Virginia Woolf: Pani Dallowayová
Dôležitá kniha Virginie Woolf Pani Dallowayová (1925) sa začína jednou z najznámejších prvých viet v dejinách literatúry: „Pani Dallowayová povedala, že kvety kúpi sama“ (s. 3). Koľko emancipovanosti, životaschopnosti, energie, ale zároveň samoty možno vtesnať do jednej vety? Kniha prináša portrét ženy z vyššej vrstvy v prostredí Londýna po prvej svetovej vojne, ktorý mal pracovný názov Hodiny (pod týmto názvom existuje film z roku 2002 inšpirovaný románom Pani Dallowayová). Názov obsahujúci meno protagonistky je napokon voľbou zdôrazňujúcou vnútorné prežívanie pani Dallowayovej, ktorá je v centre diela, a zároveň odkazuje na literárnu tradíciu, napríklad na román Pani Bovaryová od Gustava Flauberta. Niežeby pani Dallowayová potrebovala akékoľvek prirovnanie – nepotrebuje ho, je totiž silnou postavou sama osebe. A práve výnimočnou, presne vyváženou kombináciou sily a samoty dodnes priťahuje pozornosť čitateľov.
Z diel, ktoré nasledovali po Pani Dallowayovej, možno spomenúť romány K majáku (1927) – tento román mnohí kritici pokladajú za autorkino najlepšie dielo s najhlbším ponorom do ľudskej psychiky – a Orlando (1928), eseje Vlastná izba (1929), novelu Medzi aktmi (1941) či knihu korešpondencie Virginie Woolf s Vitou Sackville-West, ktorá vyšla v angličtine pod názvom Love Letters v roku 2021. Tri guiney (1938) sú považované za radikálne feministické dielo a sondu do tradičného postavenia ženy v spoločnosti. Virginia Woolf sa angažovala v hnutí sufražetiek, ktoré sa zasadzovali za volebné právo pre ženy a svojou tvorbou sa snažila spochybňovať zaužívané vzorce panujúce v každodennej realite, ktorá ju obklopovala, pričom rozvažovala aj o vlastnom postavení, uvedomujúc si istú mieru jeho privilegovanosti, keďže sa narodila do rodiny kultúrneho dejateľa viktoriánskej éry. Neskôr spolu s manželom Leonardom patrila do umeleckej skupiny intelektuálov Bloomsbury (pomenovanej podľa vychýrenej londýnskej mestskej časti, kde sa stretávali). Manželia si zadovážili tlačiarensky lis a prevádzkovali menšie vydavateľstvo pod názvom Hogarth Press. I vďaka tejto inšpirácii skutočným životom sa úvahy rozvíjané v diele Tri guiney javia ako obzvlášť prenikavé a podstatné: „Začnime teda tým, že nejakú dcéru vzdelaného muža privoláme, keď už nijako inak, tak aspoň zo sveta fantázie, najlepšie takú, ktorá nemá existenčné problémy, pre vlastné potešenie číta a píše v rodnom jazyku, a ako predstaviteľku triedy, ktorá v skutočnosti možno ani neexistuje, ju poprosíme, aby preskúmala produkty vlastného čítania a písania, ktoré ležia na jej stole“ (Woolf, 2001, s. 164). Konflikt očakávaní a reality, konfrontácia ideálu s postavou reálnej ženy žijúcej vo svete skutočnosti predstavuje v podstate ďalšie rozpracovanie myšlienok načrtnutých už v diele Pani Dallowayová.
