Marianna Oravcová je historička filozofie, autorka a prekladateľka, diplomatka. Absolventka Filozofickej fakulty UK v Bratislave, doktorát získala na Masarykovej univerzite v Brne. V rokoch 1974 – 1993 pôsobila ako vedecká pracovníčka Ústavu filozofie a sociológie SAV, neskôr, v rokoch 1993 – 2018, v diplomatickej službe. Ako členka Slovenského helsinského výboru podnietila v rokoch 1990 – 1992 viaceré iniciatívy, napr. zriadenie inštitútu ombudsmana na Slovensku, rehabilitáciu viacerých skupín prenasledovaných osôb, ako odvlečených do gulagov vo Zväze sovietskych socialistických republík (ZSSR) a osobitne násilne vysťahovaných. Je autorkou monografie Akcia B (ÚPN 2020, 2022), ktorá opisuje mechanizmus násilného vysťahúvania občanov a s ním spojeného zaradenia na nútenú prácu, a jej pokračovania Akcia B II – Bratislava zakázané mesto, ktoré sa venuje dokumentovaniu dopadov tohto typu perzekúcie na báze oral history – výpovedí detí postihnutých osôb.
Divadelné predstavenie Akcia B – rozprávanie o mlčaní v Slovenskom národnom divadle (SND) zachytáva na prípadovej štúdii jednej rodiny násilné vysťahovanie približne 700 rodín z Bratislavy (a ďalšie stovky z iných miest) na perifériu počas komunizmu ako tzv. nepriateľov ľudovodemokratického zriadenia, vlastne triednych nepriateľov.
Ide o príbeh jednej rodiny, ktorú režim označil za triedneho nepriateľa. Prečo však komunistická moc siahla k násilnému vysťahovaniu celých rodín a koho tým chcela zasiahnuť?
Násilné vysťahovanie celých rodín v podobe Akcie B bolo len jednou z mnohých foriem perzekúcií, ktoré kulminovali na prelome 40. a 50. rokov minulého storočia po prevzatí politickej moci komunistickou stranou (KS) vo februári 1948, a to čo do intenzity (tresty smrti, väznenie, tábory nútených prác – TNP, pomocné technické prápory – PTP, vysťahúvanie) i rozsahu (zameranie na všetky vrstvy; napokon aj roľníci boli ako údajní kulaci prenasledovaní, keď odmietali nútený vstup do jednotných roľníckych družstiev – JRD a spolu s robotníkmi posielaní na prevýchovu do TNP, ich synovia absolvovali povinnú vojenčinu v PTP).
Aj Akcia B mala ukázať moc KS ako takú, ich schopnosť dosahovať svoje politické ciele – vybudovať novú, rovnostársku spoločnosť (čo bol ideál spravodlivosti) aj s novými ľuďmi. To si vyžadovalo odstrániť bývalých ľudí (termín prevzatý zo stalinského obdobia) či už prevýchovou, napr. nútenou prácou v TNP, čistkami na pracoviskách alebo aj interným presídľovaním v rámci krajiny a tam núteným zaradením práceschopných členov rodín od 16 rokov na manuálnu prácu.
Tým chcem povedať súčasne to, že nebola zameraná len proti inteligencii a že nešlo primárne o riešenie nedostatku bytov.
Vaša kniha Akcia B, ktorá slúži ako predloha, vyšla už v dvoch vydaniach (Ústav pamäti národa – ÚPN, 2020, 2022) a divadelné predstavenia sú už niekoľko sezón vypredané. Medzitým na jar tohto roka vyšiel II. diel – Bratislava – zakázané mesto, rozprávania detí – dnes okolo 80-ročných ľudí z perzekvovaných rodín.
Hra, ani kniha nie sú lokálnou záležitosťou viazanou na Bratislavu. Vďaka vášmu dôkladnému pátraniu v archívoch vytvárajú podhubie, v ktorom sa účinne spája príbeh malých dejín, teda rodiny a veľkých dejín v 50. rokoch na Slovensku. Vidíme len jeden príbeh – a vieme, že ich bolo ešte aspoň 699. Ale aj v tom jednom sa zrkadlia všetky ostatné. Mali ste vy počas písania knihy a neskôr pri participácii na predstavení v hlave túto jednu rodinu? Predstavovali ste si za menami konkrétne životy?
