(z knihy Ľútostivosť) Ulica ľahtikársky pokladala kadekoho za blázna. Neboli to blázni nebezpeční, ale, ako sa im od dávna hovorilo, tichí. A možno ani naozajstnými bláznami neboli. Patril k nim napríklad Lib. Býval na konci ulice a mal trocha zvláštny výzor. V čase nespavosti vychádzal na strechu a pozoroval voľným okom i akýmsi predpotopným, od Chynoranského kúpeným domácim ďalekohľadom život,
(próza z knihy Šesť cudzincov) Jedno oko mám tmavohnedé, v zrkadle ho vidím napravo, teda je ľavé, respektíve úplne nepravé. Nerozoznáva farby ani obrysy, je slepé ako novonarodené mača. Nie som si ale úplne istý, či predsa len niečo nevidí, občas, keď druhé oko privriem, v hlave sa mi premietne šmuha, akoby okolo mňa
„So ženou ráno vstaneme a náš vzťah sa do večera rozpadáva,“ vzdychol starší pán. „To je úplne normálne,“ zívol Felešlegi a bolo po vyšetrení.“ (s. 109). Svet ostatnej Ballovej prózy Medzi ruinami je totálnym rumoviskom – totálnym preto, lebo v ruinách je tu všetko: spoločnosť, mesto, rodina – napokon aj protagonista Felešlegi sám. Pôvodný, funkčný stav