Na ceste vlakom do Bratislavy som si potrebovala dobiť bezdrôtové slúchadlá, ktoré mi požičal syn, aby som mohla počúvať hudbu. Pocítila som netrpezlivosť a odhalenie príčiny mojej nervozity ma prekvapilo. Slúchadlá nemali, ako môj mobilný telefón, ikonku, ktorá informuje o stave nabíjania batérie. Nezobrazilo mi, ako dlho bude trvať dobíjanie, ani percentá batérie. Je smiešne, že ma toto dokázalo znepokojiť? Asi som sa už naučila mať prehľad o tom, čo sa práve deje v digitálnom svete. No ak dohliadam na každú sekundu prostredníctvom prístroja, nežijem ju a ak mi je nečakane kontrola situácie odopretá, cítim nekľud. Týmto spôsobom života sa vytráca potrebný priestor na reflexiu, či kontempláciu, pričom len tie pomáhajú pri budovaní trvalejšieho pokoja.
Čo sa to so mnou stalo, kedy som prešla na druhú stranu? Nie je to tak dávno, čo som pociťovala autentickú úzkosť pri zavádzaní pravidelnej, digitálnej formy kontroly do môjho života. Pamätám si svoj bezradný hnev na poštách, úradoch a v niektorých nemocniciach v čase, keď zavádzali prvé stroje. Na stene pribudla elektronická tabuľa, ktorá ma zvukovým hlásením každú minútu nútila kontrolovať červené čísla, kým sa nezjaví moja, strojom náhodne vygenerovaná kombinácia, aby som mohla ísť k okienku a nadviazať ľudský kontakt. Neustále prerušovanie toku myšlienok pípaním ma znervózňovalo a s nostalgiou som spomínala na obyčajný rad, ktorý som mohla pokojne vystáť buď s knihou v ruke, alebo v rozhovore s inými, či so sebou. Bez neustáleho vyrušovania zvonku, ktoré premieňa človeka na nedočkavé zviera.
To isté nedočkavé ja sa prebudilo aj pri používaní digitálneho teplomeru, keď som si na sebe všimla, že obsesívne kontrolujem horúčku syna, keďže displej je schopný v priebehu sekundy zobraziť aktuálnu teplotu tela. Počas covidu pri neustálom zverejňovaní správ o počte nakazených sa zdalo, že spoločnosť má vírus zmapovaný, no kvantitatívne ukazovatele a ich premena v čase nás držala zakliatych v stave pocitu permanentného ohrozenia, paradoxne, spojeného s absolútnou kontrolou. Čísla do každodenného života nič podstatné neprinášali, pretože sa menili ako telesná teplota.
Uvedomila som si, že tak, ako chrípka môjho syna bude trvať desať dní, bez ohľadu na to, koľkokrát za deň mu zmeriam teplotu, aj covid potrebuje svoj čas, pričom ide o chorobu kolektívneho tela. Technika ako morálka čísel, ktorá pôsobí na prvý pohľad objektívne, v podstate učí človeka naivite. Máločo ľudské sa vyrieši v priebehu minút.
Azda v tom je problém súčasnej technickej vyspelosti, pretože nám ponúka ilúziu, že dokážeme urobiť ihneď niečo, čo vyžaduje čas a že môžeme dozerať na niečo, čo nemáme vôbec pod kontrolou. Slovenská vedkyňa Daniela Vacek, ktorá sa venuje výskumu AI upozorňuje, že ľudia už dnes nesformulujú ani email bez toho, aby pritom nepoužili nejaký veľký jazykový model. Nemusí byť za tým nevedomosť, či neschopnosť, ale možno práve pokrivené vnímanie času prevzaté zo skúsenosti s digitálnym svetom, ktoré nám umožňuje prijať ilúziu, že dokážeme efektívne, za pár sekúnd vyriešiť náš aktuálny problém. Pritom za nás stroj vygeneroval obsah, na ktorý by sme potrebovali minúty, hodiny, či dni a po tomto čase by mal určite úplne inú podobu. Myslíme si, že kvôli tomu, aby sme ušetrili našu energiu, môžeme plytvať obmedzenými energetickými zdrojmi zeme. AI vypije počas písania s nami viac pohárov vody ako my. V spojení s potrebou neustále dohliadať na stav vecí, ostávame v zajatí displejov, v kontakte s objektom. Keď si potrebujeme oddýchnuť, opäť zapneme obrazovku.
