To boli chvíle, že i dnes ma bolia…

Raz, keď som sa tak zahľadel,

už neboli to viacej snežné polia,

lež vražedné hry zrkadiel.

(Keď nevedel som, čo vo mne mlčí…, 1943)

Vyrovnávanie sa s tušením večnosti tvorí samu podstatu ľudského života. Je súčasťou existencie človeka, ktorý smeruje k záverečnému zmiereniu sa so sebou samým, k nájdeniu večného pokoja. Každý človek nejakým spôsobom túži po večnosti a – povedané slovami Gilberta Keitha Chestertona (1874 – 1936) – „táto túžba je niečím, čo je samotnou dušou poézie, možno dokonca zbožnosti“.[1] Svoje definitívne naplnenie a zavŕšenie našla v teofánii, ktorú každý človek vo svojej absolútnej slobode môže prijať alebo odmietnuť. Tušenie večnosti však ostáva.

Básnici – podľahnúc svetskej mystike – tomuto nejasnému tušeniu dávajú tvar a objektivizujú jeho bytie. Literárna história nie je nič viac ani menej ako vyrovnávanie sa so zastretou intuíciou nekonečnosti.

S ňou sa v pohnutom 20. storočí vyrovnával aj básnik Karol Strmeň, ktorý už v mladom veku prorocky videl svoje miesto na výhosti – ako vypovedaný zo spoločnosti, vylúčený spomedzi ľudí. Výhosť uprostred sveta mala byť básnikovým nevyhnutným prekliatím, ale aj záchranou. Podmienkou jeho pravdivosti.

Len pár rokov predtým iný básnik, Laco Novomeský, túto skutočnosť zadefinoval slovami „svätý za dedinou“. Karol Strmeň sa stal presne v tomto duchu básnikom na výhosti.

Svojím životom vyhosteného básnika Strmeň predstavuje príbeh človeka, ktorý svojou exkluzívnosťou nielenže nemá obdobu v slovenských dejinách, ale pravdepodobne ani vo svete.

Parafrázujúc slávnu Tolstého myšlienku, môžeme povedať, že všetci malí ľudia sú si navzájom podobní, každý veľký človek je veľký svojím spôsobom. Karol Strmeň bol veľkým človekom.

***

Jozef Mihalkovič ešte bezmála po polstoročí vyzdvihuje toto vydanie Rilkeho básní: „Strmeňovi sa v nich podarilo rozohrať naozaj s bravúrou charakteristické škály rilkeovských reflexií o živote, o Bohu, bytí, o veciach zeme a ľudí do podmanivej podoby zavŕšenia a zaokrúhlenosti dikcie. Presne sa nepamätám, (…) no impulz iste vzišiel od básnických kolegov a priateľov, medzi ktorými sa Strmeňovo prekladateľské umenie nepripomínalo, pokiaľ viem, inakšie ako s rešpektom. Nebolo prečo nesúhlasiť, Sonety Orfeovi v Strmeňovom podaní je čítanie, to je ešte i dnes, ktoré možno merať najvyššími kritériami. (…) Úprimne som ho obdivoval, čudoval som sa jeho rečovým manipuláciám ako nepredvídateľným letovým obratom roja škorcov, načrtávaným samoznakmi Strmeňovej úzkostlivej, pre mňa tak trochu starosvetskej, no neobyčajne kultivovanej slovenčiny.“[2]

***

Stretnutie sa skončilo o pol druhej v noci. Strmeň ešte pred odchodom na Svoradov prijal od Macha, hlavného veliteľa Hlinkových gárd, pokyny vo veci publikovania jedného článku v Gardistovi.[3] Dvadsiateho druhého marca toho istého roka sa spolu zúčastnili na prednáške Ladislava Hanusa o priateľstve, po ktorej minister Mach opäť pozval vybranú spoločnosť, kde nechýbal ani Karol Strmeň, na pohár vína do hotela Savoy. Valentín Beniak sa zdôveril autorovi denníka, že Mach sa musí z času na čas niekomu vyžalovať, pretože vo „farizejskej Bratislave“ sa cíti veľmi opustený.[4]