Clarissa Dallowayová žije v navonok ukážkovom manželstve s Richardom Dallowayom, vychovávajú dcéru Elizabeth. Pani Dallowayová organizuje večierok, to preto sa rozhodne ísť na už spomínaný nákup kvetov. Hoci sa v knihe spracúva téma blížiacej sa spoločenskej udalosti, podstatnú časť tvoria ponory do vnútorného prežívania Clarissy, jej úvahy o svete navôkol, ale predovšetkým o sebe samej. Otvára sa tu otázka, kedy dokáže byť človek najviac sám sebou, či to nie je práve vo chvíľach, keď je sám: „Taká bola sama – zahrotená ako šíp, definitívna. Taká bola, keď sa úsilím či nutnosťou, aby bola sama sebou, stmelili čiastočky, z ktorých sa skladala, a keď iba ona sama vedela, že je iná, nezlučiteľná a iba pred svetom stvárnená ako jediný stred, jediný diamant, jediná žena“ (s. 29). Tematizácia samoty v jej pozitívnych konotáciách sa ozýva aj v románe Vlny (1931): „Vďaka nebesiam za samotu! Teraz som sám. Ten takmer neznámy človek sa pobral na vlak, po taxík, na nejaké miesto či k nejakému človeku, ktorého nepoznám. Zmizla tvár, ktorá na mňa hľadela. Ustal nátlak. Tu sú prázdne šálky. Tu sú pristavené stoličky, ale nik na nich nesedí. Tu sú prázdne stoly a dnes večer sa k nim už nikto nepríde najesť. Teraz teda prednesiem svoju oslavnú hymnu. Vďaka nebesiam za samotu. Len nech som sám“ (Woolf, 1983, s. 490). Sedem mužov a žien v tomto diele skúma povahu svojho bytia, v osamení, ale aj v interakcii s inými. Introspekcia, analýza vlastného ja, ale aj medziľudských vzťahov, v ktorých sa postavy ocitajú, patrí medzi základné témy autorkinho písania, keďže Woolf vychádza „důsledně z vnitřního života člověka, z proudu jeho vědomí, a z něho má před námi postava plasticky vystoupit jako z obrazů postimpresionistů. Vnějšek, děj, popisy, epická složka románu, to všechno je zredukováno na minimum. Důležité je pouze to, co se odehrává uvnitř, a tento vnitřní děj odhaluje Woolfová s fanatismem, jenž chce obnažit nejhlubší kořeny a motivy lidského jednání. Po celém století anglického viktoriánského realismu byla její tvorba převratným přínosem a Woolfová brzy stanula po boku představitelů moderní prózy 20. století, jako byli Joyce, Proust nebo Kafka“ (Nenadál, 1968, s. 8). Podľa Nenadála je najväčším šťastím, aké môžu hrdinovia Virginie Woolf dosiahnuť, vyrovnanosť a zmierenie sa so svojím údelom. To im následne prinesie pokoj, po ktorom túžia, aj keď si to možno zdanlivo neuvedomujú, respektíve nechcú si to priznať.
Tento moment je zreteľný v románe Pani Dallowayová predovšetkým v pasážach týkajúcich sa príbehu veterána z prvej svetovej vojny Septimusa Warrena Smitha a jeho manželky Lucrezie pochádzajúcej pôvodom z Talianska. Obaja sa snažia vyrovnať sa s čoraz horšími následkami telesného aj duševného zrútenia v dôsledku traumatickej vojnovej skúsenosti. Ich manželstvo prechádza fázou vzájomného odcudzenia sa, počas ktorej obaja na vlastnej koži zažívajú dvojsečnú povahu samoty – tá je im zároveň vyslobodením aj bremenom: „je sám (lebo manželka odhodila snubný prsteň, lebo ho opustila), on, Septimus, je sám a je vyvolený ako jediný z ľudstva“ (s. 52). Diagnóza spôsobuje zostrenie Septimovho vnímania, zameriava sa na veci z okolia, ktoré by si bežný človek nevšimol, svoju manželku tým fascinuje aj desí. Dvojitá optika, ktorou Virginia Woolf nazerá na svoje postavy, je zdrojom ich prenikavého poznania: „Autorka veľmi efektne presúva vonkajší svet dovnútra, do výsostne subjektívneho rámca individuálneho vedomia, ktoré nikdy nemožno absolútne pochopiť. Z vnemov, dojmov, myšlienok či asociácií postáv vytvára kaleidoskopické fragmenty, ktoré sa občas vzpierajú porozumeniu, no v konečnom dôsledku vytvárajú pôsobivý umelecký obraz. Zámerne narúša lineárnosť príbehu, umenšuje rolu rozprávača“ (Klimková, 2024, s. 244). Rozprávanie príbehu cez fragmenty a pocity postáv je metódou, ktorá je jednou z verzií prúdu vedomia (tento postup používal aj James Joyce).