Problém je v tom, že na všetky potreby odpovedáme jedinou odpoveďou. Tak ako alkoholikovi, hocičo sa v jeho živote deje, mozog ponúkne jedno riešenie. Trávime deň presúvaním sa z jedného prístroja na druhý, prípadne používaním viacerých zariadení naraz. Stiera sa rozdiel medzi prácou a zábavou.
Cal Newport v knihe Hlboká práca ponúka rady na sústredený pracovný život. Väčšina z nich sa, samozrejme, nesie v duchu „keď pracuješ, pracuj“, no jedna z nich je drastická – nepoužívajte internet na zábavu. Čože? Veď internet je najväčšia súčasná hračka. Tento digitálny askét, ktorý je zároveň profesorom počítačových vied, má svoj život naplánovaný v pravidelných blokoch, bez vyrušovania od prístrojov, ktorým zasvätil život. Prechádzku má vyhradenú na premýšľanie. Na rozdiel od žien, ktoré idú do lesa iba preto, aby si zmerali počet krokov a udržali štíhlu líniu. Je aplikácia dôvodom, prečo kráčať?
Slúchadlá sa mi ešte stále nenabili, aspoň stav batérie počítača hlási 58%, takže môžem pokračovať vo svojich úvahách. Čo s nedočkavým ja? A je to naozaj problém osobnej morálky, toho, čo som schopná každodenne urobiť so svojou sebakontrolou, ako to tvrdí Newport? Ohláša sa tu naozaj návrat potreby stredovekej praktiky askézy, únik do samoty pred online svetom v snahe zachovať si bdelé vedomie a duševný pokoj? Veď moje úvahy doteraz viedli k tomu, že spôsob života mi bol do významnej miery vnútený spoločenským pokrokom, organizáciou inštitúcií, trhom práce a technologickou vyspelosťou. To všetko mení spôsob, akým premýšľam, ako konám a predovšetkým, ako sa zachovám práve teraz.
„Za násilnícku sa považuje tá vláda, ktorá má namierené na ľudské mysle“, píše filozof Baruch Spinoza pred tristo rokmi v Teologicko-politickom traktáte, ktorý mohol vyjsť až po jeho smrti, aj to anonymne. Kto nám vládne? Niekde som čítala, že najlepšie mozgy sveta premýšľajú dnes o tom, ako prinútiť ľudí kliknúť na nejaký odkaz. Sily, ktoré ovládajú naše životy sú už z veľkej časti nadštátne a mimoštátne. Spinoza pripája výrok, ktorý ma zaráža prezieravou múdrosťou, pretože podľa neho hlavnou úlohou štátu nie je „panovať nad občanmi“, ale „zbavovať ich strachu, aby mohli žiť bezpečne“. Azda nie je náhoda, že Traktát nebol preložený do slovenčiny a nedá sa skoro vôbec zohnať. Spinoza je taký vzdialený našej minulej i súčasnej politicko-spoločenskej klíme a predsa píše o tom, po čom asi v kútiku duše túžime, keď nedočkavé ja kontroluje naše displeje.
Literatúra:
Cal Newport: Hlboká práca. Tipy, ako dosiahnuť dokonalé sústredenie v roztržitom svete. Lindeln, 2021.
Baruch Spinoza: Traktát teologicko-politický, Tribuna, 1922.
Daniela Vacek: Kto nesie zodpovednosť, ak AI zlyhá? Podcast Veda na dosah.
Laura Kladeková (1985), pôsobí na Filozofickom ústave SAV. Študovala filozofiu a slovenský jazyk a literatúru na FF PU v Prešove a obhájila doktorát z literárnej vedy na UPJŠ v Košiciach. Je autorkou a redaktorkou internetového časopisu Kabinet pre literatúru a kultúru.
