Julie Otsuka, americká autorka japonského pôvodu, nám v útlej knihe Plavci ponúka príbeh so silným emocionálnym nábojom, ktorý je inšpirovaný skutočnými udalosťami. Pri jeho písaní totiž vychádzala z vlastnej skúsenosti pri opatere svojej matky, ktorú postupne ničilo progresívne neurodegeneratívne ochorenie.
Prvá časť knihy je situovaná do prostredia podzemného bazéna, kde sa pravidelne stretávajú členovia plaveckej komunity. Čitateľ sa s nimi dokáže rýchlo stotožniť – ide o bežných ľudí, ktorí v návšteve bazéna nachádzajú oddych, nefalšovanú radosť a chvíľkový únik od rušného sveta.
Zabúdajú na svoje „pozemské“ starosti, cítia sa výnimočne, môžu byť sami sebou a plávanie je pre nich naplnením túžby po voľnosti. Pritom navzájom o sebe nevedia veľa – stačí, že každý z nich sa pravidelne pohybuje vo svojej obľúbenej dráhe, udržiava si vlastný rytmus a charakterizujú ho určité malé rituály: „V tomto svete sme nakrátko doma. Duša pookreje, tiky miznú, pamäť sa obnovuje, migréna poľavuje a šum vravy v našich hlavách tíchne, zatiaľ čo odkrajujeme záber za záberom, dĺžku za dĺžkou. A len čo si odplávame svoju dávku či okruh, vyhupneme sa z vody na kraj bazéna, mokrí a osviežení, s novonadobudnutou vnútornou rovnováhou, pripravení čeliť ďalšiemu dňu na pevnej zemi“ (s. 8 – 9).
Narušenie pokoja a stability
Keď túto príjemnú rutinu naruší prasklina na dne bazéna, objavujú sa mnohé úvahy o tom, prečo k tomu došlo. Ani prizvaní odborníci však nenachádzajú vysvetlenie, trhlín v bazéne stále pribúda a hrozí jeho zatvorenie. Komunita začína podliehať nervozite, no najmä strachu. Kým niektorí jej členovia sú doslova závislí od plávania a cítia, že prichádzajú o zmysel života, iní to vnímajú ako nový začiatok, pretože dostávajú možnosť napraviť veci, ktoré zanedbávali.
Približne prvá polovica knihy je teda plná všedných okamihov. Autorka dáva do kontrastu myšlienky, ktoré sa ľuďom preháňajú hlavou na súši a v bazéne. Zároveň sa do istej miery zamýšľa aj nad ľudskou pominuteľnosťou a navonok bezvýznamná trhlina nadobúda rozmer symbolu niečoho, čo pomaly podlieha deštrukcii: „V reálnom živote na suchej zemi máme väčšie starosti ako inokedy. Mýlime si kľúče. Zabúdame platiť účty. Nevieme sa rozpamätať na potrebné heslá. Zabúdame sa česať. Meškáme do práce. Nevieme sa sústrediť na robotu. Uprostred rozhovoru sa zháčime, občas vstaneme a vzdialime sa od stola. Potrebujem si napraviť pančuchy. Hodnotenia našej výkonnosti sa zhoršujú. Naša obľúbenosť v kolektíve klesá. Priatelia sa nám začínajú vyhýbať. Partneri nám vyčítajú – právom -, že sme roztržití a uzatvárame sa do seba. „Ty niekoho máš?“ vypytujú sa. Alebo nám prikážu nezhrýzať sa a niekam vypadnúť. Potrebuješ to vyplávať! O tretej ráno, zatiaľ čo vedľa nás pokojne driemu, preberáme sa zaliati studeným potom, s rozhorúčenou tvárou, so zaťatými zubami, s búšiacim srdcom a uvažujeme „Koľko dĺžok máme ešte pred sebou?“ (s. 61 – 62).
