Zbierka poviedok motivovaná rôznorakými ľudskými príbehmi a zároveň filmami, ktoré ste buď videli, alebo ste o nich už aspoň počuli. Spisovateľ, ktorý prišiel o schopnosť čítať knihy. Muž, ktorý stratil ženu svojho života. Fotograf pri večernom fotení mora. Žena neverného muža. Nájomný vrah. Obchodník s akciami. Hráč pokru. Zlatokop. Cestujúci a pútnici, bežci a
Jedným z aktuálnych trendov v slovenskej próze je pohyb z centra na perifériu a tendencia k regionalizmu a folklorizácii. V nasledujúcich troch prózach sa tri slovenské autorky síce vyberú na perifériu či do minulosti (vlastnej, intímnej i spoločenskej, slovenskej), no nezabúdajú ani na súčasnosť, ktorá sa v textoch sprítomňuje viacerými spôsobmi. V Čepci (2019) Kataríny Kucbelovej sa rozprávačka rozhodne naučiť šiť
Silvia prvýkrát necháva doma svoje dve deti a muža a cestuje do Kostariky pod zámienkou hľadania záhadnej tety, otcovej sestry, ktorá emigrovala za bývalého režimu. Silviin spiatočný let je pre pandemické nariadenia zrušený a ona s odstupom a s nejasným termínom návratu domov nenachádza, po čom pátra, ale, naopak, zisťuje, čo všetko je ešte stratené.
Deväťdesiate roky, malomestské sídlisko. Detstvá, dospievania, starnutia, rozbité kolená, premočené papuče, susedia, krčmy, škôlky a školy, malomestské životy, Maria Callas a jedna Babička. Ivana Gibová vyštudovala odbor Slovenský jazyk a literatúra na FF PU. Debutovala zbierkou poviedok Usadenina (2013), ktorá ako rukopis vyhrala v súťaži Debut 2011 a po vydaní zvíťazila v ankete Debut
Autorka fotografie: Maria Danthine Dopjerová Veronika Šikulová sa narodila 15. marca 1967 v Modre. Vyštudovala žurnalistiku na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobila ako novinárka, v súčasnosti je zamestnaná v Malokarpatskej knižnici v Pezinku. Debutovala zbierkou krátkych próz Odtiene (1997), za ktorú dostala Cenu Ivana Kraska. Po nej nasledovali knihy Z obloka (1999), Mesačná dúha (2003), Domček jedným ťahom (2009), Miesta v sieti (2011), Diera do svetra (2012), Medzerový plod (2014), za
Našla som pri upratovaní svoj starý pamätník. „Veronke venuje mama, Vianoce 1977". Podobný vtedy dostala aj moja sestra, aj moja najlepšia kamarátka Gabika, aj Marika a Elena zo Sídliska. Predávali ich v modranskom papiernictve. Také s textilným prebalom, na ňom bola nalepená pohľadnica s konvalinkami. Sestra mala iné kvety. Ani moje spolužiačky nemali na pamätníku konvalinky. Na titulnú
Autor fotografie: Juraj Starovecký Ivana Dobrakovová (1982) vyštudovala prekladateľstvo a tlmočníctvo, anglický a francúzsky jazyk na filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Pracuje ako prekladateľka na voľnej nohe (z francúzštiny a taliančiny preložila autorky a autorov ako Elena Ferrante, Valeria Parrella, Simona Vinci, Silvia Avallone, Emmanuel Carrère, Antoine Laurain, Marie NDiaye, Simone de Beauvoir.) V roku 2009
Michal Hvorecký: Trol Michal Hvorecký patrí v súčasnej slovenskej próze k najpopulárnejším, najšpecifickejším, no aj najkontroverznejším autorom, čo sa odráža i v kritickej reflexii jeho tvorby. Tá sa vyznačuje originalitou tém a ich spracovania už od prvotiny, napríklad vo využívaní a navrstvovaní postupov (obzvlášť) populárnej kultúry, ako sú téma modernej mestskej civilizácie a jej