súčasná slovenská próza

Veronika Šikulová: Tak chcem písať!

Autorka fotografie: Maria Danthine Dopjerová Veronika Šikulová sa narodila 15. marca 1967 v Modre. Vyštudovala žurnalistiku na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobila ako novinárka, v súčasnosti je zamestnaná v Malokarpatskej knižnici v Pezinku. Debutovala zbierkou krátkych próz Odtiene (1997), za ktorú dostala Cenu Ivana Kraska. Po nej nasledovali knihy Z obloka (1999), Mesačná dúha (2003), Domček jedným ťahom (2009), Miesta v sieti (2011), Diera do svetra (2012), Medzerový plod (2014), za

Veronika Šikulová: Voľačo

Našla som pri upratovaní svoj starý pamätník. „Veronke venuje mama, Vianoce 1977". Podobný vtedy dostala aj moja sestra, aj moja najlepšia kamarátka Gabika, aj Marika a Elena zo Sídliska. Predávali ich v modranskom papiernictve. Také s textilným prebalom, na ňom bola nalepená pohľadnica s konvalinkami. Sestra mala iné kvety. Ani moje spolužiačky nemali na pamätníku konvalinky. Na titulnú

Ivana Dobrakovová: Viem písať len takto, ako píšem

Autor fotografie: Juraj Starovecký Ivana Dobrakovová (1982) vyštudovala prekladateľstvo a tlmočníctvo, anglický a francúzsky jazyk na filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Pracuje ako prekladateľka na voľnej nohe (z francúzštiny a taliančiny preložila autorky a autorov ako Elena Ferrante, Valeria Parrella, Simona Vinci, Silvia Avallone, Emmanuel Carrère, Antoine Laurain, Marie NDiaye, Simone de Beauvoir.) V roku 2009

Stanislava Sivčová: Medzi dystópiou, kyberpunkom a umeleckou p(r)ózou

Michal Hvorecký: Trol Michal Hvorecký patrí v súčasnej slovenskej próze k najpopulárnejším, najšpecifickejším, no aj najkontroverznejším autorom, čo sa odráža i v kritickej reflexii jeho tvorby. Tá sa vyznačuje originalitou tém a ich spracovania už od prvotiny, napríklad vo využívaní a navrstvovaní postupov (obzvlášť) populárnej kultúry, ako sú téma modernej mestskej civilizácie a jej