Boj s vážnou diagnózou
V druhej časti knihy sa autorka zameriava na Alice, jednu z plavkýň, ktorej spomienky sa postupne rozmazávajú a jej kontakt s realitou nadobúda trhliny. Život bývalej laborantky začnú pomaly ovplyvňovať prvotné prejavy vzácneho druhu demencie. V tomto okamihu sa rozprávačkou príbehu stáva jej dcéra, ktorá citlivo, autenticky a bez akýchkoľvek príkras opisuje matkin pobyt v psychiatrickom zariadení pre dlhodobo hospitalizovaných seniorov. Približuje aj jeho fungovanie a poukazuje na to, že prísne pravidlá platia pre každého rovnako bez ohľadu na to, kým bol predtým. No primárne ukazuje, ako demencia pomaly nastupuje a postupuje dovtedy, kým sa pamäť neutlmí. Svetlejšie dni, keď sa spomienky na chvíľu vracajú, vystrieda hmla, v dôsledku ktorej sa život sústreďuje už len na prítomný okamih.
Alice ukazuje stále väčšiu zraniteľnosť a odovzdáva sa napredujúcej diagnóze. Jej príbeh je podaný tak, aby čitateľa podnietil napríklad k zamysleniu sa nad tým, prečo by sme nemali niektoré veci neustále odkladať na neskôr, čo sme mohli urobiť, aby sme tejto diagnóze predišli, alebo či by bola nebodaj lepšia iná choroba, ktorá by naše trápenie ukončila skôr: „Vo vašom postihnutí sa neskrýva nijaký „zvláštny význam“ či „vyšší zámer“. Nie je to „dar“ ani „skúška“ či príležitosť na osobný rast a zmenu. Nevylieči vašu ubolenú, rozháranú dušu, neurobí z vás súcitnejšieho, empatického človeka, zhovievavého k druhým. Nezušľachtí vašich platených opatrovateľov („Je to svätica“), neobohatí životy vašich najbližších, ktorí vás vždy mali radi či zbožňovali. Iba ich zarmúti. Nepomôže vám postúpiť na ceste premeny na vyššiu bytosť, nezbaví vás doterajších úzkoprsých strachov. Ak vás doteraz škrela vlastná hmotnosť, bude vás škrieť naďalej („Ešte stále som tučná,“ budete sa sťažovať). A to vás len posotí k nevyhnutnému koncu“ (s. 97 – 98).
Presnosť a minimalizmus
Dej novely Plavci plynie pomaly a na svoje si prídu najmä tí, ktorí dokážu oceniť hĺbku textu a čítať medzi riadkami. Autorka priam poeticky skúma krehkosť ľudskej mysle, postupnú stratu pamäti a rozpad komunity, respektíve aj samotného jednotlivca. K tomu sa pridružuje téma starnutia, straty vlastnej identity, dopad úpadku blízkeho človeka na jeho rodinu či pocit osamelosti.
Autorkin štýl písania je minimalistický, úderný a snaží sa o to, aby každá veta mala svoje miesto. Využíva veľa zátvoriek, pričom sa vyhýba klasickým dialógom. Aj preto je tento jej štýl dosť osobitý a nemusí sadnúť úplne každému. Kniha je rozdelená na časti, ktoré na prvý pohľad možno spolu až tak nesúvisia, ale v konečnom výsledku vytvárajú komplexné dielo a ukazujú blízku spojitosť medzi bazénom s trhlinami a stratou dovtedajšej vnútornej stability.
Julie Otsuka: Plavci
Preklad: Katarína Jusková
Slovart, 2025
Denisa Patáková je absolventkou Právnickej fakulty Trnavskej univerzity v Trnave. Jej dlhoročnou vášňou sú knihy, aj preto sa od roku 2016 rozhodla venovať knižnému blogovaniu. Vedie knižný portál precitane.sk, prispieva do Magazínu o knihách, a keď jej to čas dovolí, nebráni sa aj písaniu článkov na neknižné témy.