Strmeň sa pravidelne zúčastňoval na kaviarenskom živote bratislavských umelcov (povestné viechy), ktorý obohacovali rôzne divadelné predstavenia a hudobné koncerty. Okrem už spomenutých Gacka a Beniaka sa stretával napríklad aj s Mikulášom Šprincom, Jozefom Kútnikom Šmálovom, Jánom Elenom Borom, Jozefom Cincíkom, Jankom Borodáčom a mnohými inými. Po ďalšom takomto stretnutí, ktoré bolo tentoraz 28. marca 1943 v kaviarni Luxor na Štúrovej ulici, kde Alexander Mach nadiktoval Strmeňovi na uverejnenie do Gardistu niekoľko slov o premiére Stodolovej hry Mravci a svrčkovia, si Mikuláš Gacek do denníka zapísal: „Karol Strmeň! Aký mohutný duch blkoce v tomto krehkom tele. Jeho jasnobelasé oči sa vedia rozhorieť, až sa bojíš, aby vnútorná páľava neroztavila slabé telo. Ruky veľmi jemné, detsky úzke a priezračné. Bude z neho jeden z pilierov slovenskej kultúry, ako si to dnes predstavujeme? Má bystrý, prenikavý postreh, je vzdelaný, jeho verše prezrádzajú suverénneho ducha. Danteho prekladá z originálu. Hotový zázrak. A akou slovenčinou!“[5]

***

V liste datovanom 18. júna toho istého roka Mikuláš Šprinc s nadhľadom opisuje napätú situáciu po bombardovaní Bratislavy: „… vzpurný Karol Strmeň, ktorý sa vadí vždy a všade a s každým, len tak, že nedoplatil na svoje trucovitosti. Nechcel sa dať vyhodiť z Astorky, kde práve raňajkoval ako pán o desiatej. Napokon ho násilím vyhodili a dvadsať krokov za ním vybuchla mína. A kade utekal do redakcie, všade padali pumy. Skončil potom v Štefánke pod bránou, ale privítal ho kúdol čierneho dymu, lebo na dvor v tom dome padla bomba. Má celú kožu a robí si zrejme vtipy zo svojej psej situácie…“[6]

***

Január 1945 sa spája aj s dlho nezvestnou zbierkou Strmeňových básní Slovenská tragédia (v Strmeňovej pozostalosti zachovaná s alúziou na Danteho pod názvom Božská tragédia), ktorú v tom čase ukryl k svojim priateľom s tým, že vydať ju môžu až po jeho smrti. V nej si prostredníctvom hlavnej postavy Danteho Alighieriho, ktorého sprevádza rímsky básnik Vergílius, v štyroch častiach (Úvodné slovo, Nebo, Očistec, Peklo) s humorným nadhľadom, ale aj so satirou a sarkazmom podáva osobnosti slovenského verejného života v štýle Záborského Faustiády : fantastickej hrdinskej básne. Podobnosť je nielen v samej myšlienke paródie vrcholného diela svetovej literatúry, ale aj v celkovom štýle predhovoru k obom poémam. Strmeň takto predznamenáva tón celého svojho rozsiahleho cyklu tercín: „Tvoja Excelencia, slovutný pán Lektor! Božskú tragédiu, ktorúžto hrdinskú báseň v ruke máš, veľmi si ucti, lebo z vynikajúcej ona vyšla hlavy. Jej napísaním zaoberal sa chýrny onen rodák z Florencie, talianskeho mesta, rečený Dante. Dotyčný veľa cestujúc, aj slovenskú krajinu zhliadol, kde zachvátený duchom prorockým, ako pútnikom často sa stáva, do vytrženého sna upadol, čím jemu ako spiacemu mnohé zázračné veci ukázané boli. I povstanúc zo sna, ako uvádzajú životopisci, zvolal: Ajhľa, krajina krásna, o tebe budem písať. Aj písal. Toto je exodus čiže pôvodné započatie našej slávnej hrdinskej poémy, ktorej veľkoleposť obecne už vo svete je ohlásená, čo je dobré. I tvrdia životopisci, že učiniac veľké spevy tejto básne, dotyčný dostal nový vytržený sen, kde uzrel seba vo večnej sláve, akožto Bohom oslávenú osobu. Tí, ktorí spali pri ňom blízko, videli veľkú žiaru a počuli tento hlas, ktorý hovoril: Božská tragédia je najlepšou básňou sveta a tým všetky iné básne pred ňou i po nej napísané na čítanie zbytočnými činí. Kto by ich predsa čítal, v to počítajúc aj istú dotyčnému Dantemu pripisovanú Božskú komédiu, pravý dar pekného ducha stratí a viacej nenalézne.“[7] Kto by čakal prvoplánové vyrovnávanie si osobných účtov, ostane prekvapený. Tercíny sú písané sebaironicky, dá sa povedať, že autor preberá perspektívu nepriateľa a útočí na vlastných, dokonca aj na seba samého.

