„Kto nahradí Michala?“ Pýta sa Mara v inscenácii divadla GAFFA s názvom Neviditeľný hosť. Naráža tým na pálčivú otázku alebo cejch našej (prvej demokratickej) generácie. Otázku, ktorá sa pýta, či sa Hvorecký, Kovačič-Hanzelová a Gordulič vyrovnajú Tatarkovi, Mňačkovi a Lasicovi a či to vôbec treba. Otázku, či sa stredoeurópska hypermoderna dokáže vyrovnať postmoderne, otázku, či naozaj nedegenerujeme. Otázka degenerácie
„Umelci do plynu!“ svietili grafity na fotografii neznámeho mosta v košickom squate KLUB. Umelci do plynu! Ozýva sa tisíc komentárov vždy, keď si niekto z tohto bohom zabudnutého sektora, slovenskej polis, dovolí nárokovať plácu či pomoc. Umelci do plynu! Čo vlastne chcú? Ako môžu v tomto svete, kde nefunguje školstvo, zdravotníctvo, infraštruktúra, sociálna práca a kde armáda má
Ivana Gibová (1985) sa narodila, aby provokovala. Vyštudovala odbor slovenský jazyk a literatúra na FF PU. Debutovala zbierkou poviedok Usadenina (2013), ktorá ako rukopis vyhrala v súťaži Debut 2011 a po vydaní zvíťazila v ankete Debut roka. Novelu Bordeline (2014) zinscenovalo divadlo Stoka a pražské divadlo Nekroteatro. Jej kniha Barbora, boch & katarzia (2017) bola nominovaná na cenu Anasoft
Mariana Volemanová z košického Artfora mi do dlaní vloží knihu a ide skontrolovať sklad. Je to ich prvá, napadne mi, keď zvieram toto „dieťa“ kníhkupectva na Hlavnej v rukách, hladím obálku, a tak, ako pri každej novej knihe doširoka otvorím väzbu a vdýchnem vôňu lepidla a papiera. Niečo podobné som už videl, o niečom
„Loli, loli paradička Andre bál... Komangela, komangela čingerla Komange komange čingerla odá míro piráňóro o Béla. Komange komange čingerla odá míro piráňóro o Béla“ Ozývajú sa mi v hlave ozveny leta. Objednám si v žltom vlaku českej spoločnosti rovno dva piva a s ústami nacucnutými na studenú fľašu v spomienkach snívam o tom, koľko krát som sa práve tu opil
Nedávno som na Tindri objavil motto istej pražskej sociálnej pracovníčky : „Někdo zachraňuje svět tak, že na facebooku sdílí citáty o veganství, někdo má denně ruce od krve a sraček.“ Keď som ho čítal, doširoka som sa usmial, hneď mi totiž napadla Uršuľa Kovalyk. Bola to práve jej kniha Čisté Zviera a inscenácia jednej z jej poviedok, ktorú
Svoju vieru v svet mladých, bohatých a krásnych som stratil presne 17. decembra 2015 o 1:08 v noci. Myslím tým akiste svet holivúdskych úsmevov, voľného trhu a liberálnej spásy, ktorá nás vraj všetkých nakŕmi. Nás – mladých, bohatých, krásnych, nás nedegenerovaných starnutím či históriou, nás, na ktorých štyri základné budhistické pravdy neplatia. Spal som pri Márii, ktorá bola v tom
I. & na mesto sneží & sneží, biely pád dopadá na tvoje dlane v meste sneží & sneží, duša nepovstane, autobus neodíde, nikto nič nezmešká hrdlá továrenských cigariet vyfukujú svoj vznešený rozkošnícky dym do ružovo belasej nahoty prázdneho neba & v meste sneží & sneží ... všetko zapadne samo do seba ... & hlavne