Ani tento rok nebola finálová desiatka súťaže Anasoft litera skúpa na prozaické debuty. Spolu s Janou Cigánikovou: Bernardína a iné ženy bola zaradená aj zbierka poviedok Enfante terrible si kupuje jednosmerný lístok od Kristiána Lazarčíka. Poviem len, že knihu som prečítal v kaviarni pri stoloch so študentmi neďalekého konzervatória a zaznamenala medzi nimi čitateľský úspech.
Svoju prvú otázku by som venoval začiatkom. Prvú poviedku z tvojej debutovej zbierky sme si mohli prečítať v súťaži Poviedka 2021, kde sa ti podarilo získať prémiu s poviedkou Zrazenina, a o rok neskôr si s poviedkou Self-help zvíťazil. Kedy sa zrodil nápad napísať knihu Enfant terrible si kupuje jednosmerný lístok? Bolo to pred či po úspechoch v Poviedke?
S nápadom napísať knihu som sa pohrával už dlho, dávno pred úspechmi v Poviedke. Prvý konkrétnejší impulz, ktorý súvisel s touto knihou, prišiel po návrate z mojich prvých a posledných Medziriadkov, keď som napísal poviedku Ulita. Tá sa napokon v úplne inej podobe dostala aj do zbierky. Postupne sa na ňu nabalili Zrazenina, Self-help a ďalšie poviedky, až z toho napokon vznikla celá kniha.
Tvoj prozaický debut sa ocitol vo finálovej desiatke Anasoft litera. Prvá kniha a už taká pozornosť. Očakával si to?
Nie, nečakal som to, ale veľmi ma to potešilo. Knihe sa tak dostalo väčšej publicity, čo ma teší, a zároveň som rád, že si vďaka tomu mohla nájsť ďalších čitateľov.
Aký je tvoj názor na súťaže?
Podľa mňa sú súťaže super v tom, že každý autor má príležitosť získať spätnú väzbu na svoju tvorbu a konfrontovať ju s okolitým svetom. Zároveň si myslím, že je dôležité, aby táto spätná väzba prichádzala od ľudí, ktorí sledujú literatúru, zaujímajú sa o ňu a sú dostatočne emocionálne aj intelektuálne otvorení na to, aby začínajúcim autorom a autorkám dokázali odovzdať zmysluplnú a prospešnú spätnú väzbu.
Tvojou knižnou redaktorkou bola Marta Součková. Ako sa ti s ňou pracovalo? Bola to tvoja voľba alebo ti ju pridelilo vydavateľstvo FACE?
Nie, Martu Součkovú mi nepridelilo vydavateľstvo. Na knihe sme spolu začali pracovať ešte dávno predtým, než sme vedeli, že vyjde vo vydavateľstve FACE. Bola to moja jasná voľba. Spoznal som ju na Medziriadkoch a všetky referencie, ktoré som na ňu mal, nasvedčovali tomu, že je naozaj veľmi schopnou editorkou. Presne to som pri svojej debutovej knihe chcel a potreboval, preto som ju oslovil na spoluprácu. Súhlasila, za čo som veľmi rád.
Postupne sa však naša spolupráca neobmedzovala len na redaktorskú prácu. Aj ľudsky sme sa veľmi zblížili. Stala sa pre mňa nielen editorkou, ale aj literárnou mentorkou a priateľkou. Bola to naozaj veľmi pekná spolupráca.
Čo všetko sa do knihy nedostalo? Pamätám sa, že mi raz Marta vravela, keď sme sa náhodou stretli a pracovala na nejakej knihe: „Musí ešte škrtať, ale baví ma tá kniha.“
Do knihy sa toho nedostalo veľa. Napríklad celý jeden text, ktorý sa Marte vôbec nepozdával. Nepodarilo sa mi ju presvedčiť a napokon som musel uznať, že mala pravdu. Tento nesúhlas ma vlastne priviedol k napísaniu ďalších dvoch textov, takže to bolo napokon celkom prospešné.
Marta bola veľká škrtačka. Niekedy to až bolelo, keď chcela vyhadzovať celé pasáže, ale spätne si myslím, že to bolo prospešné. Ovplyvnilo ma to aj v súčasnej tvorbe. Všímam si, že sa snažím šetriť slovami. Marta ma naučila aj to, aké je dôležité nedopovedať veci a nechať niečo na čitateľa. To je asi jedna z najdôležitejších vecí, ktoré som si z našej spolupráce odniesol.
