„V dobrej knihe je to najlepšie medzi riadkami.” – švédske príslovie

Hodnotené texty autorov: Slavomír S., Katka G., Martin K.

Medzi sférami je kratšia sci-fi próza, jej rozprávanie je zasadené do budúcnosti časovo vymedzenej obdobím po celosvetovej prírodnej katastrofe. Ústrednou postavou príbehu je mladý Jo alebo Jom, rozprávač ho opisuje ako neobyčajného človeka – máva zvláštne, opakujúce sa sny plné „hmlistých postáv“, s ktorými vedie konverzácie v inom jazyku a je mimoriadne fyzicky zdatný: „(…) štyridsať dva kilometrov do strmého kopca. Túto vzdialenosť dokázal zabehnúť za necelú hodinu.“ Zápletkou príbehu malo byť pravdepodobne rozvíjanie motívu zlyhania skenovacieho zariadenia, ktoré má vyvolať u čitateľa otázky týkajúce sa Jomovej identity. Prekvapenie však nenastáva ani v závere príbehu, kde sa dozvedáme, že Jom nie je človek. Je škoda, že sa v príbehu od začiatku prezrádza príliš veľa. Povzbudzujem autora v dôslednejšom rozvíjaní motívov, napríklad motívu sna a snívania. Zvláštnosť postavy a prežívaných situácií by sa mali vyjadriť prostredníctvom náznaku, aby sa pocit zvláštnosti preniesol aj na čitateľov. Odporúčam príbeh prepracovať, skúsiť uviesť len toľko informácií, aby sme si mohli vytvoriť obraz sami. Týka sa to aj deja a jeho odbočiek. Spracovanie množstva motívov si totiž vyžaduje väčší prozaický priestor.

Slavomír S. by sa mohol skúsiť zamerať na dôslednejšiu charakteristiku svojich postáv a uveriteľnosť ich správania a vyjadrovania. Próza Medzi sférami ukazuje, že dokáže vymyslieť čitateľsky atraktívneho hrdinu, avšak mal by viac pracovať na jeho uveriteľnosti a originalite príbehu. Autorovi odporúčam prehlbovať svoju čitateľskú skúsenosť. Pozornosť k iným textom by mohla dopomôcť k väčšej starostlivosti o tie vlastné.

Tipy na čítanie:

Yoko Ogawa: Ostrov bez pamäti. Bratislava: Lindeni, 2021.

Inšpirácie:

film Come true / Anthony Scott Burns, 2020.

Katke G. viac svedčia intímne ladené básničky akými sú Ako duch a Ticho. Lyrická hrdinka v nich vyjadruje svoje vnútorné citové a myšlienkové rozpoloženie, nepriamo sa obracia aj na milostný objekt, teda partnera, ktorý v prvej z básní spí, pričom z nej priamo nevyplýva, či sa scéna odohráva alebo hrdinka o milencovi iba fantazíruje. Text nám na jej zmiznutie nedáva jednoznačnú odpoveď a dôvod je tiež nejasný. Verš „Ja vypijem si ešte pohárik a zmiznem znova kamsi.“ naznačuje ešte inú príčinu zmiznutia pôsobiacu na pamäť oboch milencov. Posledný verš je už len akýmsi zopakovaním hlavného motívu, jeho umiestnenie v závere je zbytočné. Na tajomnosť a éterickosť ženského subjektu už netreba upozorňovať, rovnako dojem stíšenia máme z motívu svitania, spánku či snívania. Pomalosť evokuje pozorovanie partnera (všíma si jeho úsmev, vlasy) či tvrdenie, že má čas „vypiť ešte pohárik“. Podobných básní sme však čítali veľa, preto je potrebné, aby sa do nej autorka viac vložila a venovala pozornosť detailom. Vlasy predsa nemusia byť len strapaté, čo robí milenca v očiach partnerky nezameniteľným? Rytmus básne je trochu ťažkopádny. Text potrebuje odľahčenie v podobe prirodzeného slovosledu, inak máme dojem, že autorke ide o to, aby predovšetkým vyzerala a znela ako báseň – a na to predsa upozorňovať netreba. Ani zarovnaním na stred, ktoré má lahodiť oku, ale nemá hlbšie opodstatnenie. Báseň Ticho stojí na dobrom základe, ale pôsobí uvravene, je v nej veľa zbytočných slov, dokonca strof, konkrétne tretiu, štvrtú a piatu by som úplne vynechala. Ako zistím, čo je v texte nadbytočné? Pozriem sa, či aj bez toho bude dávať zmysel, či sa zásadne nenarušia významy a atmosféra, či nehovorím to isté alebo nedopovedám niečo, čo by mal čitateľ odhaliť sám. Aj básne Slepý, Masky a Bieda uzatvárajú pointy, použila by som ich však inak, a síce ako „vstupy“ do básní. Čo sa stane ak zložíme masky? Čo by sa stalo, ak by sme si zamenili oči? Práve tieto úvahy založené na paradoxe sú slušnými „štartérmi“ básní a bolo by vhodné zakomponovať ich do Katkiných básnických mikropríbehov, kde bude podobne ako pri prvých dvoch básňach, viac pracovať s náznakom, obrazom a nečakaným vyústením lyrickej situácie.

