Zbierka poviedok motivovaná rôznorakými ľudskými príbehmi a zároveň filmami, ktoré ste buď videli, alebo ste o nich už aspoň počuli. Spisovateľ, ktorý prišiel o schopnosť čítať knihy. Muž, ktorý stratil ženu svojho života. Fotograf pri večernom fotení mora. Žena neverného muža. Nájomný vrah. Obchodník s akciami. Hráč pokru. Zlatokop. Cestujúci a pútnici, bežci a
(úryvok z pripravovanej knihy) *** Od chvíle, keď prenosku s ihlou uložil na okraj platne a otočením gombíka ju dal do pohybu, stratil o ňu záujem a jeho pozornosť smerovala inam. V protiľahlom okne zaznamenal totiž pohyb, ktorý ho zamestnal natoľko, že už nič ďalšie nevnímal. S prižmúrenými očami a hlavou vysunutou nezvyčajne dopredu pristúpil bližšie k oknu, keď pritom
Každá balkánska krajina má svoj hotel Balkán – cudzinu aj domov, v ktorom sme dočasne, a predsa je všade. Sedem poviedok sa odohráva v siedmich balkánskych krajinách. Ich obyvatelia hľadajú cestu nielen k druhým – vzhľadom na históriu a miesta, kde žijú –, ale hlavne späť sami k sebe. Prehodnocujú vzťahy, z ktorých ujsť
Historizujúci román Storočie je šnúrou príbehov (nielen) jednej rodiny, natiahnutou medzi rokmi 1918 až 2021. Predovšetkým je to však príbeh jedného domu, ktorý je svedkom historických zmien a zároveň konzervuje atmosféru doby i rodinnej dynamiky. Dom stojí v Zdochliaroch, (azda) nejestvujúcom mestečku, ktoré je úplne odlišné od všetkého, čo ste doteraz mohli v Rozenbergovej prózach čítať. Zdochliare nie
Deväťdesiate roky, malomestské sídlisko. Detstvá, dospievania, starnutia, rozbité kolená, premočené papuče, susedia, krčmy, škôlky a školy, malomestské životy, Maria Callas a jedna Babička. Ivana Gibová vyštudovala odbor Slovenský jazyk a literatúra na FF PU. Debutovala zbierkou poviedok Usadenina (2013), ktorá ako rukopis vyhrala v súťaži Debut 2011 a po vydaní zvíťazila v ankete Debut
Bež, Euridika! „Bež“, vraveli jej, „môže to prísť každú chvíľu.“ Mestá sú obkľúčené tankami nepriateľa, cez hranice sa vlečú raketové systémy grady a smerče, na nebi krúžia bojové lietadlá namiesto jarných lastovičiek. Času je málo. Chyť svoj vystrašený cestovný kufor a rýchlo doň nahádž všetko, čím si žila a všetko, kým si bola doteraz. Vlastne nie všetko,
(ukážka z textu) Kurva si svoje šťastie nikdy neprekurví. Tú univerzálnu pravdu musela moja matka nadobudnúť ešte zamlada. Svojho času bola poriadnou nezbednicou, údajne najväčšou, aká sa kedy premávala uličkami jej rodnej dediny. Vidím ju celkom jasne. Zľahka sa nesie na korčuliach, vietor jej rozfukuje špinavé blond vlasy, má šestnásť a chlapci o ňu ešte javia záujem.
Lucia sa vracia z vinohradu. Je podvečer. Slnko zaľahlo za topole pri riečke. Ale Lucia cestu pozná, takže by ju mohla prejsť poslepiačky. Ale... život ju naučil nechodiť so zatvorenými očami, ani ich zatvárať s hocijakého aj nezmyselného dôvodu. Pamätá si krv, roztvorenú ranu, bolesť a vystrašené oči mamy aj otca a jeho slová, keď ju nakladal
Jemne zasnežený les vyzeral v poludňajšom zimnom slnku ako rozsvietený diamant. V jeho útrobách kráčala dvojica. Muž šiel prvý, žena dva kroky za ním. Dvojica bola bizarne oblečená, vlastne presne v tom, čo mali včera na vernisáži. Žene sa do elegantných členkových čižmičiek nestihlo nabrať snehu. Muž tiež ešte nemal premoknuté kožené poltopánky. V duchu sa radoval, že
Napadlo mi, že knižnica je ideálnym miestom na rozjímanie, mám na mysli malú regionálnu knižnicu, nie univerzitnú, kde stále niekto niečo kopíruje, kde korzujú skupinky študentov, ktorí donekonečna niečo konzultujú, fotia, listujú, prepisujú. Mám na mysli malú regionálnu knižnicu, kde ľudia prichádzajú a odchádzajú, neposedávajú, vedia presne, kde čo nájdu, a ak aj nevedia,