Knihu som písala ako historiografickú monografiu, popisujúcu mechanizmus tejto jednej, dovtedy úplne zabudnutej perzekúcie v 50. rokoch – násilné vysťahovanie celých rodín a nútené zaradenie ich práceschopných členov na manuálnu prácu. Rekonštruovala som priebeh vysťahúvaní občanov od uznesení Ústredného výboru Komunistickej strany Slovenska (ÚV KSS) o Očiste Bratislavy už na jeseň 1948, ktorá prebiehala do jesene 1949, cez Akciu T-43 až po iniciatívu predsedu Sboru povereníkov (SP) Júliusa Ďuriša v máji 1952 vykonať systematické vysťahovanie vo forme Akcie B. Po nej nasledovalo zriadenie tajnej Zvláštnej komisie, ďalej úlohy, ktoré pritom plnilo Povereníctvo vnútra (PV) a jeho zložky vrátane Štátnej bezpečnosti (ŠtB). Všetko aktivity, ktoré prebiehali v režime prísne tajné, takže ani postihnutí ich nepoznali.
Popritom som, prirodzene, prechádzala zoznamy ľudí, ktorých vytipovala ŠtB na vysťahovanie, a k nim zložky dokumentov nazbieraných proti jednotlivým rodinám, obrovský rozsah materiálu, deprimujúci… Slúžil mi však, takpovediac, na dokladovanie jednotlivých straníckych rozhodnutí a postupov. V takomto type historickej práce som sa nemohla venovať jednotlivým rodinám detailne.
(A keďže v lete 1952 politickí predstavitelia vojnového štátu boli už odsúdení v retribučných a politickí oponenti KS v ďalších procesoch, viacerí už nežili alebo odišli do emigrácie, tak sa prenasledovanie obracalo proti domnelému vnútornému nepriateľovi – a tým mohol byť ktokoľvek.)
Keď ma riaditeľka činohry SND Miriam Kičiňová oslovila s návrhom uviesť dramatizáciu témy vysťahúvania, ktorú zaradila do herného plánu sezóny spolu s inými ako Odliv, Pes na ceste, ktoré tematizovali rozličné pohyby v spoločnosti, a začali sme o tom viesť rozhovory, uvažovala som aj o tom, ako by inscenácia tohto typu prenasledovania mohla vyzerať. Napísala som prvý, len obsahový, nie divadelný, koncept. Vychádzala som z toho, že mechanizmus bol jednotný a z hľadiska obetí bol dopad rovnaký. Takže som si predstavila jednu rodinu – muž, žena, na ktorú možno projektovať jednotlivé kroky policajných orgánov najprv ako signály toho, čo sa pripravuje. Prvý večer rozhovor len o tom, čo sa v meste hovorí, ďalší, že niekto zo známych už musel odísť, ale nás sa to azda ešte netýka, nasledujúci obraz objavenie sa dvoch príslušníkov ŠtB, spísanie zariadenia bytu, prepustenie zo zamestnania atď. A potom sledovať, ako postavy na tieto vonkajšie podnety reagujú – obavy, strach, panika, rezignácia či mlčanie a využiť pritom práve informácie o jednotlivých osudoch. Tým vlastne vznikol jeden zástupný príbeh, ktorý by v sebe niesol dostatok dramatického náboja, zvratov, konfliktov, tragédie, nevynímajúc ani katarziu. Dokonca nebolo potrebné ani drámu týchto ľudí ďalej umelecky dotvárať napr. hyperbolami, všetky predstaviteľné príkoria, nepríjemnosti, straty až po smrť sa v niektorej z vysťahovaných rodín stali.
