Marta Hlušíková: Modré srdce s kečupovým fľakom

(úryvok z knihy) Mať najväčšiu nohu v triede, geniálneho malého brata, v triede dve namyslené nepriateľky a jednu super kamošku, to sa môže pritrafiť iba Laure. Nemá žiadnu veľkú rodinu ako ostatní spolužiaci, ktorým široké príbuzenstvo lajkuje každý školský rok tekvice v školskej súťaži. Má iba chápavých rodičov a brata Tomáša, ktorého zaujímajú aljašské žaby a vymýšľa si vlastné písmená

Veronika Šikulová: Voľačo

Našla som pri upratovaní svoj starý pamätník. „Veronke venuje mama, Vianoce 1977". Podobný vtedy dostala aj moja sestra, aj moja najlepšia kamarátka Gabika, aj Marika a Elena zo Sídliska. Predávali ich v modranskom papiernictve. Také s textilným prebalom, na ňom bola nalepená pohľadnica s konvalinkami. Sestra mala iné kvety. Ani moje spolužiačky nemali na pamätníku konvalinky. Na titulnú

Vanda Rozenbergová: Spomienky fluktuanta

Čítam aj pri jedení, hlavu mám v polievke, slíž sa mi zachytí do vlasov, keď prevraciam stranu. Rád čítam básne, ale nikdy som žiadnu nenapísal. Aj do torty so šťavnatou polevou sa viem ponoriť, len ak mám pri tom otvorenú zbierku od Haugovej alebo Mokoša. Práca v knižnici ma bavila, pokiaľ tam nezačali chodiť ľudia. To

Bianka Sielniková: Na labku od Mesiaca

Domov Predstavoval som si domov ako dom s veľkou záhradou a namiesto toho som sa ocitol v byte. V jednej izbe bývala Bianka a v druhej, v ktorej som uvidel počítač, Marek. Snažil som sa dostať k nemu bližšie, ale Bianka sa so mnou chcela hrať. Tak som sa musel tváriť, že som veselá  mačka, akú chcela. Rozpútala sa vášnivá debata, ako

Stanislav Rakús: Dom na Agátovej ulici

(z knihy Ľútostivosť) Ulica ľahtikársky pokladala kadekoho za blázna. Neboli to blázni nebezpeční, ale, ako sa im od dávna hovorilo, tichí. A možno ani naozajstnými bláznami neboli. Patril k nim napríklad Lib. Býval na konci ulice a mal trocha zvláštny výzor. V čase nespavosti vychádzal na strechu a pozoroval voľným okom i akýmsi predpotopným, od Chynoranského kúpeným domácim ďalekohľadom život,

Takaši Hiraide: Mačací hosť

(úryvok) Japonský básnik, spisovateľ a literárny kritik TAKAŠI HIRAIDE sa narodil v meste Kitakjúšú (prefektúra Fukuoka) v roku 1950. Pôsobí ako profesor poetiky a vedy o umení  na Tama Art University v Tókju. Publikoval knihy poézie, esejí, teoretické práce o poetike a bejzbale (napríklad Poetika bejzbalu). Je autorom biografie významného japonského básnika z obdobia

Marta Hlušíková: Ramzes nechce, aby sme si pamätali mená zradcov

(Z pripravovaného rukopisu Naja, naja a ja)   Šiestak Maťo žije v dedine, ktorá je maličká a veterná. Rád pozoruje lode plávajúce cez gabčíkovskú plavebnú komoru a tajne obdivuje svoju novú spolužiačku, ktorá k nim prišla do triedy z veľkého sveta – rovno z Prahy. Svet, v ktorom Maťo dospieva, je poznačený dvoma rokmi covidu

Marek Vadas: Svedok

(próza z knihy Šesť cudzincov) Jedno oko mám tmavohnedé, v zrkadle ho vidím napravo, teda je ľavé, respektíve úplne nepravé. Nerozoznáva farby ani obrysy, je slepé ako novonarodené mača. Nie som si ale úplne istý, či predsa len niečo nevidí, občas, keď druhé oko privriem, v hlave sa mi premietne šmuha, akoby okolo mňa

Martin Vlado: Mám všetko, čo nepotrebujem

Malo by to smerovať do samého stredu. Stálo v pošte. Text mailovej správy, okrem tejto základnej informácie, obsahoval už iba termín odovzdania príspevku. Z redakcie literárneho časopisu mi poslali pozvánku do ankety na tému:  Ako sa žije slovenskému spisovateľovi. Odkedy som dôchodca (sedem mesiacov) žije sa mi fajn. Čítam knihu za knihou. Som valibook. Len

Barbora Hrínová: Skokan

Január bol pridlhý a depresívny mesiac. Ambróz ho inštinktívne nemal rád. Keď sa vybral začiatkom roka na prechádzku, na vyľudnenom Hlavnom námestí stretol iba chlapíka-stromčeka. Kostým nebol v tvare kužele, ale nadrozmernej medovníkovej formičky a pôsobil komickým dojmom, akoby mal chlapík po boku tela sedem zelených  rúk. Ambróz nechápal, ako v tom vydrží. Obvešaný žiarivou výzdobou mal