Ochrnuli nám prsty a ústa, nedokážeme už zobrať telefón, nie je možnosť odpísať na mail. Nemôžeme prísť na dohodnuté stretnutia, lebo nohy nám vypovedali službu a už ochrnuté ústa a prsty nevedia dať znať, čo sa s nami deje. Jednostrannosť. Ako sa do hory volá, tak sa z hory... ticho. Ticho! Čo sa udeje s krajinou a ľuďmi v nej, ak sa
Viacero generácií súčasných dospelých a takmer dospelých vyrastalo vo vákuu umelého bezpečia. Limitom bolo nebo a odvody, a aj keď televízna ruleta zhruba každých päť rokov vylosovala ďalšieho nepriateľa – Maďari, Rómovia, utečenci, homosexuáli, NATO..., hrozba bola väčšinou len virtuálna. Všetko sa dialo niekde inde. Vojny v moslimskom svete, pandémie v Číne, zemetrasenia v
Doma bola iba mama. Driemala nad kávou po práci. Ona pije turka, ja som si spravila espresso. Ešte pred tým, ako sa začne slávnosť veselosť, musíme všetko pripraviť, hlavne pripraviť seba. Šišky napiekla sestra, kváskové, čiže nie také, aké robila starká, ale nikto sa nesťažoval. Mala ich priniesť, keď príde s deťmi a mužom. Ja som
Vo svete žijú svety a základ demokracie vždy bol, aby tam žili spolu. Vo svete žijú svety a v dobe po Nietzschem, Wittgensteinovi a Rortym je veľmi ťažké hovoriť o dobre a zle, to, čo by nás malo zaujímať, je utilita. Vo svete žijú svety a ich odlišnosť nikdy nebola tak očividná ako práve teraz.
tvoje pokusy relativizovať rozhodovacie schopnosti žien mi znejú povedome. tvoje pracovné telefonáty a maili v nedeľu večer mi znejú povedome. tvoje tendencie speňažiť instagramovo tvoje materstvo mi znejú povedome. tvoje zmeny názorov na kvóty v hudbe slovenských rádií mi znejú povedome. tvoje debilné reči o tom, že pôsobím ako bitch, ale som fragile mi znejú povedome. tvoja zlá
Generačný pocit je neprenosný. Roky som si nevedel predstaviť, ako sa asi cítila generácia „našich“ rodičov, ktorá po obrovskej eufórii z pádu režimu musela zažívať mečiarizmus, zatváranie fabrík, vraždy. A hoci bol tento každodenný strach a zmysluprázdna krvavá šeď mojim detstvom, predsa mi prišla normálna. Narodil som sa totiž do disfunkčného sveta. Tak ako väčšina mojich rovesníkov
Bolo raz jedno dievčatko, ktoré okrem toho, že vyštudovalo báječnú vysokú školu, akúsi umeleckú, sa rozhodlo, že si svoju hlávku prečistí aj inou prácou a nebude sa venovať len výsostne umeniu. Začala pracovať na kúpalisku ako plavčíčka. Už hneď na úvod tohto príbehu môj microsoft word pomenúva problém, keď mi slovo plavčíčka podčiarkuje ako gramatickú
Najväčšia bezradnosť prichádza v bode keď vieš, že nemáš ani boha, ani rodičov. Alebo aspoň jedného z nich. Bez mamy je to ťažko! Bez mamy nám bolo ťažko ako aj na jar, tak aj na jeseň a možno nám bude aj po lete. Vlna za vlnou sa valí ako jedna báseň. A my, kamaráti zo ZUŠ Slovenská
„Umelci do plynu!“ svietili grafity na fotografii neznámeho mosta v košickom squate KLUB. Umelci do plynu! Ozýva sa tisíc komentárov vždy, keď si niekto z tohto bohom zabudnutého sektora, slovenskej polis, dovolí nárokovať plácu či pomoc. Umelci do plynu! Čo vlastne chcú? Ako môžu v tomto svete, kde nefunguje školstvo, zdravotníctvo, infraštruktúra, sociálna práca a kde armáda má
Načo inovovať? Zmenšujúce sa racio si zaslúži byť v rovnakom priestore vyplnené emóciami! Niečo také mi vyplýva z politických debát o novom voličovi rovnako ako z debát školských odborníkov o novom dieťati. Ja mám momentálne na mysli čitateľa, a preto by sme ho mali tiež nejako inovovať, napríklad zbaviť ho strachu z fyzickej knihy. Zakázať ich a prísne perzekuovať aj nositeľov obdobnej