Dramaturgie sa ujal Peter Pavlac, ktorý už mal skúsenosti s úpravou historického materiálu, a vytvoril divadelnú inscenáciu. Pridal tretiu generáciu – vnukov (súčasníkov), čím, myslím, jednak predstavenie inscenačne ozvláštnil, keď 4 herci predstavujú 6 členov rodiny v troch generáciách, jednak pridal otázky, ktoré si kladie súčasník k téme, ktorú vôbec nepozná a zároveň sa ho emocionálne týka. To je veľký prínos k spracovaniu témy.
Využil zároveň viaceré pasáže z knihy, ktoré vložil do úst postavám a sústredil sa na ich psychologickú hĺbku, ktorú divák oceňuje osobitne v podaní Martina Hubu. V jeho postave autor spojil autentické s umeleckým, čo je hnacou silou presvedčivosti a sily dramatického zážitku. Ak diváci niekde zažijú katarziu, tak je to, bezpochyby, na tomto predstavení.

Hlavná postava starého otca, ktorú s drásavým citom a nepokojom zahral Martin Huba, si kladie otázku ako hovoriť, keď sa doma mlčalo. Mali ste vy sama za minulého režimu dilemy tohto typu? Či mlčať – alebo hovoriť a prehovoriť? Čo hovoriť a komu, aby si človek dokázal pred sebou zachovať vlastnú tvár? Podarilo sa vám tento paradox neslobody vyriešiť?
Som veľmi rada, že dramaturg Peter Pavlac si po prečítaní knihy a po rozhovoroch, ktoré sme spolu viedli, zvolil práve fenomén mlčania. Je to veľmi opodstatnené.
Predovšetkým o Akcii B sa viac ako 40 rokov oficiálne mlčalo. A mlčali aj postihnutí. Mlčanie som preťala ja.
Pritom mlčanie obetí malo viacero motivácií.
V rodine malo funkciu ochrany detí, nezaťažovať ich negatívnymi informáciami a spomienkami. Sotva si niekto dnes dokáže predstaviť tú každodennosť v rodine, kde bol týždeň okrem nedele vyplnený ťažkou manuálnou prácou, kilometrami pešej chôdze na vzdialené pracovisko, nedostatkom, chatrným bývaním bez elektriny, zimou a starosťami. To nebol priestor na rozprávanie pri čaji či káve v pohodlnom foteli.
Po vysťahovaní obete síce žili v tomto svete – svete budovania socializmu, ale napriek tomu inde, vyčlenení, stigmatizovaní. A tak sa mlčanie tiahlo aj smerom navonok, motivované obavou neupozorňovať na biľag, ktorý si prenasledovaní niesli v svojom kádrovom posudku, a ktorý ich v očiach časti spoločnosti a rozhodovacích štruktúr znevažoval. Hľadali spôsob, ako si pri sebahodnotení zachovať sebaúctu.
Po návrate do Bratislavy, ale pre nich do úplne nového, zmeneného prostredia, a aj to len na jeho okraj, vyvstal pre nich zasa veľmi reálny problém komunikovateľnosti prežitého. Fenomén nekomunikovateľnosti sa vysvetľuje dramatickou diskontinuitou žitého času a zážitkami, ktoré sa vymykajú bežne zažitému času a jeho skúsenostnému obsahu, kvôli ich hraničnosti, tragike, absurdnosti, a tým sa stávajú nevysloviteľnými, a teda nekomunikovateľnými. Vysťahovaní nežili vlastné životy, ale nanútené… Minulosť im vzali, dokonca vyhlásili za zavrhnutiahodnú a o budúcnosti nemohli rozhodovať.
Ich spomienky, akokoľvek prítomné, nástojčivé už nemali styčné body s realitou, ktorú žili ostatní, a už vôbec nie s naratívom, ktorý sa v spoločnosti vytvoril a kolportoval médiami či umením. Zostávalo im len mlčať.