To, čo obsahuje každá poviedka zbierky, sú vety, ktoré by sme mohli z príbehu vziať a zavesiť si na nástenku. Vyvolávajú jemné pousmiatie a zamyslenie, pripomenuli mi aforizmy Oscara Wilda. Napríklad jedna takáto veta sa nachádza na začiatku poviedky Narvalky: „Nečakané priateľstvo je, ako keď si odpijete z pomarančového džúsu a zistíte, že je to vlastne mimóza, v dobrom prekvapí…“. Čo podľa teba musí obsahovať dobrá poviedka? Vety? Postavy? Iné?
Mala by mať svoj štýl. Keď si ma poviedka dokáže získať už samotným štýlom, je to pre mňa veľké plus. Samozrejme, dôležitý je aj zaujímavý dej a postavy, spracovanie. Dodnes si napríklad spomínam na to, ako som čítal Hodiny od Michaela Cunninghama, v ktorých je dvojstranový opis preosievania múky. Bol to asi najnádhernejší opis preosievania múky, aký som kedy čítal.
Myslím si, že práve osobitý štýl často rozhoduje o tom, či ma text osloví. Aj v súťaži Poviedka ma zaujali texty, ktoré mali svoj vlastný štýl, no mnohé z nich sa napriek tomu do zborníka nedostali, čo ma veľmi mrzí. Toto je teda niečo, čo ma na texte dokáže presvedčiť, že je dobrý. Hoci, samozrejme, to, čo za dobré považujem ja, nemusí za dobré považovať niekto iný. Zároveň to boli posledné slová, ktoré mi Marta napísala, keď sme si písali o prihlásených poviedkach. Trošku som zo začiatku lamentoval, že premýšľam, podľa akého kritéria texty hodnotiť. A ona na to len: „Hlavne nech majú svoj vlastný štýl.“ Vtedy sa mi to zdalo ako chabá rada, no keď som na texty začal nazerať touto optikou, došlo mi, aká trefná vlastne bola.
Počas diskusie s Jakubom Spevákom o jeho prozaickom debute Po funuse zaznela otázka, či svoju knihu vníma ako kvír knihu. Odpoveď bola záporná, a na kvír dielo si v slovenskej literatúre, podľa Speváka, budeme musieť počkať. Uvedená situácia je z roku 2022. Myslíš si, že sa to zmenilo?
Myslím si, že táto otázka by mala smerovať skôr k literárnym vedcom a kritike, ktorí majú v tejto téme oveľa lepší prehľad než ja. Viem napríklad, že sa jej venujú Šimon Čižmár a Tímea Zvolenáková, ktorá slovenskú literatúru prezentuje aj v českom kontexte. Nedávno im vyšiel v časopise QYS článok, v ktorom sledujú stopu queer literatúry vznikajúcej v posledných rokoch. Viem tiež, že Marta Součková sa venovala queer skúsenosti v literatúre naprieč históriou a myslím, že na túto tému dokončila aj kratší príspevok.
Zároveň mám pocit, že queer literatúry vzniká čoraz viac. Aj vďaka Marekovi Hudecovi, ktorý spolu s vydavateľstvom NOMANTINELS inicioval vydanie, tuším, už tretej zbierky zameranej na queer skúsenosť. Ďalšiu knihu vydal aj Jakub Spevák. Myslím si, že toho bude pribúdať, a dúfam v to.
Pýtam sa to preto, lebo kritici a recenzenti sa o tvojej knihe vyjadrili, že „…v zastrešujúcom zmysle ide prvorado o kvír skúsenosť…“ a že „…rozprávač identifikuje momenty, pri ktorých si naplno uvedomil svoju inakosť…“. Ako by si opísal svoju knihu ty? Vedeli by sme tvoj debut označiť za slovenskú kvír literatúru?
Prekvapilo ma najmä to, ako veľmi sa kritici a recenzenti zľakli queer skúsenosti. Myslím si, že moju knihu by sme mohli označiť za slovenskú queer literatúru. Netrvám však na tom, aby sme ju označovali výlučne týmto prívlastkom, ktorý mi často pripadá zjednodušujúci. Zároveň celkom nerozumiem tomu, kde sa v nej podľa kritikov prvorado odráža zastrešujúca queer skúsenosť. Ak do textu napíšeš, že protagonista je chlapec, ktorý sa cíti ako dievča, okamžite na to nalepíme nálepku queer a zrazu sa týmto pojmom zaoberá každý recenzent či recenzentka. Pritom sa mi zdá, že sú v tých príbehoch oveľa univerzálnejšie témy. Chápem však, že queer skúsenosť dnes spoločensky silno rezonuje, a preto sa jej venuje toľko pozornosti.