Virginia Woolf sa špecifickým spôsobom zameriava na stvárnenie emócií postáv. Ide napríklad o motív kvetov, cez ktoré sa zobrazuje zložitosť vnútorného sveta protagonistov. Clarissa – od úvodnej vety diela prepojená s kvetmi – je osobou so spletitými a komplikovanými emóciami: „Woolfovej dielo by sa dalo charakterizovať ako poézia v próze. Spisovateľka sa k určitým motívom vracia doslova refrénovito (v Pani Dallowayovej sú to kvety). Dej ,nerozkrývaʻ chronologicky, nepostupuje od príčiny k následku, ale voľne prechádza z prítomnosti do minulosti či budúcnosti“ (Vojtek, 2021, s. 228). So zachytením času súvisí aj neprehliadnuteľný rámec príbehu Pani Dallowayovej. Román sa odohrá v priebehu jediného dňa, dôležitá je pritom zvuková kulisa deja, ktorú svojím odbíjaním vytvára Big Ben: „Plynutie objektívneho času, v románoch sprítomnené napríklad dunivým zvonením Big Bena, rytmickým pohybom vĺn či putovaním slnka po oblohe, je v kontraste s individuálnym vnímaním času – Woolfovej postavy sú často uväznené v minulosti, v spomienkach sa vracajú ku kľúčovým životným epizódam, ktoré opakovane prežívajú a prehodnocujú vo vzťahu k svojej súčasnosti“ (Klimková, 2024, s. 246). V minulosti žije nielen pani Dallowayová, keď spomína na svoju mladosť a blízkosť, ktorú pociťovala k priateľke Sally Seton, ale najmä k Petrovi Walshovi, ktorý ju po rokoch svojho pobytu v Indii príde navštíviť práve v deň konania večierku. Rovnako je v neustále sprítomňovanej minulosti uväznený veterán Septimus. Ten sa rozhodne ukončiť svoj život skokom z okna. Keď Clarissa uvažuje nad jeho definitívnym krokom, akoby preňho mala zvláštny druh pochopenia. Vníma ho ako gesto postoja k svetu naokolo, ktorému Septimus prestal rozumieť a nebol schopný ďalej predstierať, že je jeho plnohodnotnou súčasťou.
Po Septimovom šokujúcom čine sa zdá, akoby večierok priniesol do textu novú zmenu dynamiky, postavy sa zrazu rýchlo striedajú v kratších či dlhších, zdvorilostných či hlbších rozhovoroch. V centre sa ocitá Sally Seton ako nositeľka odkazu na minulosť a Peter Walsh zakliesnený presne v strede medzi minulosťou a budúcnosťou, ktorú by si túžil s Clarissou vybudovať, ale uvedomuje si, že toho už nie je schopný on a pravdepodobne ani ona. Keď ho Clarissa pred rokmi odmietla a uprednostnila Richarda Dallowaya, Peter akoby sa prepadol do samoty, ktorú nedokáže už nikdy zaplniť. Počas svojho pobytu v Indii sa zaľúbil do istej Daisy, avšak Clarissa ostáva preňho osudovou ženou, ku ktorej sa po rokoch navracia, aby čelil samému sebe a tomu, ako sa konečne vyrovnať s dávnym odmietnutím, spoznať, čo všetko to v ňom vyvolalo a ako to definovalo jeho ďalšie životné kroky.
Postavy v diele Pani Dallowayová, na čele s hlavnou hrdinkou Clarissou, hľadajú spôsoby, ako spoznať a pochopiť svoju samotu, ako ju prijať, nie s ňou bojovať. Nechať ju, aby vynikla ako prirodzená súčasť bytia, pretože je veľmi pravdepodobné, že to bude samota, ktorá im ostane navždy vlastnou, a nie je pritom vôbec isté, či je to ich životným bremenom, alebo naopak darom. Dosť možno je to oboje zároveň. A čo vy? Kedy ste si naposledy sami kúpili kvety?
Literatúra:
KLIMKOVÁ, Simona. Virginia Woolfová – poetka prítomného okamihu. In: WOOLFOVÁ, Virginia. Vlny. Bratislava: Odeon, 2024, 254 s.
NENADÁL, Radoslav. Člověk, touha a čas v díle Virginie Woolfové. In: WOOLFOVÁ, Virginia. Mezi akty. Praha: Odeon, 1968, 174 s.
VOJTEK, Juraj. Virginia Woolfová alebo pri koreňoch literárneho modernizmu. In: WOOLFOVÁ, Virginia. Pani Dallowayová. Bratislava: Odeon, 2021, 228 s.
WOOLFOVÁ, Virginia. Pani Dallowayová. Bratislava: Smena, 1976, 146 s.
WOOLFOVÁ, Virginia. Pani Dallowayová. K majáku. Vlny. Bratislava: Tatran, 1983, 501 s.
WOOLFOVÁ, Virginia. Tri guiney. Bratislava: Aspekt, 2001, 319 s.
Jaroslava Šaková (1991) vyštudovala slovenský jazyk a literatúru a anglický jazyk a literatúru na FiF UK v Bratislave. Doktorandské štúdium absolvovala v Ústave slovenskej literatúry SAV. Vo svojom výskume sa venuje prevažne téme avantgardných tendencií v medzivojnovej slovenskej poézii. Je členkou redakčného okruhu časopisu Glosolália, pravidelne prispieva aj do periodík Knižná revue či Romboid.