Strmeň vo svojej parodickej básnickej skladbe do troch posmrtných priestorov rozmiestňuje sedemdesiatsedem konkrétnych mien predstaviteľov vtedajšieho politického a kultúrneho života a k tomu navyše aj tri skupiny osôb (bratislavskí univerzitní profesori, gardisti, členovia Slovenského klubu). Oproti skutočnému Dantemu Strmeň mení poradie priestorov a rozprávača necháva vstúpiť najprv do neba, potom do očistca a až nakoniec do pekla. Zatiaľ čo nebeskú blaženosť si užívajú mnohí odporcovia slovenskej štátnosti, v očistci trpia duše dočasne len preto, aby sa raz mohli očistené dostať – do pekla, čo je paradox. Karol Strmeň v Božskej tragédii podáva dejiny zobrazené na princípe paradoxu, ktorý všetko obracia hore nohami. História sa mu mení na antirozprávku. Zdá sa, akoby básnicky vyjadril podobné pocity ako neveriaci Jozef Cíger-Hronský, keď vo Svete na Trasovisku písal onú známu pasáž: „Nie, v dejinách na to príkladu niet. Niet na to príkladu, aby národ povstával proti svojmu vlastnému štátu, aby si niekto podpaľoval dom, v ktorom sa mu žilo dobre, za ktorým dlho túžil a ktorý si napokon ťažko vydobyl, postavil a zariadil. To nie je možné!“[8] K vízii pekla sa Strmeň dostáva už v úvodnom speve a preňho sa stáva miestom význačnosti:

Keď takto vravíš, dobre ti to sekne.

Opýtal som sa celkom posmelený:

„A koho, prosím, uvidíme v pekle?

Budú to chlapi, alebo snáď ženy?

Budú to deti ministrov a kráľov?“

Odpovedal mi: „Budeš prekvapený.

Uvidíš tých, čo milovali válov

slobodienky a národného dobra.“

(…)

„V tej ríši takých ľudí odmenili,

čo za slovenský štát si pohli gamby

a vynaložiť išli všetky sily,

aby si každý uctil tie ich hanby.

Fuj, fuj im, pľujem na nich všetky sliny,

tercíny píšuc pri plamienku lampy.“[9]

V duchu tejto optiky sa nepochybne rozumie, že v Nebi – plnom luteránov – Dante stretáva napríklad guvernéra Slovenskej národnej banky Imricha Karvaša, ale aj spisovateľov Margitu Figuli, Dominika Tatarku, Jána Bodeneka, kritika Alexandra Matušku či básnika a prozaika Janka Jesenského spolu s prekladateľkou Zorou Jesenskou. Oddelenú izbu v nebi dostal „poetický cisár“ Ján Smrek, z diaľky bolo počuť Laca Novomeského, spomenutý bol i Ján Poničan. Samostatný priestor si vyslúžili divadelníci (Janko Borodáč, Ján Jamnický…). A mnohé ďalšie, dnes už menej známe osobnosti, no každá z nich dostala svoj ironický komentár a argument, prečo sa dostala až do pomyselného slovenského neba.

