„So ženou ráno vstaneme a náš vzťah sa do večera rozpadáva,“ vzdychol starší pán.
„To je úplne normálne,“ zívol Felešlegi a bolo po vyšetrení.“ (s. 109).
Svet ostatnej Ballovej prózy Medzi ruinami je totálnym rumoviskom – totálnym preto, lebo v ruinách je tu všetko: spoločnosť, mesto, rodina – napokon aj protagonista Felešlegi sám. Pôvodný, funkčný stav – či skôr jeho mýtus – predstavujú nielen spomienky Vargovej, autorky listov Felešlegimu a psychiatrickej pacientky, na „socializmus“ či konštatovanie, že „[t]u v meste sú všetky vzťahy rozpadnuté, a ak niektorý ešte nie je, rozpadne sa neskôr,“ (s. 16) ale aj rituál „rodinného“ obeda, ktorý Felešlegimu každú nedeľu pripravuje jeho matka, či vôbec samotný Felešlegiho skrachovaný pokus o založenie si vlastnej rodiny a skutočnosť, že „proti bolestiam prázdnoty […] [n]efunguje psychiatria, nefunguje muzikoterapia, nefunguje urológia, nefunguje žiadna ideológia, je tu dno a ešte aj v ňom sú padacie dvierka“ (s. 253). Pred zmarom niet úniku, je všeprestupujúci, a vedomiu tejto skutočnosti sa možno vyhnúť jedine konformistickým preberaním dostatočne rozptyľujúcich životných cieľov:
Každopádne, vy už neviete čítať, neviete chápať, neviete žiť, potrebujete problémy, len z problémov si skladáte život. Tamten lúšti krížovky a teší sa, ako mu to ide, tento si robí starosti so stavbou domu, lebo keby ich nemal, sedel by tu úplne prázdny, a tak tu aj sedí, ale má aspoň tie starosti. Človeku s ideou ani nenapadne postaviť dom. Človek s ideou vie, že stavbou by zabíjal čas, to však nesmie byť jeho jediná idea, hoci už aj tá by stačila ako poistka proti stavbe. A čo si pomyslí človek, ktorý postavil dom? Pomyslí si, že potrebuje do domu syna, k manželke. Lebo predtým si pomyslel, že potrebuje manželku. No a potom syna, do detskej izby, tá susedí so spálňou, tá s kúpeľňou, tá s toaletou, tá s obývačkou, tá s kuchyňou, tá so salónikom, tá s chodbou, odkiaľ vedú schody na poschodie do pracovne, tá susedí s druhou kúpeľňou, tá s druhou toaletou, tá s halou, cez ktorú sa sklenými dverami vychádza na terasu, kde stojí človek, pozerá sa do diaľky a cíti sa dobre, lebo nemá ideu. Ani ideu o tom, čo za paródia života je jeho život. Do budúcnosti ho neposunie absentujúca idea, ale jeho syn a toho zasa jeho syn, a človek, ktorý si postavil dom, skôr či neskôr ochorie a zomrie, ale kým zomrie, stihne ešte hovoriť každému, koho stretne, ale veľa ľudí už nestretne, že nebyť toho vnúčika, tak by ani nevedel, prečo vlastne žil, čo však hovoriť nebude, lebo o tom nevie, je, že nevie, že to, prečo žil, nevie ani s vnúčikom. (s. 163 – 164).
Život je z tejto perspektívy sotva viac než zvykom, v ktorom nijakého transcendentálneho zmyslu niet, tak si ho človek musí vytvoriť a sám sa o ňom aj presvedčiť, akokoľvek márnivý by bol – v tomto zmysle Balla pokračuje v silnej existenciálnej línii slovenskej povojnovej prózy. Odcudzenosť, ktorá sa v nej prejavuje aj na hlbšej než motivickej úrovni, je výrazne prítomná aj v tomto texte: Felešlegi nepredstavuje „človeka bez idey“, ale ani takého, ktorý by sa nad ostatných povzniesol „vyšším zmyslom“: takého niet, a preto jeho život ústi do zápornej odpovede na „jediný naozaj vážny filozofický problém“, ktorým je Camusova otázka, či „život stojí za žitie“. Pravdaže, rozhodnutie zabiť sa výskokom z okna nemusí byť nevyhnutne dôsledkom Felešlegiho vedomej voľby, priamym vyústením existenciálnej kontemplácie, ale pokojne môže byť zapríčinené alkoholickým skratom, ktorý absenciu zmyslu korunuje absurditou. Takúto (prorockú?) verziu (svojej?) smrti Felešlegi podáva v minipoviedke BOX zaradenej ako jeden z posledných textov knihy:
Je po zápase.
