Dejiny slovenskej poézie písanej ženami sa nevyznačujú kontinuálnosťou, nemožno ich vnímať ani ako premeny básnických programov, avšak je podnetné sledovať tvorbu autoriek tak, ako sa utvárala v priebehu času. Mohli by sme hovoriť o postupnom skladaní individuálnych, spočiatku od seba nezávislých, hlasov do výsledného mnohohlasu. Ženská poézia v minulosti čelila mnohým problémom, nie každé obdobie histórie
(v básňach Červený fúrik od Williama Carlosa Williamsa a Karawána od Huga Balla) Emil Staiger v monografii Poetika, interpretace, styl uvažuje o odlišnej percepcii lyriky oproti epike či dráme. Lyrické žánre sú podľa neho najspontánnejšie a diskurzívnosť v ich analýze nehrá hlavnú úlohu, ba niekedy je skôr prekážkou porozumenia. Čítať lyriku v tomto zmysle znamená naladiť sa na
Michal Hvorecký: Trol Michal Hvorecký patrí v súčasnej slovenskej próze k najpopulárnejším, najšpecifickejším, no aj najkontroverznejším autorom, čo sa odráža i v kritickej reflexii jeho tvorby. Tá sa vyznačuje originalitou tém a ich spracovania už od prvotiny, napríklad vo využívaní a navrstvovaní postupov (obzvlášť) populárnej kultúry, ako sú téma modernej mestskej civilizácie a jej
Groteskné ženské telá v dielach Margaret Atwoodovej, Jeanette Wintersonovej a Aimee Benderovej Ruský literárny vedec Michail Michailovič Bachtin vo svojej štúdii o diele Françoisa Rabelaisa popísal dve koncepcie ľudského tela: estetický ideál, ktorý dominoval v obdobiach antiky a renesancie a zobrazovanie tela ako groteskného objektu typické pre dielo François Rabelaisa. Bachtin tvrdil, že klasické telo, ktoré je štandardom v kanonických antických a renesančných
(O perverznosti dolín) Ľud bez histórie nie je vykúpený z času, lebo história je sled okamihov bez času. Teda kým svetlo hasne za zimných popoludní v zavretej kaplnke, história je prítomnosť. (T. S. Eliot) Doslov slovenského prekladu Eliotovej drámy Vražda v katedrále začína Karol Strmeň slovami autora, ktorý vraví, že „svet skúša vytvoriť civilizáciu zbavenú kresťanskej
Osudové lokality v románe NW od Zadie Smith[1] Priestorový obrat v literárnej vede a priestor v literárnej tvorbe Ak by sme mali definovať formatívne fenomény literárnej vedy dvadsiateho prvého storočia, jedným z nich by určite bol dôraz na priestorovosť. Miesto a priestor sa v priebehu posledných rokov ocitli v centre záujmu nie len geografie, ale aj literárnej vedy, kultúrnych štúdií, a ďalších humanitných
Islandská literatúra... Väčšine z nás zíde na um ponurý detektívny príbeh s rafinovanou pointou, predstava, ako sa osamelý vyšetrovateľ či vyšetrovateľka prediera sychravým počasím, veľakrát mimo miest – v odľahlých kútoch už beztak odlúčenej islandskej krajiny, kde musí vzdorovať vlastným hraniciam. V islandských detektívkach (samozrejme, nielen islandských) sa s počasím ráta ako pravidelnou prísadou zápletky, ktorá oslabí buď detektíva,
Ak by sme si mali vybrať Strmeňov preklad Havrana, ktorý by bol asi najbližšie k úvodným veršom z Lásky, bol by to zrejme druhý preklad – z roku 1946. Naznačuje to už jemný náboženský podtext (hriešnych vs. vier), ktorý sa potvrdzuje aj v ďalších veršoch, keď Strmeň píše výslovne o diablovi presne v súlade so zistením J. Pašteku, ktorý
(interpretácia básne Červenokrídle drozdy z knihy Červenokrídly drozd, Kordíky: Skalná ruža, 2015) Napriek jasnej dištancii medzi literárnym znakom a realitou nemožno skúmať dominantný motív básne Jamesa Wrighta Červenokrídle drozdy bez jeho prepojenia so skutočnosťou. Wrightova poézia však má predovšetkým symbolický charakter, autor jednoduchým jazykom a relatívne konvenčnými výrazmi kreuje obraz sveta, pričom balansuje medzi gnozeologickou
„V nálade, citovom rozpoložení súčasníkov sú obsiahnuté akoby rozpustené všetky základné skutočnosti ako vo víne pôda, ľudská opatera, jarné mrazy, slnečné i daždivé dni“ (Tatarka, 1967, s. 70). Dominikovi Tatarkovi (1913 – 1989) vyšla v roku 1963 novela Prútené kreslá. Čitateľ v nej sleduje kratší výsek vonkajšieho i vnútorného života protagonistu Bartolomeja Slzičku z konca 30. rokov 20.