A z vlastného psychologického hľadiska zasa bolo mlčanie spôsobom spracovania traumatizujúcej skúsenosti, ktorá mierila na deštrukciu identity jednotlivca a paralýzu osobnosti. Aby sa dokázal prispôsobiť nanúteným zmenám, musel si jednotlivec vypracovať stratégie prežitia a ich súčasťou bolo aj vytesňovanie negatívnych skúseností.
Mlčanie však nemusí znamenať deformáciu či stratu pamäti. Mnohí dokázali (viď spomienky desiatok ľudí v knihe Bratislava – zakázané mesto), že individuálna pamäť sa dokáže do veľkej miery uchovať aj v izolácii.
V osobnom živote som riešila skôr otázku, čo nehovoriť, čo nerobiť z toho, čo sa očakávalo – keďže výzvami tej doby bolo hovoriť a konať v súlade so všeobsiahlym normalizačným naratívom a marxistickou filozofiou. Neochota zladiť krok však už nebola trestaná tak ako v 50. rokoch, ale zo spoločenského hľadiska znamenala určité vyčlenenie; to, že strana bola rozhodujúcou silou, sa prejavovalo v rôznej intenzite vo všetkých sférach (informačnej, komunikačnej, kariérnej, teda akceptačnej atď.) na každom pracovisku. Verím, že áno, aspoň do tej miery, že som sa neodkláňala od vnútorného hlasu.
Cenou bola určitá ostrakizácia, a to v spoločnosti, ktorá na jednej strane tak intenzívne zdôrazňovala kolektív, a na druhej strane výlučnosť v podobe straníckej elity, a tým život osamelého bežca. Čo vôbec nebolo príjemné, ani neprospievalo práci, zažila som niektoré nepríjemné situácie, ale zďaleka to nebola tá nehumánna, drastická perzekúcia ako v 50. rokoch.
V 70. a 80. rokoch priamu perzekúciu nahradil ideologický tlak, ktorý paradoxne zasiahol dlhoročných členov strany, v ktorých sa s pražskou jarou začalo prebúdzať svedomie, prichádzala reflexia „nedostatkov“ budovania socializmu a snaha dať mu ľudskú tvár. Mimochodom, neviem, či alebo nakoľko si súdruhovia 1968 uvedomovali alebo neskôr uvedomili, že sotva jestvuje väčšia obžaloba režimu vedeného KS a jeho mnohých neľudských prečinov ako s vážnou tvárou proklamovaná potreba dať ľudskú tvár, poľudštiť doterajšie spôsoby vládnutia. Myslím, že toto heslo im naozaj nevyšlo, aj keď sebakritika bola odvždy súčasťou straníckeho života.

Spoznali sme sa pri príprave knihy Filozofický ústav SAV (1946 – 2026). História, osobnosti, perspektívy. Vo svojej kapitole v nej opisujete aj to, ako ste museli čeliť kádrovej otázke „Ako ste vyrovnaná s náboženskou otázkou?“. Vaša lakonická odpoveď znela: „Svoj svetonázor si tvorím na základe svojho poznania.“ Táto veta vás potom sprevádzala v kádrových materiáloch vo všetkých hodnoteniach a, ako píšete, paradoxne vyznievala vo váš prospech. Bola vaša odpoveď premyslená, alebo to bola náhoda?
Bola to jedna z otázok vedenia katedry, ktoré som mala písomne zodpovedať, aby som po skončení štúdia dostala tzv. odporúčanie do zamestnania. Chcela by som napísať, že zlomyseľná alebo zákerná otázka, ale ľudia, ktorí mi ich kládli, boli aj v 70. rokoch zrejme úplne stotožnení s panujúcou ideológiou a jej byrokratickými prejavmi. Alebo som si mala myslieť, že to len predstierali? Zvažovala som, čo napísať – zamietnuť toto kádrovanie ako celok? Pustiť sa do argumentácie, veď som študovala filozofiu, a analyzovať či spochybňovať takýto postup? Napokon som zvolila lakonické konštatovania. Že si túto vetu po 89 prečítam vo svojich kádrových materiáloch, tak s tým som naozaj nerátala.