Víťaz si odvádza istú mladú ženu.
V prázdnom ringu ďalej bojuje porazený, potáca sa z jedného rohu do druhého, o chvíľu sa určite zrúti, ale jemu sa zdá, že ešte má šancu, že rozdáva údery, päste v priveľkých rukaviciach sa však pohybujú ako v spomalenom filme, mozog sa tlačí von z prasknutej lebky a nádej je len vyškerená škraboška, spod ktorej sa valí krv.
Lenže v ringu?
Ako sa dostal do ringu?
Čo by tam hľadal?
Všetko v živote vzdal bez boja.
Preto aj teraz len šermoval rukami v zimných rukaviciach na toalete, niečo brblal, potom sa pošmykol a rozbil si hlavu o pisoár. (s. 257).
„Istú mladú ženu“ je v tomto jadrnom alegorickom príbehu možné pojať doslova: nie náhodou tu má funkciu „trofeje“, ktorú si odvádza víťaz. Pre Felešlegiho sú ženy témou, ktorej venuje nemálo pozornosti – iste aj v iných rolách (napr. matky), predovšetkým však ako odopieraný predmet záujmu, ktorý spôsobuje frustráciu. Aká je však povaha tohto záujmu? Je náročné ju definovať (sexuálny aspekt vystihuje lascívny text na s. 203), nasledujúci úryvok však dokumentuje jeho existenciu a zároveň naznačuje, prečo sa v texte prejavuje tak ambivalentne: „[Felešlegi] Osobne privysoko rúbal, ale nižšie rúbať nechcel, preto ostal po rozvode sám. Nie ako tí z náhradníckej lavice života, ktorí vedia, že sa treba uspokojiť s hocikým, a potom s hocikým žijú a skôr či neskôr hocijako zomrú. Ale je človek povinný žiť, keď sa mu nepáči?“ (s. 64). Ide o otázku vyvstávajúcu z precitnutia:
„Vidíte, ako ten päťdesiatnik ide k pultu a vťahuje brucho?“ pýtal sa ktovie koho. „Je mi z neho zle! Prečo? Lebo pred chvíľou som k pultu presne tak šiel ja. Myslel som si, že vtiahnuté brucho o niečom presvedčí dievčatá, čo tam sedia, keby tam sedeli pätnástky, tak pätnástky, ale nepresvedčí. Starci zabúdajú, ako oni sami v mladosti presne vedeli, kto je starý a kto nie, kto je vyradený, kto trvalo poškodený a kto v úplnom rozklade. Hraná svižnosť je nechutná.“ (s. 186).
Na položenú otázku sa vzápätí ponúka aj jasná odpoveď:
„Pane, schvaľujem vám samovraždu a nie vťahovanie brucha. Samovražda, to je jeden jasný pohľad do zrkadla a kalendára. Nech je pozdravený päťdesiatnik, ktorý sa s bolesťami v kĺboch vlečie na toaletu, kde má pripravenú brokovnicu s odpílenou hlavňou, lebo len takto,“ prehodil si nohu cez nohu, „len takto je to ospravedlniteľné a správne.“ (tamže).
Od úsilia a záujmu o ženy sa Felešlegi neodvracia v dôsledku svojej „idey“, postupnosť je skôr opačná: keďže mu prvý vzťah skrachoval a do „A“ tímu sa nedokázal dostať, namiesto zdieľania lavice s ďalšími „náhradníkmi“ sa rozhodol toto ihrisko celkom opustiť. Zaľúbenosť či rodičovstvo sa preňho stávajú ak nie duševnou chorobou, tak rozhodne čímsi, o čom je vhodné pohovoriť si v prostredí psychiatrickej ambulancie:
[N]a parkovisku starý manželský pár.
