci ani charaktery jednotlivcov nie sú len čiernobiele (dobré – zlé, správne – nesprávne), ale krásne farebné.

V eseji o meditácii (s. 26) vyzdvihuješ vedomé dýchanie ako základ dobrého života. Ty sám pravidelne medituješ. Mala meditácia nejaký vplyv na písanie Bricolage_44?

Ale hej (smiech). Isté veci, najmä tie, na ktorých sa spravidla v živote najviac naučíš, proste treba predýchať.

Bricolage_44 neobsahuje nič angažované, vďaka čomu dnes pôsobí takmer ako endemit. Ktorá okolnosť utvárala túto voľbu a ako vnímaš tvrdenia, že každé písanie, každé gesto je chtiac-nechtiac politické?

Nejestvuje snáď jediná veta, slovo, symbol, nejestvuje snáď jediná kniha či gesto, ktoré by neboli politicky angažované v pôvodnom slova zmysle (polités, od gr. pólemos, spor). Možno idem proti prúdu tým, že nemám potrebu nikomu hovoriť, čo si má myslieť, čo a ako má robiť, zato (alebo práve preto, že) som v neustálom spore so samým sebou, vlastnými myšlienkami a myšlienkami svojich obľúbených autorov.

Skúsenosť ma presvedčila, že angažovať sa možno dvojako: alebo verejnými proklamáciami, alebo poctivou a systematickou tieňovou prácou. Hodne sme sa napríklad mohli naučiť z prípadu arcibiskupa Bezáka. Systémové zmeny si proste nevynútiš krikom. Je to možno sympatické, ale neúčelné.

(S Pavlom Sucharekom sa zhováral Stanislav Olejár)