Už roky sa vo svojich voľných chvíľach venujem oprave starých krojov. Za ten čas mi rukami prešli hádam aj tisícky kúskov, starých i starších. Ešte predtým, než sa pustím do samotnej opravy, najprv sa musíme zoznámiť. Vyberiem staručký kroj na svetlo sveta, dotkneme sa, on zavonia históriou, ja vydám natešený zvuk. Detailne si prezriem vyblednutú látku, pohladím každú uvoľnenú nitku, poobdivujem obdraté lemy a farebné výšivky. A potom príde na rad rubová strana.
Treba povedať, že taká výroba kroja prebiehala úplne inak, než sa šijú odevy dnes. Keď vezmete do rúk moderné šaty alebo kabát a obrátite ich naruby, podšívka je rovnako dokonalá ako líc. Všetky vrstvy sú úhľadne zošité tak, aby všetko, čo má ostať schované, bolo naozaj neviditeľné. Všetky švy, ukončenia, rubové strany výšiviek, schová sa to kdesi medzi vrstvy. Nie nadarmo je krajčírina umenie. Treba mať celý súbor vedomostí, ako ušiť módny kúsok tak, aby odev vyzeral aj z druhej strany uhladene.
Ale kroje, tie nevznikali na výkresoch a krajčírskych stoloch, ani s centimetrom v ruke. Strihali aj zošívali ich obyčajné ženské ruky, zrobené aj z poľa, aj z nosenia vody, aj z varenia. Pracovali síce najlepšie, ako vedeli, ale presa len tak, ako dokázali. Keď obrátite naruby takú krojovú vestičku, akáže pekná podšívka! Kdeže, zrazu sa pred vami zjaví bludisko nitiek, stovky, ba i tisícky ručných stehov, poprešívaných kadejako, však rubovú stranu aj tak nebolo vidieť.
Vždy, keď bruškami prstov jemne prechádzam po rube, udivuje ma rovnako, ako tá krásna výšivka na líci, ba možno ešte viac. Na tejto odvrátenej strane totiž vidieť celú históriu toho, ako kroj vznikal. Práve tu sa ukazuje tá ťažká robota, tie hodiny driny, tie dopichané prsty, zauzlené nitky… jednoznačný dôkaz, že ho vyšívala žena, žiaden stroj.
A nemusí to byť všetko. Ak mám šťastie, na rubovej strane nachádzam ešte zriedkavejšie poklady. Ceruzkou a krasopisom napísané meno majiteľa. Načmárané iniciály alebo vyšitý monogram. A dokonca, ak sukňu či čepiec vystužili starým papierom, tak novinové správy, alebo útržky poznámok písané rukou ľudí, ktorí sa dávno pominuli. Tam, na rube, prekvitá a bujnie všetko to, čo navonok (doslova aj obrazne) ukázať nemohli. Ktorá z nich od zlosti zabodla ihlu alebo roztrhla niť, ktorá z nich iniciálky na svadobnej košeli vyšívala s plačom. Na líci to, pravda, nikto nezbadal. Výšivka bola presne taká bezchybná, ako sa patrí.
Mám dojem, že ani po stáročiach sa zas tak veľa nezmenilo. Všetci vystavujeme na obdiv svoje lícové strany. Chválime sa lícovými naaranžovanými fotkami na pláži, na Vianoce pri stromčeku, ukazujeme verejnosti svoje vydarené, dobre vychované deti, upratanú domácnosť a pôsobivé, zdravé jedlo. Je to ilúzia presne ako tie nádherné, bezchybné výšivky. Ale dozviete sa z nich len málo.
No potom sú tu naše skryté, rubové strany, ak sa vám ich podarí zazrieť a poodhaliť. Niektorí ľudia na rubovej strane nemajú nič. Ako moderné napodobeniny krojov, ktoré namiesto výšivky majú len potlačenú látku. Rokmi sa ošúcha a ostane len prázdnota, von aj dnu. Sú ľudia, ktorí majú aj rubovú stranu rovnako nudnú a nalinkovanú, až celkom do špiku kostí, len aby susedia náhodou nezbadali niečo nevhodné. Ale niektorí ľudia, to sú vám hotové poklady. A až na rubovej strane spoznáte, že ich krása ide až do hĺbky.
Medzi krojovými kúskami, ktoré v zbierke mám, si obzvlášť opatrujem jednu vyšívanú zásteru od nás zo Spiša. Tam hore v kopcoch, v dedinách, kde bola bieda, sa šetrilo so všetkým. Ani modrotlačová látka na zástery nebola lacná, preto sa občas nosili obojstranne. Na každej strane bola modrotlač iná, takže aj chudobná ženička mohla mať naoko dve zástery (hoci v skutočnosti to bola len jedna). Ale tieto zástery boli vyšívané. A to znamená zaujímavú vec: museli byť vyšité tak, aby výšivka aj z rubovej strany vyzerala pekne a úhľadne.
Vždy keď tu zásteru obraciam v rukách a sledujem, ako starostlivo sú nitky usporiadané, akú prácu to len muselo tej bezmennej žene dať, vravím si: Aj ja by som chcela byť takým človekom. Aj takým, ktorý by čosi také dokázal vyšiť. Ale aj človekom, ktorý by takým vedel byť. Pekným aj z tej rubovej strany.
Dominika Sakmárová pochádza zo Spišského Podhradia, vyštudovala sinológiu, strávila mnoho času cestovaním po krajinách Ďalekého východu, a to na Taiwane, Číne aj v Kórei. Zo svojich ciest vydala tri knihy – Mačací Kožuch a ťava pri čínskom múre, Kórejské halušky a Mačkohlavý orol. Je tiež autorkou knihy poviedok Biele mesto, ktoré sa odohrávajú v srdci Spiša – v Spišskom Podhradí a okolitých obciach. Venuje sa písaniu a literárnej činnosti a vo voľnom čase zas folklóru.