Čo to tam robia?
Ona sa naklonila k nemu, on k nej.
Vzápätí bol doktor svedkom bozku.
Ale videlo sa mu, že je to bozk ako zvyk.
Ako naučená figúra.
Ako smutná paródia.
Videlo sa mu, že dvojica napodobňuje čosi, čoho pôvodný význam unikol, pôsobilo to smutne a trestuhodne, ale načo trestať, radšej otvoril okno a pozval ich do ordinácie. (s. 13).
Zahľadel sa kalným zrakom na šťastnú dvojicu. Šťastná dvojica ani pri jedle nemá pokoj, prežúva so zovretými perami, no je stále pripravená na nežný dialóg, a keď bude po jedle, dvojica sa vráti domov a pôjde rovno do postele, to nebol sex, to bolo milovanie, pomyslia si o polhodinu obaja a s touto spoločnou myšlienkou zaspia, keď sa však uprostred noci prvý z nich zobudí, bude to desivá chvíľa samoty, strašne sa jej zľakne a okamžite zobudí druhého, pretože keby ho nezobudil, musel by si pripustiť seba samého celkom blízko, bez filtra vzájomnosti, bez posily, bez ochrany, naostro, to by psychicky nezvládol, a práve preto doktor Felešlegi šťastným milencom, skôr než odišli, zdvorilo ponúkol termín v ordinácii a načrtol kontúry terapie. (s. 64).
„Otecko, mamička, vy to kedy zabalíte? Cieľ ste dosiahli, máte ho v kočíku, tak uvoľnite miesto. Podám lano, podám revolver?“
Potom sa ukloní a párku obradne ponúkne termín návštevy ordinácie. (s. 87).
Podobne ako v predchádzajúcich Ballových prózach, aj tu rodina funguje nie v nanajvýš pozitívnej funkcii – ako zdroja vzájomnej podpory, výchovy, starostlivosti a podobne -, ale dôsledne opačnej: rodina obmedzuje, utláča a odcudzuje. Jediný náznak pozitívneho rodinného vzťahu možno vystopovať u Vargovej, keď píše o svojom otcovi, jej dôveryhodnosť a úsudok sú však spochybňované už od jej prvého listu: môže byť súčasťou – či nebodaj základom – pozitívneho vzťahu násilie? A vôbec: prečo Vargová odlišne interpretuje násilie z otcovej strany (voči nej samej aj svojej matke) a násilie zo strany brata či svojich neskorších partnerov? Vargová – podobne ako Felešlegi a všetky ostatné postavy – je v každom prípade sama; nielen preto, že jej listy nenachádzajú svojho adresáta. Partnerské vzťahy, rodina, krčma, ambulancia, spoločnosť: všetko zaplnené, ale bez náplne; v Ballovom svete človek nemá mimo seba nijaké útočisko – aj Vargovej „ústredný výbor“, na ktorý sa spolieha, existuje už len v jej pamäti a predstavách. Neinak je to u Felešlegiho:
„[N]áš rodinný dom má tú chybu, že v ňom nežije rodina. Dvaja ľudia sa na rodinu iba hrajú. Na rodinu si každý osobitne a odlišne spomínajú. Ten dom je napodobenina rodinného domu, v ktorej prebieha napodobovanie rodinného života,“ hovorí kolegovi (s. 28). A rozprávač pokračuje: „Sedí a cíti, že život, a špeciálne rodinný život v tomto rodinnom dome, je len formálna záležitosť. Pod povrchom už dávno nič nepokračuje, pod povrchom je všetko ukončené.“ (tamže).
Felešlegi týmto formálne domácim prostredím pohŕda ako malomeštiackym, najmä vo vzťahu k svojej matke a jej rituálu nedeľného obeda. Keďže nemáme prístup k matkinmu vedomiu a jej postava je sprístupnená len vo Felešlegiho priamej reči, možno jedine hádať, či je averzia syna a matky vzájomná alebo si ju Felešlegi vsugeroval: „Keď ma matka vidí, silne zatína zuby. Zachytil som aj zlostné sipenie.“ (s. 43). Situácia nie je lepšia ani vo vzťahu, v ktorom je Felešlegi v role rodiča: „[A]j ja som otec, zlý otec, ani táto úloha mi nesadla, ani do tej som sa nemal obsadiť.“ (s. 56). Ak doplníme, že svojho vlastného nebohého otca Felešlegi považuje za „sviňu“ (s. 27), s manželkou sa rozviedol a brat sa mu zabil, nie je prehnané napísať, že jeho rodinný život je spálenou zemou, v ktorej niet nijakej opory ani zmyslu pre jeho obnovu.
