Home-Tag: súčasná slovenská próza

Juraj Kováčik: Bod zlomu

Zbierka poviedok motivovaná rôznorakými ľudskými príbehmi a zároveň filmami, ktoré ste buď videli, alebo ste o nich už aspoň počuli. Spisovateľ, ktorý prišiel o schopnosť čítať knihy. Muž, ktorý stratil ženu svojho života. Fotograf pri večernom fotení mora. Žena neverného muža. Nájomný vrah. Obchodník s akciami. Hráč pokru. Zlatokop. Cestujúci a pútnici, bežci a

Aká kniha, taký folklór

Jedným z aktuálnych trendov v slovenskej próze je pohyb z centra na perifériu a tendencia k regionalizmu a folklorizácii. V nasledujúcich troch prózach sa tri slovenské autorky síce vyberú na perifériu či do minulosti (vlastnej, intímnej i spoločenskej, slovenskej), no nezabúdajú ani na súčasnosť, ktorá sa v textoch sprítomňuje viacerými spôsobmi. V Čepci (2019) Kataríny Kucbelovej sa rozprávačka rozhodne naučiť šiť

Mária Modrovich: Deň noc voda

Silvia prvýkrát necháva doma svoje dve deti a muža a cestuje do Kostariky pod zámienkou hľadania záhadnej tety, otcovej sestry, ktorá emigrovala za bývalého režimu. Silviin spiatočný let je pre pandemické nariadenia zrušený a ona s odstupom a s nejasným termínom návratu domov nenachádza, po čom pátra, ale, naopak, zisťuje, čo všetko je ešte stratené.

Ivana Gibová: Babička©

Deväťdesiate roky, malomestské sídlisko. Detstvá, dospievania, starnutia, rozbité kolená, premočené papuče, susedia, krčmy, škôlky a školy, malomestské životy, Maria Callas a jedna Babička. Ivana Gibová vyštudovala odbor Slovenský jazyk a literatúra na FF PU. Debutovala zbierkou poviedok Usadenina (2013), ktorá ako rukopis vyhrala v súťaži Debut 2011 a po vydaní zvíťazila v ankete Debut

Veronika Šikulová: Tak chcem písať!

Autorka fotografie: Maria Danthine Dopjerová Veronika Šikulová sa narodila 15. marca 1967 v Modre. Vyštudovala žurnalistiku na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobila ako novinárka, v súčasnosti je zamestnaná v Malokarpatskej knižnici v Pezinku. Debutovala zbierkou krátkych próz Odtiene (1997), za ktorú dostala Cenu Ivana Kraska. Po nej nasledovali knihy Z obloka (1999), Mesačná dúha (2003), Domček jedným ťahom (2009), Miesta v sieti (2011), Diera do svetra (2012), Medzerový plod (2014), za

Veronika Šikulová: Voľačo

Našla som pri upratovaní svoj starý pamätník. „Veronke venuje mama, Vianoce 1977". Podobný vtedy dostala aj moja sestra, aj moja najlepšia kamarátka Gabika, aj Marika a Elena zo Sídliska. Predávali ich v modranskom papiernictve. Také s textilným prebalom, na ňom bola nalepená pohľadnica s konvalinkami. Sestra mala iné kvety. Ani moje spolužiačky nemali na pamätníku konvalinky. Na titulnú

Ivana Dobrakovová: Viem písať len takto, ako píšem

Autor fotografie: Juraj Starovecký Ivana Dobrakovová (1982) vyštudovala prekladateľstvo a tlmočníctvo, anglický a francúzsky jazyk na filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Pracuje ako prekladateľka na voľnej nohe (z francúzštiny a taliančiny preložila autorky a autorov ako Elena Ferrante, Valeria Parrella, Simona Vinci, Silvia Avallone, Emmanuel Carrère, Antoine Laurain, Marie NDiaye, Simone de Beauvoir.) V roku 2009

Stanislava Sivčová: Medzi dystópiou, kyberpunkom a umeleckou p(r)ózou

Michal Hvorecký: Trol Michal Hvorecký patrí v súčasnej slovenskej próze k najpopulárnejším, najšpecifickejším, no aj najkontroverznejším autorom, čo sa odráža i v kritickej reflexii jeho tvorby. Tá sa vyznačuje originalitou tém a ich spracovania už od prvotiny, napríklad vo využívaní a navrstvovaní postupov (obzvlášť) populárnej kultúry, ako sú téma modernej mestskej civilizácie a jej