Vladimír Nabokov : Lolita
Lolita, svetlo môjho života, oheň môjho lona. Môj hriech, moja duša. Lo-li-ta – konček jazyka poskočí po troch schodíkoch zvrchu z podnebia a na treťom zľahka klopne o zuby. Lo. Li. Ta.
Ak by sme posudzovali text mimo už osvojeného kontextu, prisúdili by sme mu rôzne erotické, romantické či sentimentálne konotácie plne spojené s jeho emočnou hodnotou, možno by sme vyzdvihli melodickosť a rytmickosť úryvku, jeho estetické pôsobenie na čitateľa či schopnosť upútať pôsobivosťou obrazného jazyka. Okolnosti sú však šokujúce: hovoríme o patologickom vyznaní takmer štyridsaťročného muža dvanásťročnému dospievajúcemu dievčaťu, ktoré je s ním, navyše, v bližšie určenom príbuzenskom zväzku ako nevlastná dcéra. Jedno z najkontroverznejších diel svetovej literatúry ruského spisovateľa Vladimíra Nabokova, Lolita,nemalo od obdobia svojho vzniku – rok 1955 – ľahký štart ani jednoznačné prijatie. Možno sa len odvolávať na jeho estetické kvality, na ktoré koniec-koncov poukazuje samotný autor, ktorý si však veľmi dobre uvedomoval kontroverznosť diela aj kritický a polemický ohlas v spoločnosti priamo po jeho vydaní. Neraz sa voči nemu v zmysle autorskej integrity vymedzoval. Nabokov pracuje s jednoduchým naratívom: na priestore novely odhaľuje milostný vzťah profesora francúzskej literatúry a spisovateľa Humberta Humberta k jeho osvojenej dcére Dolores Hazeovej, zvanej Lolita. Úvodné kapitoly nijak nepredikujú katastrofu: ide o denníkové zápisky narátora, jeho pôvod, vzdelanie, prácu i záľubu v milostných aférach s mladučkými dievčinami. Nevydarené manželstvo vo Francúzsku strieda presťahovanie do USA za pracovnými možnosťami, a práve podnájom u slobodnej matky Charlotte Hazeovej sa javí ako riešenie viacerých existenčných problémov. Jej dcéra, mladistvá Lolita, ho čoraz viac priťahuje. Erotické fantázie matky dievčaťa síce nedokáže primerane oceniť, ale využije jej náklonnosť na to, aby sa dostal bližšie k dcére. Aj toto manželstvo má len formálny charakter a postupne prechádza k manipulácii a zastrašovaniu Lolity. Po náhodnom odhalení temného tajomstva Lolitina matka nešťastne umiera a Humbert Humbert sa s osvojenou dcérou púšťa na road trip po Amerike. Ich vzťah sa ľahko prehupne do erotického, aj keď nie je zo strany dievčaťa opätovaný ani dobrovoľný. Cestovanie a zmena miest pôsobia na Lolitu mätúco zvlášť vtedy, keď sa ocitá v bezvýchodiskovej situácii a zostáva ekonomicky a finančne závislá od nevlastného otca, ktorý je jej jediný príbuzný.