„Každý deň stretnúť človeka,“ vzdychol Budha.
„Božechráň,“ uzavrel doktor. (s. 67).
Pramene tohto medziľudského (ale aj vnútorného: „A kto som ja? Namiesto mladíka je tu starý chlap. Ten chlap mi je cudzí.“ [s. 229]) odcudzenia sú nejasné; zdá sa, akoby bola nefunkčnosť vzťahov imanentná, vyplývala z ich povahy (alebo povahy človeka?) – keďže nemožno pomenovať, v čom medziľudské problémy spočívajú, nie je ani možné ich vyriešiť. Jediným postojom, ktorý tejto skutočnosti čelí bez ilúzií, je cynizmus, aký je vlastný aj samotnému Felešlegimu. Ak ako psychiater pomáha, tak azda len vydávaním bianko receptov na lieky štamgastom v krčme; súc sám dieťaťom matky-lekárky, ktorá jeho brata dostala do psychiatrického ústavu, v ktorom si siahol na život, chápe svoje pracovisko (či odbor všeobecne) ako odkladisko ľudí, ktorých je potrebné sa zbaviť – teda v podobnej funkcii, akú má pravdepodobne vo Felešlegiho perspektíve detský domov či domov dôchodcov:
Sanitár za mojim chrbtom šepkal rodičom mučeného chudáka, aby syna okamžite zobrali domov, lebo na našom oddelení ho liekmi otupia, otrávia a nakoniec zabijú. Ešte im radil, aby neplatili poistné, prečo platia? Mne praskli nervy, schmatol som ho, preto, ty chuj, aby sa mohli zbaviť syna, preto platia, kričal som, preto, aby mali legálnu šancu zbaviť sa ho, všetci presne preto platíme, aby sme sa mohli zbaviť jeden druhého, sú to preteky, ide len o to, kto sa koho zbaví skôr! (s. 111).
Ako psychiater je tak Felešlegi vo vlastnom chápaní v odlišnej pozícii, aká sa psychiatrom (lekárom, terapeutom atď.) zvyčajne pripisuje: nepomáha ľudí spájať, ale rozdeľovať, nepomáha pacientom nájsť si cestu k sebe, ale od seba: „Potom ešte dodal, že najradšej má pacientov so samovražednými sklonmi: tí robia problémy, len kým sú nažive, a práca s nimi je úspešná, keď oni majú konečne pokoj od seba a on od nich.“ (s. 21). Keďže je svet Medzi ruinami „psychiatrickým ústavom vesmíru“, ako Zem pomenoval Goethe, zmyslom Felešlegiho práce pochopiteľne nemôže byť liečba, „normalizácia“ pacientov, keďže nijaký „zdravý“, „normálny“ vonkajší svet neexistuje. Felešlegi tak pôsobí len ako kataylzátor rozpadu vzťahov a sveta a sám ako predvoj ich vývoja smeruje k úpadku a zániku.
„A že ešte chodím do práce? Že ešte ordinujem? Že ešte riešim ľudské osudy? Áno, ale len ľavou zadnou. Za tým už v skutočnosti nie je nič.“ (s. 16). A naozaj, keďže „[č]lovek človeka unudí do desiatich minút,“ (s. 47) „[p]oprosil ženu, aby zopakovala, o čom hovorila, lebo ju nepočúval, rozmýšľal o predchádzajúcej pacientke, zároveň už myslel na nasledujúcu, a presne to robil predtým pri tej predchádzajúcej a predne to bude robiť pri nasledujúcej.“ (s. 95). Felešlegiho nezáujmu zodpovedná aj frekventovaný motív pohľadu z okna, prostredníctvom ktorého doktor nielen uniká od spovedajúceho sa pacienta, ale zároveň hľadá únik zo života v dvoch rovinách – toho, ktorý žije (z psychiatra sa preto stáva spisovateľom, ktorého text – labyrint študentky rozprestrú z balkóna univerzity), ale aj života ako takého (o život sa pripraví skokom z okna).
