Home-Tag: Jaško

Ľubomír Jaško: Prekvapenia sú zábleskom božského

„Ľudia, ktorí hľadajú svoje stabilné miesto, musia zostať na ceste. Napríklad aj takto môže znieť jedno z paradoxných posolstiev Laurusa. Svätí putujú bez výčitiek voči nepodarenému údelu, lebo vidia pod povrch obyčajnosti.“ Bez bremena času Laurus je výnimočný román a literárna senzácia z končín, voči ktorým sme až príliš skeptickí. Našli sa aj takí,

Ľubomír Jaško: Ticho umŕtvuje očakávania

„Bývať vedľa seba nie je to isté ako spolu žiť. O týchto a iných pohromách vo vesmíre ľudských vzťahov píše vo svojom novom románe Alena Mornštajnová.“ Česká prozaička Alena Mornštajnová dokázala, že autorka sa môže stať populárnou (a teda predovšetkým čítanou) aj bez pokusov o fantazijný, hororový alebo detektívny žáner. Dokonca sa zaobíde aj

Ľubomír Jaško: Falošné sny proti konkrétnemu šťastiu

Schlink vo svojom novom románe potvrdil povesť národného preborníka v náročných mravných a historických otázkach. Ak ešte niekto čaká, aby spisovateľ bol svedomím národa, pri nemeckom prozaikovi si príde na svoje. Viac ako ľúbostný príbeh V úvode to vyzerá na dojímavý ľúbostný príbeh – dvaja zamilovaní v konflikte s prostredím a okolnosťami, ktoré nežičia ich vzťahu.

Ľubomír Jaško: Na hrane odovzdanosti

„Hodiny z olova odrátavajú ťaživý čas do začiatku tragického zlomu. Alebo sme už uprostred neho?“ Hodina z olova je obrazom Emily Dickinsonovej. Čitateľ ho nájde v knihe tesne pred začiatkom príbehu ako motto smerodajné pre pochopenie názvu. Olovená hodina utkvie v pamäti – ako spomienka mrznúceho na sneh. Najprv chlad, potom ťažoba a nakoniec odovzdanosť. Neznie to veselo.

Ľubomír Jaško: Neotvoriť oči naozaj znamená smrť

Ruská štátna cena Veľká kniha za debut tatárskej prozaičky Guzeľ Jachinovej môže byť pre niekoho varovaním. Nejde náhodou o pseudoliteratúru? Kompromisy písania s ideológiami a povinnými pocitmi uboleného národa? S množstvom prikázaných hrdinov a bez mnohých zakázaných? Našťastie nič z toho tento silný román nesprznilo. Mladá tatárska autorka pôvodne napísala (počas štúdia na filmovej škole a inšpirovaná spomienkami starej matky) scenár

Ľubomír Jaško: Svet je ako text neúplný a plný chýb

„Jedného dňa som sa začítal do Knihy a celý môj život sa zmenil. Kniha na mňa zapôsobila hneď od prvých stránok takou silou, že som mal dojem, akoby sa moje telo odpútalo od stoličky a od stola, za ktorým som sedel a vzďaľovalo sa od nich.“ Toto ešte nie je obdivné vyznanie recenzenta. Ide o úvodné vety z

Ľubomír Jaško: Najlepšie písanie pre všetkých

Tí, ktorí hľadajú v knihách hrdinov z iných planét a s odlišnými životmi, sa s prózami Petry Soukupovej priateliť nebudú. Zostanú snívať s inými. Mladá česká prozaička si už dávnejšie podmanila čitateľov, ktorí riskujú pohľad do zrkadla. Už po chvíli sa ich životy začnú nápadne prelínať so životmi literárnych postáv. V zdanlivých banalitách sa obnažujú hrdinovia a s nimi aj naše emocionálne zranenia.

Ľubomír Jaško: Peklo môže byť ľadové

„Som len kronikár vlastnej duše. Opieram sa o pamäť svojho tela.“ (s. 207) Toto je vyznanie spisovateľa, ktorý netvorí estetické chuťovky z pokladov svojej fantázie, ale je absolútne zapletený do krutej skutočnosti. Lágrová literatúra je presne takáto – oddaná konkrétnosti. Je to svedectvo a dokument. Nemusí sa spoliehať na žiadnu inú silu, len na silu pravdivosti. Šalamovove