Na predstavení som videla divákov rôznej vekovej kategórie, aj najmladšiu generáciu. Väčšinou sa hovorí, že mladá generácia nemôže porozumieť tomu, čo sama nezažila, ale videla som, že predstavenie na nich silno pôsobilo. V hre je predpokladom liečby traumy práve záujem potomkov, vnuka a vnučky o starého otca, ich iniciatíva vytiahnuť veci z archívu, veci zabudnuté a previesť svojho predka očistnou cestou vypovedania sa z traumy. Pretože ak mlčíme, trauma ostáva. Boli by však mladí ľudia naozaj schopní v archívoch takéto pátranie podniknúť? Vedeli by sa prehrýzť krabicami materiálov, vedeli by, na čo sa pozerajú a ako to interpretovať? Alebo ich účinkovanie v archíve vnímate skôr symbolicky?
Obávam sa, že časový odstup (viac ako 70 rokov) a rovnako aj generačný (tretia či štvrtá generácia, z ktorých v podstate dve svoj dospelý život žijú v demokratických podmienkach) nevyhnutne sťažuje prienik do úplne iného politického systému a jeho pôsobenia. Schodnejšie to je na úrovni „veľkých dejín“, kde možno postupovať na tej všeobecnej úrovni, ako keď sa zoznamujeme s prvou Československou republikou (I. ČSR) alebo vládou Márie Terézie. Jednoducho minulosť, dejepis (a väčšinu ľudí to aj tak príliš nezaujíma).
Oveľa náročnejšie je spoznať tie „malé dejiny“. O mlčaní, ktoré ich zahaľovalo, som už hovorila. Chýba aj spoločný naratív z vtedajšieho obdobia, ktorého by boli prenasledovaní súčasťou, pretože vtedy sa o nich nehovorilo, títo ľudia boli vylúčení zo spoločnosti. A ten naratív, ktorý sa o minulosti jednotlivcov vytvára v súčasnosti, má zákonite všetky možné nedostatky (málo informácií, zostávajú nedostatočne pochopené a je ťažké sa do nich empaticky vžiť, až po súčasnú spoločenskú ne-objednávku).
V každom prípade, treba oceniť, že na javisku je to mladá generácia, ktorá sa stáva nositeľom poznania, ktoré dokonca tej generácii, ktorej sa vysťahovanie týkalo, zostávalo cielene utajené. Žila dôsledky rozhodnutí bez toho, aby vedela, ktoré konkrétne inštitúcie a ktorí ich predstavitelia ako a prečo o ich živote rozhodovali.
Hra nie je len o zhabaní majetku, ale o kultúrnom vyvlastnení, o odobraní domova, zničení rodinných vzťahov a nemožnosti členov rodiny projektovať sa do budúcnosti. Chlapec, ktorý chce študovať fotografiu, sa kvôli nezákonnému zásahu štátu nestane umelcom, nenaplní svoj osud. To všetko sa skrývalo za cynickým heslom: „Povalači z kaváren do polí a továren.“ Čo všetko teda vysťahovaným rodinám Akcia B vzala?
Akcia B nebola o zhabaní majetku. Vlastníctvom väčšiny ľudí, ktorých postihla, bol len nábytok a možno chladnička a rádio. Nevlastnili ani byt, z ktorého ich vysťahovali, a len niekoľkí boli vysťahovaní z vlastných domov a družstevných bytov. Ale boli zbavení strechy nad hlavou a svojej pracovnej pozície. Pozície, ktorú si vybudovali vlastnou ambíciou, prácou, šikovnosťou. A vzdelaním. Ich život a život ich detí bol jednoducho vykoľajený. Bratislava bola pre nich zakázaným mestom ešte roky po skončení Akcie B, nesmeli byť zaraďovaní do poradovníka na byty. Mnohých sledovala ŠtB, ba dokonca vydierala, keď súhlas so štúdiom detí podmieňovala spoluprácou rodičov. Ak sa do Bratislavy vrátili, väčšinou až v 60. rokoch, tak do podnájmov, núdzového bývania v záhradných chatách na okrajoch mesta, ženy s deťmi k príbuzným, muži do ubytovní závodov a podnikov, kde pracovali v najlepšom prípade ako skladníci, a zarábali na družstevný byt, lebo oň mohli požiadať, len ak mali v Bratislave prácu. Nielenže sa nemohli vrátiť na svoje pracovné pozície a vykonávať svoje povolanie, ale ich deti museli prekonávať najrozličnejšie ťažkosti pri získavaní vzdelania. Ako som napísala, pohybovali sa v Kafkovom zámku aj procese súčasne.