Škandalóznosť novely vyplýva z morálnej dilemy a kontroverzie súvisiacej s možnou pedofíliou alebo minimálne s deviantne sa formujúcimi vzťahmi, z náznakov daddy issues a groomingu i celkovo patologického rozmeru tohto spojenia. Ak sa aj rozprávač v prvotných kapitolách odvoláva na neovládateľnú sexuálnu túžbu k mladistvým ženám, ich fyzickým parametrom a istej nezrelosti, usiluje sa túto svoju deviáciu rozumovo uchopiť a dokonca ospravedlniť neospravedlniteľné, napríklad pripomínaním histórie: iniciačný vstup do dospelosti u žien v rôznych typoch spoločnosti bol často ohraničený vekovou hranicou 12 rokov, odvolávanie sa na skoršie fyzické dozrievanie žien… Aj v našej uhorskej histórii by sme našli niekoľko príkladov, napríklad dlhoročné manželstvo rímsko-nemeckého cisára a uhorského kráľa Žigmunda Luxemburského s Barborou z Celje, ktorá v čase sobáša popri svojom zrelom ženíchovi mala len 15 rokov. Kým však v pozadí politicky uzavretého manželstva stáli mocenské ambície i pragmatické zámery (nehovoriac o tom, že k jeho sexuálnemu naplneniu došlo až neskôr) a vzniklo dohodou viacerých strán, v prípade vzťahu Humberta Humberta a Lolity vnímame silovú nerovnováhu, pristupovanie k dieťaťu z pozície moci a sexuálnej prevahy, čo sa neskôr odrazilo aj na budovaní jej ďalších vzťahov a k sebe samej, ale tiež v jej morálke a osvojovaní si hodnôt. Relativizácia a popieranie prispievajú k racionalizácii skutočnosti a ako príklad sa uvádzajú historické prípady, v ktorých dospievajúce dievča bolo priznane objektom sexuálnych túžob starnúcich mužov.
Lolitu z umeleckého hľadiska robí výnimočnou najmä dokonalý jazyk, prechádzajúci z roviny ironického, šťavnatého a cizelovaného do tínedžerského slangu a jednoduchých dialógov, silná miera irónie umožňuje očakávaný efekt odstupu od situácie a čitateľa udržiava v príjemnom vypätí, hoci si uvedomuje tragikomické vyznenie novely. Nespočetné dvojzmyselné narážky sú raz podávané hladko a vkusne, no inokedy ide o surový pornografický jazyk, v ktorom telo zostáva obnaženým a túžby sú úplne odhalené. Niektoré nuansy prešli aj do súčasného jazyka, napríklad frekventované slovo nymfička odvodené z gréckej mytológie, po prijatí románu sa ujala aj lolitka ako označenie mladej, zhýralej a mimoriadne príťažlivej dospievajúcej.
Pri zvýraznení psychologického prieniku diela možno Lolitu chápať ako sociálnu štúdiu s jasne stanovenými meradlami: sexuálny styk s maloletou sa chápe ako trestný čin, zvlášť ak ide o osvojenú osobu. Pri sledovaní fázy dospievania treba podčiarknuť, že ide o jedno z najzraniteľnejších období v živote ženy. U Lolity sa rýchlo plynúce hormonálne zmeny prelínajú s prežitou traumou, ktorá narúša jej emocionálny a osobnostný vývoj. K tejto traumatizácii prispieva tragická smrť matky, ako aj deviačný vzťah so starším mužom, ku ktorému by mala za normálnych okolností prirodzene cítiť dôveru. Humbertova silná fascinácia dospievajúcimi dievčatami hraničí s obsesiou, preto aj v postupne sa rozvíjajúcom otcovsko-dcérskom vzťahu ide z mužovej strany o priznaný obdiv so sexuálnym podtextom. Humbert Humbert sa ukazuje ako model typického manipulátora: uplatňuje love-bombing (zahŕňanie láskou a obdivom), gashlighting (ako forma psychickej manipulácie s účelom spochybniť uvažovanie a myslenie obete), izoláciu od sveta (Lolita síce má priateľky a chodí do školy, ale zvyčajne si uzurpuje jej pozornosť sám pre seba a drží ju mimo spoločnosti a najmä mimo iných mužov), zastrašovanie a ohrozovanie z pozície moci staršieho a silnejšieho. Aj na základe vzťahu s matkou by sme Lolitu mohli chápať ako model zanedbávaného dieťaťa, ktoré síce má po materiálnej a finančnej stránke zabezpečené potreby, ale nie je chránené pred predátorom, nemá nasýtenú potrebu lásky a bezpečia. Táto potreba môže byť nasýtená výmenou za sexuálne služby a zároveň uvoľnený sexuálny život dopomáha k promiskuite a chaosu v živote. Lolitino postavenie sa dá pokladať za formu sexuálneho otroctva: sexuálne ústupky sú výmenou za pocit zabezpečenia a istoty, nie nutne materiálnej, ale akejsi opory v bežných aj existenčných situáciách.