Felešlegiho pesimizmus – až zatrpknutosť – sa neprejavujú len v osobných či pracovných kontaktoch, ale aj v jeho vnímaní spoločnosti, priamom či sprostredkovanom. Po návšteve pacienta – konšpirátora rozprávač z psychiatrovho hľadiska konštatuje, že „ďalší bol taký istý a bolo ich čoraz viac“ (s. 97) a samotný Felešlegi ľudom pohŕda, keďže „[t]íto nepotrebujú kultúru, a keď áno, tak len kultúru vešania. Žijú v diluviálnom pralese a skrotiť sa dajú jedine prostredníctvom hrozieb a strachu, nikdy nie dobrom, lebo dobro im je podozrivé.“ (s. 70). Protagonista sa totiž domnieva, že dobre vie, „ako to tu dopadne, ako sa tu všetko zmení na úplné hovno, úplné hovno dvakrát zdôraznil a potom ešte pre istotu tretíkrát, úplné hovno, a ako ľud a politici, ktorých si ľud nainštaloval do funkcií, lebo nevedel, že iný ľud si kedysi rovnako idiotsky nainštaloval gilotínu, teda ako tunajší ľud a ním idiotsky nainštalovaní politici dobro najprv nazvú zlom, potom dobro na zlo oficiálne prekrstia a nakoniec zlo spravodlivo potrestajú.“ (s. 180). V tejto a podobných pasážach (ktoré publicisticky kontaminujú Vargovej listy) kulminuje Felešlegiho mizantropia, ktorá je naproti Vargovej cielenému kverulantstvu absolútna, a teda aj vyčerpávajúcejšia a deštruktívnejšia.
Medzi ruinami je len prázdno, zmar a zbytočnosť; ak sa aj šťastie na okamih objaví, je podobné šťastiu „černobyľských riečnych rýb, lenže splašky z reaktora sa už valili“ (s. 143). V takomto svete sa s výnimkou každodenného opíjania sa niet o čo usilovať, „lebo ostatné méty boli buď nedosiahnuteľné, alebo neprijateľné“ (s. 157). Ak bola táto interpretácia otvorená citátom, ktorý by bolo možné označiť za esenciu knihy, možno ju uzavrieť ďalším citátom, ktorý zodpovedá extraktu z nej; kompaktne totiž ilustruje nielen povahu rodinných vzťahov v Ballovej próze, ale aj ich vyústenie, zmysel Felešlegiho práce, prenos zodpovednosti a pocitov viny, no najmä absenciu akejkoľvek pozitivity či nádeje, že z ruín by azda raz predsa len mohlo vzísť čosi nové, pretože aj pokračovanie života tu pôsobí absurdne a pokus o jeho záchranu zbytočne:
Manžel volá manželke, s ktorou má konflikty, lebo ho už dlho ponižuje, darí sa jej v biznise, on je bez práce, aj svokrovci ho denne urážajú, volá jej, nechce povedať odkiaľ presne, prezradí však, že je so synčekom pri železničnej trati, nenechám ti ho, oznamuje čudným hlasom, chlapec vreští a ona nevie, čo robiť, hoci inokedy je akčná a pohotová, on vzápätí syna strhne so sebou pod vlak, obaja zahynú, ona naďalej úspešne podniká, ale rušňovodič sa po tragédii obesil, a čo je zaujímavé: tesne pred samovraždou vyhľadal odbornú pomoc psychiatra. (s. 167).
Martin Makara (1997) je doktorandom v odbore slovenský jazyk a literatúra na Inštitúte slovakistiky a mediálnych štúdií Filozofickej fakulty Prešovskej univerzity v Prešove. Výskumne sa zaoberá dejinami marxistickej literárnej vedy, teóriou literárnej kritiky a sociológiou literatúry. Je redaktorom časopisu o poézii Vertigo, do slovenčiny preložil knihu Kapitalistický realizmus (2022) od Marka Fishera, popri reflexii literatúry sa venuje aj spoločensko-politickej publicistike.
