Rok 2022 je koncom éry, v ktorej Európa nepoznala vojnu mocností, koncom éry Alžbety II. a úplným koncom starého sveta dvadsiateho storočia.
Sumarizácia nám hovorí, že nikto z veľkých vizionárov od Fukujamu po Nostradama nemal o našej súčasnosti pravdu. História sa neskončila, svet nevybuchol, mesiáš neprišiel. Z veľkého vítania Milénia sa stalo len číslo v kalendári a my pokračujeme v tvorení histórie, ktorá sa kontinuálne posúva od Mezopotámie smerom k najbláznivejším snom Franka Herberta.
Nič sa nemení, stále sú v hre tie isté veličiny, pudy, majetky a premisy, ako tomu bolo v príbehoch starého či nového zákona alebo v Epose o Gilgamešovi.
Na feudálnom Japonsku ma fascinuje mnoho vecí, no najviac spôsob, akým Japonci počítali čas. Letopočet Japonska totiž nie je viazaný na postavy svätcov a mesiášov, ale vladárov a dôležité udalosti, ktoré sa stali počas ich vlády. A tak v histórii nájdeme éry, ktoré trvali desiatky rokov, no i také, ktoré trvali len dva.
Vojnou na Ukrajine a smrťou Alžbety II. tak podľa tohto, mne veľmi milého počítania, končíme éru ktorá sa začala novým rozdelením sveta a dohodami, ktoré mali zabezpečiť nukleárny mier. Éra rock and rollu, abstraktného expresionizmu, pop-artu a amerického uplatňovania „armádneho“ práva, doba socialistických a postsocialistických spoločností, ktoré vajatavo váhajú, na ktorú stranu sa pridať, doba absolútnej slobody prejavu od Ginsbergovho Kvílenia po Parkerov a Stoneov South Park, doba objavného búrania hraníc „novými náboženstvami“ a drogami sa dá ohraničiť dátumami 1945 – 2022. Je to éra, ktorú začali bomby v Hirošime a Nagasaki a skončili ju tie v Mariupoli, Kyjeve či Charkove.
„Svet sa zmenil,“ hovorí hlas Galadriel v úvode jacksonovskej trilógie ovenčenej množstvom Oscarov.
Svet sa zmenil i tu. Európske generácie bez priamej skúsenosti s vojnou veľmocí zas pár desaťročí nenájdeme.
Rovnako pôžitky druhej polovice dvadsiateho storočia sa stávajú rutinou a z bádania cez drogy, jógu, filozofiu či umenie sa stáva dekadentné zmysluprázdno.
Je toto konštatovanie pesimistické? Nemyslím si.
Iba stavia generácie novej Éry, prvý rok ktorej sa začne písať v roku 2023, do odlišnej pozície. Do pozície zodpovednosti, do pozície znovuzadefinovania vlastných hodnôt. Už sa nemôžeme skrývať za hrdinstvá či zbabelosť našich dedov a starých mám.
Je už len na nás, ako sa postavíme k vojne, k hodnotovej kríze, ku kríze vzdelania či politiky. Je iba na nás, či si zvolíme fašistickú, neomarxistickú, liberálne demokratickú alebo religióznu víziu spoločnosti.
Je len na nás, ako si éru, ktorá sa začala týmto rokom, budeme pamätať.
Sme v bode nula, pred nami je prázdna stránka a všetok čas na výhovorky a postávanie bokom už vypršal.
Tomáš Straka – spisovateľ, publicista, moderátor, organizátor.
Vydal knihy Paper Back (2013), Hrdina Robotníckej Triedy (2014), Len sa nepozri do očí (2016) & Spievam (2020). Straka je reinkarnátorom slovenskej slam poetry a sám vystúpil na stovkách slamových exhibícií v československu. Autorsky sa podieľal na viacerých literárno-divadelných projektoch. Je súčasťou produkčného tímu v centre nezávislej kultúry Tabačka Kulturfabrik. Žije v Košiciach.