Občas sa čitateľ prichytí pri tom, že hlavnú postavu ospravedlňuje, relativizuje jej správanie alebo má pre ňu zvláštne pochopenie: Humbert Humbert je totiž ukážkový typ falošného rozprávača a uhladeného manipulátora, ktorý disponuje šarmom a nonšalantnosťou a v svetlých chvíľach uznáva patologickosť svojich citov k Lolite. Podobne ako u Charlotte, aj Lolitina smrť je vopred avizovaná: silný záchvev fatalizmu potvrdzuje, že zomrie predčasne a v Humbertových očiach sa tak jeho láska k nej stáva neporušenou.
Lolita okrem naratívnej línie prináša aj kritiku americkej spoločnosti – pokrokové názory vs. pornografia a záľuba v sexe na jednej strane a úzkostné pridržiavanie sa morálnych pravidiel na druhej strane. Ide o spoločnosť, ktorá má pochopenie pre rôzne druhy pokleskov, no len vtedy, ak sa tak deje podľa jej pravidiel. Hoci sa Nabokov nepriznáva k žiadnej mimoliterárnej inšpirácii, existovalo niekoľko kriminálnych príbehov, v ktorých by sme našli predobraz zneužívaného dievčaťa a dospelého muža: v roku 1948 jedenásťročnú Sally sexuálne zneužíval päťdesiatnik vydávajúci sa za agenta FBI až 21 mesiacov a po prevalení zločinu napokon Sally tragicky zahynula pri autonehode. Podobné kriminálne príbehy majú rovnaké zakončenie: traumatizácia preživších bez perspektívy pracovného či bežného života a doživotné rany na duši.
Ako teda vnímať Lolitu? Ako nedospelé dievča prahnúce po pozornosti a správnom vedení, keďže jeho osobnosť ešte nie je vyzretá alebo ako – aj táto interpretácia má početné zastúpenie – frivolnú dievčinu, ktorá začne využívať svoj telesný pôvab na dosiahnutie všetkého, čo si zaumieni? Nejednoznačnosť interpretačných množín len dokazuje zložitosť diela, ale nepopiera hlavné: trestný čin sa posudzuje bez poľahčujúcich okolností a sám rozprávač vie, že jeho kroky sú neodpustiteľné. Stále ho však čitatelia môžu chápať ako bezhlavo zamilovaného bez schopnosti prevziať nad vecami kontrolu. Nabokov odmieta vnímanie Lolity výlučne v kontroverznom, obscénnom charaktere a apeluje na umelecký rozmer spracovania látkovej skutočnosti. Ani po vyše päťdesiatich rokoch od vydania nepoznáme správne odpovede.
Sú otázky, ktoré nám nedávajú spávať, vzťahy, o ktorých si len myslíme, že do nich dokážeme preniknúť, ženy, ktoré museli dospieť priskoro, ale nedozreli, a poklesky, ktoré sú bez ohľadu na geopolitický kontext, vek či pôvod narušením pôvodnej rovnováhy.
Literatúra:
NABOKOV, Vladimír. Lolita. Slovart: 2019, 324.
Patrícia Gabrišová vyštudovala slovenský jazyk a literatúru a dejepis na UPJŠ v Košiciach. Učí na základnej škole. Publikuje v rôznych literárnych periodikách (Fraktál, Romboid, Knižná revue, Glosolália, knižná príloha Denníka SME). V roku 2025 jej vyšla básnická zbierka Vdychovanie škorice a v roku 2026 zbierka Nízky prah bolesti, ktorej vydanie podporil Fond na podporu umenia.