Pri putovaní Očistcom Dante spolu s Vergíliom zahliadnu i Karola Strmeňa:

Ach, videl som vás, nacistickí svätí,

videl som, ako oblak osuhliny

tým smerom najviac trhá sa a tratí,

keď v oleji sa škvračil Geraldini,

videl som, ako Strmeň veľkohubý

mňa prekladať tam začal z maďarčiny.[10]

Veľký priestor v Očistci patrí Alexandrovi Machovi, ktorý na tomto mieste práve číta Novomeského zbierku Svätý za dedinou. Okrem známych básnikov konformných s vtedajším režimom (Valentín Beniak, Andrej Žarnov a i.) či dnes už menej známych hercov zaujme i (v rukopise vyškrtnuté) konštatovanie, že v očistci skončili tí, ktorí nechceli vládu generála Viesta,[11] teda postavili sa proti ozbrojeným udalostiam z konca augusta 1944 a nasledujúcich mesiacov.

S očakávaním nasleduje posledná záhrobná ríša, a to Peklo. Dante s Vergíliom medzi prvými stretávajú publicistu Jozefa Pauča, filozofa Štefana Polakoviča, prozaika Tida J. Gašpara či politikov Jozefa Siváka, Júliusa Stana, Mikuláša Pružinského, Štefana Tisa a ďalších. Osobitné miesto patrí stretnutiu s prezidentom Jozefom Tisom.

***

Spolu s ďalšími siedmimi mužmi si 16. januára 1945 pripíjajú slivovicou a bielym vínom, vedomí si nezvratnosti postupu sovietskych vojsk: „Na západ!“ Na druhý deň Strmeň hovorí, že treba urobiť všetko preto, „aby mohla prežiť a zachrániť sa idea slovenskej štátnosti vo veľmi nepriateľskom a zradnom svete“.[12] Strmeň zodpovedal za vytvorenie finančných rezerv na predpokladanú exilovú činnosť ich spravodajskej sekcie tým, že mal na starosti výmenu slovenských korún za švajčiarske franky. Strmeňov priateľ a spolužiak z Nových Zámkov Jozef Vicen[13] zasa zabezpečoval výrobu falošných dokladov. Vo februári a marci Strmeň a iní, už ako súčasť podzemnej spravodajskej organizácie Slovenská tajná ochrana (Strmeň patril na prelome rokov 1944 a 1945 k jej zakladateľom, za svojho ideového zakladateľa považovali Tomislava Kolakovića), zorganizovali tri štrnásťdňové spravodajské kurzy pre vysokoškolákov ako prípravu na činnosť z emigrácie.[14]

Dňa 14. marca 1945, na výročie vzniku samostatného Slovenska, Karol Strmeň uverejnil ešte stále v Gardistovi báseň, v ktorej sa nachádzali i tieto verše:

Nie! Aj keď padne celý svet

a všetko, čo je živé, skape,

pre našu pravdu smrti niet

a hoci v márnom, biednom zdrape,

vždy víťazná a krvavá,

vždy ako symbol voľnej zeme

biť bude naša zástava

a k životu sa prehryzieme![15]

Neskôr sa presunuli z Bratislavy do stálej Vyššej vodcovskej školy Hlinkovej mládeže v Moravskom Svätom Jáne. Tu Strmeň spolu s Františkom Chajmom a inými dostali úlohu evakuovať jeden z dvoch profesionálnych vysielačov do Rakúska, aby cez druhý, domáci vysielač zabezpečovali spojenie Slovenska s jeho exilovou vládou, v tom čase už v rakúskom Kremsmünsteri. Pravdepodobne panika z rýchleho postupu Červenej armády však spôsobila, že vysielač spolu so svojím sprievodom sa ocitol vo vlaku smerujúcom cez územie Česka najskôr do Nemecka. Nočný letecký útok na vlak neďaleko Plzne úplne zničil aj vysielač, pričom jeden zo šrapnelov Strmeňovi zlomil nohu. Tu mu zhorel nielen preklad Danteho Pekla, ale aj jeho vlastné básne – za niektorými z nich („verbálny Matisse“) mu bolo ešte dlho ľúto, pretože: „Ten tón som už nikdy viac neuhádol.“[16]