Podľa mňa to zároveň dokazuje, ako veľmi sme s touto témou stále nevyrovnaní. Nech sa tvárime akokoľvek otvorene, stále ide o veľkú tému a tabu, a to aj v našich vlastných kruhoch. Nevieme o nej hovoriť, bojíme sa o nej hovoriť, je to mimoriadne citlivá téma. Queer skúsenosť je stále akýsi bubák.
Prekvapilo ma aj také vyjadrenie, že väčšinový čitateľ môže mať pre emocionálnu preexponovanosť mojej knihy problém porozumieť queer existencii. Nerozumiem však, prečo by som mal chcieť, aby väčšinová spoločnosť pochopila queer existenciu, respektíve sa pýtam, čím sa táto skúsenosť vlastne tak zásadne odlišuje od iných, aby som sa ju musel snažiť vysvetliť. V knihe som sa snažil hľadať skôr univerzálne spojenia než niečo špecificky queer. Možno práve preto queer rovina v tých príbehoch napokon tak výrazne zasvietila.
Pre mňa je Enfant terrible si kupuje jednosmerný lístok knihou, ktorá zmapovala prežívanie dospievajúcej generácie po roku 2000. Výpoveď generácie, ktorá sa hľadá, prežíva situácie, s ktorými jej predchádzajúca generácia nevie pomôcť. Je nejaká téma, ktorá podľa teba nebola ešte spracovaná v slovenskej literatúre a rád by si si o nej prečítal?
Ďakujem ti veľmi pekne za toto vyjadrenie. Myslím si, že je to veľmi presne povedané. Zároveň to podľa mňa nadväzuje na moju predchádzajúcu odpoveď o tom, akým veľkým bubákom queer skúsenosť stále je. Myslím si, že otázka, či je človek queer alebo nie, je oveľa väčšou témou pre staršiu generáciu než pre tú našu. Pre moju generáciu už možno takmer vôbec nie je témou. Alebo sa len pohybujem v špecifickej bubline, kde to už téma nie je.
Nemám však konkrétnu tému, o ktorej by som si chcel prečítať knihu a ktorá ešte nebola v slovenskej literatúre spracovaná. Nedávno som bol porotcom súťaže Poviedka, vďaka čomu som získal určitý prehľad o čom ľudia tento rok písali. Všimol som si napríklad, že autori píšu už aj o Münchhausenovom syndróme, a takéto poviedky ma zaujali. Rád by som si o niečom podobnom prečítal aj celú knihu. Nemám však žiadnu konkrétnu tému, na ktorú by som bol nejako vyhranený. Rád sa nechám prekvapiť.
Čo čítaš?
Momentálne čítam knihu Malé beštie od rakúskej autorky Jessicy Lind, ktorá bola toto leto aj na festivale BRAK. Vydalo ju vydavateľstvo Literárna bašta a vyšla vo výbornom preklade Pavlíny Čuhovej.
Veľmi ma na nej baví, že je to síce kniha o materstve, ale konečne ho podáva spôsobom, ktorý mi pripadá zaujímavý. Hlavnou postavou je matka, ktorá možno nie je práve najlepšou matkou, alebo sa za ňu aspoň nepovažuje, a zároveň rieši nemenovaný prešľap, ktorý sa stal v škole jej synovi. V knihe je veľa napätia, pôsobí ponuro, no chvíľu mi trvalo, kým som si uvedomil, že je miestami zároveň veľmi vtipná.
Neskôr som sa dozvedel, že Jessica Lind na základe svojho stand-upu napísala svoj debutový román Mama. Ten humor sa podľa mňa prenáša aj do Malých beštií. Veľmi ma to baví a kniha sa navyše skvele hodí k tomuto jesennému obdobiu.
Rozlúčim sa s tebou klasickou otázkou. Pracuješ na niečom novom?
Možno áno, možno nie. Možno nie. Baví ma na tom, že nech je to akokoľvek, môžem si na tom pokojne pracovať bez toho, aby o tom niekto vedel. Nikomu nič nesľubujem, s nikým to zatiaľ neriešim.
Keďže som stratil svoju hlavnú literárnu mentorku Martu, ani neviem, ako dlho mi teraz potrvá, kým sa literárne posuniem ďalej. Niečo však postupne budujem. Vôbec na to netlačím, pracujem na tom pomaly, po malých krôčikoch.
(S Kristiánom Lazarčíkom sa zhováral Alfréd Tóth)