V básňach Katky G. by som posilnila obraznosť a vyvarovala sa tvrdeniam, všeobecne známym faktom a generalizáciám („Človek večne smúti. / Sťažuje sa.“, „Úsmev je to, / čo každý v druhom hľadá.“), ktoré výpoveď banalizujú, neprinášajú nové alebo nečakané myšlienky a ochudobňujú nás o hlas a jedinečné zážitky autorky. Mohla by sa viac sústrediť na obsah a spôsob svojej výpovede, úsilie o formálnu dokonalosť ju nateraz priveľmi zväzuje a zvádza k jednoduchým riešeniam. Kvalitný rým si možno predstaviť ako určitú nadstavbu, ale najprv musí stavba nejako stáť. Nástroje sú k dispozícii a technika sa vypracuje poctivým tréningom – aj v Katkinom prípade okrem písania tiež čítaním (nielen) súčasnej poézie.

Tipy na čítanie:

básne Viery Prokešovej, poézia Wisławy Szymborskej, Ako kŕmiť leva Silvie Kaščákovej (FACE, 2015), Správy z nedomovov Veroniky Dianiškovej (Modrý Peter, 2017)

Martinovi K. sú blízke civilné básne s morálnym posolstvom, kde sa kladie dôraz na spôsob výpovede a celkové gesto. V úsilí o rytmizovanie textov prostredníctvom rýmov, asonancií, zvukových figúr, vo vsúvaní nápadných slov evokujúcich heslá a „sekavom“, trhavom rytme pripomínajú rapové texty, najmä básne Teda a Decentne. V rovine významu ich evokuje časté využívanie fráz pripomínajúcich motivačnú reč (Život je porotca, Život je tou školou, Jednota v sile, Príde, čo ešte nebolo, Nechoď len to sólo) a stručné, ironické súdy lyrického subjektu  „Hryzni si tak do jazyka / Taktika // (…) // Tak sa rozpadá láska / Klasika“. Negatívom je ich „opočúvanosť“, ošúchanosť. Svojim častým používaním, stratili svoj význam, v poézii sa im preto vyhýbame, ale ani v prípade rapových textov by nešlo o veľmi vydarené príklady. To platí aj pre klišéovité spojenia ako lepšie zajtrajšky a obrazy („keď sa cit zobudí“, „čas stojí a aj letí súčasne“). Neželaným prvkom je aj prílišná vzletnosť a emocionálnosť vedúca k pátosu („múdrosť starých otcov“, „domov sú ruky milované“). Autor by mal zapracovať na jazyku svojich textov. Ak sa chce pohybovať v tomto žánri, mal by uvažovať ako byť originálnejší. Jeho texty majú neskrývaný celospoločenský nádych, ale potrebujú aj individuálny pohľad, osobitý postoj a odlíšenie sa od množstva podobných. Snaha o dodržanie určitého rytmu autora núti siahať aj po nelogických motívoch, defektnej syntaxi a nezmysloch („Bez dôvery a úcty je beda / Nech sa nás ľudia si / v dobrom spomínajú // Teda teda teda“). Myšlienková nesúdržnosť nás pri čítaní vyrušuje a strháva na seba neadekvátnu pozornosť.

Aj rapové texty môžu byť poetické, Martin K. však potrebuje motívom venovať väčšiu pozornosť a sústrediť sa na ich rozvíjanie. Svoje myšlienky a pocity by nemal skrývať do zaužívaných fráz, dokáže ich vyjadriť originálnejšie? Na začiatok by sa mohol držať jednej konkrétnej témy a  nepomenovávať veci a pocity priamo, ale obrazne. Tak, ako to inde nečítal/nepočul.

Tipy na čítanie:

Bene, Lyrik: Modré hory. Dobré slohy. Bratislava: Artforum, 2016.

Lipcsei, Ladislav: Polaris. Levoča: Modrý Peter, 2021.

Hrabě, Václav: Blues. Praha: Labyrint, 1999.

Texty hodnotí Katarína Hrabčáková