V tom čase ešte nemal ani dvadsaťštyri rokov –

ja nadovšetko milujem ťa, zem,

zem slovenská, raj potokov a vŕšin,

nech príde, čo chce, všetko prijať chcem,

len nech sa teba ako byľka držím,

tebe ja ani s krvavými ústami

nepoviem: zlá si, luhajúca báje,

len nech vždy v duši hučia mi

hlboké čierne háje…[17]

Po mnohých rokoch sa Karola Strmeňa pri určitej vhodnej príležitosti spýtal na jeho politickú činnosť v rokoch 1943 až 1945 historik František Vnuk, ktorý vedel od Kornela Piačka, že Strmeň bol aktívny aj v tomto smere. Zaujímala ho najmä otázka jeho činnosti vo Vyššej vodcovskej škole Hlinkovej mládeže. Strmeň sa krátko odmlčal a potom odpovedal: „Let the sleeping dogs lie.“[18] Nechajme spiacich psov ležať.

 

Úryvky z úvodných strán knihy Matúša Marcinčina: Karol Strmeň – krištáľ na zabudnutom ostrove. Bratislava : Post Scriptum, 2022. 392 s.

 

 

[1]  Gilbert Keith Chesterton: Večný človek. Bratislava : Postoj Media, 2020, s. 128.

[2]   Jozef Mihalkovič: Ako nepredvídateľný letový obrat roja škorcov. In: Revue svetovej literatúry, roč. 28, 1992, č. 6, s. 77.

[3]   Mikuláš Gacek – Zora Kramerová: Surová býva vše pravda života : denníkové zápisky z rokov 1937 – 1944. Dolný Kubín : Peter Huba, 1996, s. 173 – 174.

[4]   Tamže, s. 192.

[5]   Tamže, s. 197.

[6]   Július Pašteka: Exilový autor Mikuláš Šprinc (Informačný vstup do jeho života a tvorby). In: Mikuláš Šprinc: Do večna tečie moja rieka. Prešov : Vydavateľstvo Michala Vaška, 2003, s. 45 – 46.

[7]   Dante Alighieri (Karol Strmeň). Božská tragédia. Rkp. (LA SNK, sign. 210 AK 22).

[8]   Jozef Cíger-Hronský: Svet na Trasovisku : román. Whiting IN : Ján J. Lach, 1960, s. 280. [Knižnica Literárneho almanachu Slováka v Amerike, zv. 2.] Pozri aj Jozef Cíger-Hronský: Svet na Trasovisku. Martin : Matica slovenská, 1991, s. 249.

[9]   Dante Alighieri (Karol Strmeň): Božská tragédia. Rkp. (LA SNK, sign. 210 AK 22.)

[10] Tamže.

[11] Tamže.

[12] In: Lubomir Gleiman: The Maelstrom : a Pilgrim‘s Story of Dissent and Survival in the Twentieth Century, s. 136.

[13] Pozri Jozef Vicen: Vo víroch rokov 1938 – 1988. Bratislava : Lúč, 1999. 488 s.

[14] Michal Milla: Hlinkova mládež 1938 – 1945. Bratislava : Ústav pamäti národa, 2008, s. 149.

[15] Citované podľa František Vnuk: Mať svoj štát znamená život : politická biografia Alexandra Macha. Cleveland OH : Slovenský ústav, 1987, s. 314. Porov. aj František Vnuk: Mať svoj štát znamená život : politická biografia Alexandra Macha. Bratislava : Odkaz a Ozveny, 1991 s. 314.

[16] Podľa Agostino Visco: Literárne dielo : slovakistické state slovenského exulanta v Taliansku. Zost. Jozef M. Rydlo. Bratislava : Libri historiæ, 2008, zv. 1, s. 155.

[17] Karol Strmeň: Testament : poézia I., s. 97.

[18] Podľa osobnej korešpondencie s Františkom Vnukom (5. júna 2021).

Matúš Marcinčin (1985) je v prvom rade šťastný manžel a hrdý otec jedného syna a troch dcér. V Prešove vyštudoval učiteľstvo slovenského jazyka a literatúry v kombinácii s občianskou náukou, neskôr v Košiciach literárnu vedu. Je dedinským učiteľom.