V hre zaznela téza, že totalitný štát je taký, ktorý nedovolí človeku sa rozhodovať. Žije oklieštený život, z ktorého ho nemusí vyslobodiť ani emigrácia. Zároveň divákom odkazuje, že ak nevieme, ako sa rozhodnúť, máme si vybrať vždy ťažšiu cestu. Súhlasíte?
V knihe som zvolila citát z diela Imre Kertésza „… ja som takisto prežil istý osud. Nebol to môj osud, ale prežil som ho ja.“Myslím, že v literárnej skratke vystihuje to, čo o bytí z rôznych hľadísk hovoria Heidegger, Jaspers či Wittgenstein. Takto neautenticky svoje životy nevyhnutne vnímali – aktuálne i retrospektívne – perzekvovaní. Dá sa to však s istou nadsázkou aplikovať aj na autorskú prácu, keďže súčasne odzrkadľuje aj to, že tieto osudy sa z hľadiska faktov i emocionálne premietali do mojej práce autorky a korešpondovali sčasti aj s mojou skúsenosťou tohto obdobia. Takže tieto všetky a ešte mnohé ďalšie neboli moje osudy, ale aj ja som ich prežila.
V tom zmysle ani emigrácia nemusí znamenať vyslobodenie, ak autentickým bytím je očakávanie, že žiť vlastný život znamená vyberať si z horizontu, do ktorého je jednotlivec zaradený, a pritom určený tradičnými kultúrnymi špecifikami a spoločensko-sociálnymi štandardmi, a to v spoločenstve, teda prirodzene pokračovať z rodinného hniezda tam a v tom, pre čo má jednotlivec predispozície, a môcť sa tam vracať (Mit-in-der-Welt-sein).
O to prekvapujúcejšie je, koľko univerzitných profesorov vyrástlo z detí z vysťahovaných rodín, ktoré po auguste 1968 emigrovali. A to i napriek tomu, že po skončení základnej školy museli pri každom ďalšom stupni zdolať prekážku, ktorou bol ich pôvod – a teda zlý kádrový posudok. Takže získať maturitu, byť prijatý na vysokú školu trvalo niekedy roky, a to v robotníckej profesii alebo v bani, byť pripustený k obhajobe diplomovej práce a získať primerané pracovné miesto bolo tiež nezriedka spojené s problémami.
Ak môžem zovšeobecniť poznatky z osudov takmer 40 rodín z 2. dielu knihy Akcia B – zakázané mesto, hoci to nie je sociologická vzorka, tak áno, tá ťažšia cesta si od mladých ľudí vyžiadala veľa sily, ale prešli ju, a aj tí, ktorí nedosiahli svoj cieľ, ktorým bolo vzdelanie, obstáli. Zostal v nich aj pocit obdivu za to, čo ich rodičia museli vydržať a pocit nepochopenia, že súčasníci dokážu toto obdobie nekriticky a na základe niekoľkých nepodstatných parametrov retrospektívne idealizovať.
Staršia generácia bola k ťažšej ceste jednoducho donútená. Viacerí predčasne stratili zdravie aj život. Prešli ňou len tí, čo mali dosť zdravia, kúsok šťastia stretnúť známeho, dostať pomocnú ruku a ktorí si pritom zachovali vnútornú rovnováhu, hodnoty a pamäť. Niet im čo vyčítať. Naopak.
(S Mariannou Oravcovou sa zhovárala Laura Kladeková)
Autor fotografií: Robert Tappert






