Mária Modrovich: Deň noc voda

Silvia prvýkrát necháva doma svoje dve deti a muža a cestuje do Kostariky pod zámienkou hľadania záhadnej tety, otcovej sestry, ktorá emigrovala za bývalého režimu. Silviin spiatočný let je pre pandemické nariadenia zrušený a ona s odstupom a s nejasným termínom návratu domov nenachádza, po čom pátra, ale, naopak, zisťuje, čo všetko je ešte stratené.

Miroslava Kuľková: Hotel Balkán

Každá balkánska krajina má svoj hotel Balkán – cudzinu aj domov, v ktorom sme dočasne, a predsa je všade. Sedem poviedok sa odohráva v siedmich balkánskych krajinách. Ich obyvatelia hľadajú cestu nielen k druhým – vzhľadom na históriu a miesta, kde žijú –, ale hlavne späť sami k sebe. Prehodnocujú vzťahy, z ktorých ujsť

Vanda Rozenbergová: Storočie

Historizujúci román Storočie je šnúrou príbehov (nielen) jednej rodiny, natiahnutou medzi rokmi 1918 až 2021. Predovšetkým je to však príbeh jedného domu, ktorý je svedkom historických zmien a zároveň konzervuje atmosféru doby i rodinnej dynamiky. Dom stojí v Zdochliaroch, (azda) nejestvujúcom mestečku, ktoré je úplne odlišné od všetkého, čo ste doteraz mohli v Rozenbergovej prózach čítať. Zdochliare nie

Ivana Gibová: Babička©

Deväťdesiate roky, malomestské sídlisko. Detstvá, dospievania, starnutia, rozbité kolená, premočené papuče, susedia, krčmy, škôlky a školy, malomestské životy, Maria Callas a jedna Babička. Ivana Gibová vyštudovala odbor Slovenský jazyk a literatúra na FF PU. Debutovala zbierkou poviedok Usadenina (2013), ktorá ako rukopis vyhrala v súťaži Debut 2011 a po vydaní zvíťazila v ankete Debut

Roksolana Zharkova: Berte, hovorí ti ktosi

Bež, Euridika! „Bež“, vraveli jej, „môže to prísť každú chvíľu.“ Mestá sú obkľúčené tankami nepriateľa, cez hranice sa vlečú raketové systémy grady a smerče, na nebi krúžia bojové lietadlá namiesto jarných lastovičiek. Času je málo. Chyť svoj vystrašený cestovný kufor a rýchlo doň nahádž všetko, čím si žila a všetko, kým si bola doteraz. Vlastne nie všetko,

Joe Palaščák: SVETLO II.

V ktorýsi deň stvorenia Boh vyslovil hudbu. A hudba bola všade. Boli takí, čo o nej vedeli hovoriť prostredníctvom dĺžky strún, alebo čísel. Keď sa čísla minuli, bolo treba nájsť nové slová, nie prestať počúvať. V ušiach už dlho znie šum prúdiacej krvi. Boh stvoril viditeľné. Dlho sa zdalo, že čo je krásne, je

Kristián Lazarčík: Potvora

(ukážka z textu) Kurva si svoje šťastie nikdy neprekurví. Tú univerzálnu pravdu musela moja matka nadobudnúť ešte zamlada. Svojho času bola poriadnou nezbednicou, údajne najväčšou, aká sa kedy premávala uličkami jej rodnej dediny. Vidím ju celkom jasne. Zľahka sa nesie na korčuliach, vietor jej rozfukuje špinavé blond vlasy, má šestnásť a chlapci o ňu ešte javia záujem.

Štefan Šimko: Luciin stolček

Lucia sa vracia z vinohradu. Je podvečer. Slnko zaľahlo za topole pri riečke. Ale Lucia cestu pozná, takže by ju mohla prejsť poslepiačky. Ale... život ju naučil nechodiť so zatvorenými očami, ani ich zatvárať s hocijakého aj nezmyselného dôvodu. Pamätá si krv, roztvorenú ranu, bolesť a vystrašené oči mamy aj otca a jeho slová, keď ju nakladal

Jana Bodnárová: Nežný zimný slnovrat

Jemne zasnežený les vyzeral v poludňajšom zimnom slnku ako rozsvietený diamant. V jeho útrobách kráčala dvojica. Muž šiel prvý, žena dva kroky za ním. Dvojica bola bizarne oblečená, vlastne presne v tom, čo mali včera na vernisáži. Žene sa do elegantných členkových čižmičiek nestihlo nabrať snehu. Muž tiež ešte nemal premoknuté kožené poltopánky. V duchu sa radoval, že

Mária Modrovich: K vode XVII. – Zle dopadneš

Škriekanie prerušil sekavý zvuk, spoza domu prichádzal vrtuľník nesúci obrovský kus kameňa alebo čohosi nevyhnutného na stavbu ďalšej luxusnej bytovky, ktoré vyrastali v údolí, kde predtým bývali staré záhrady alebo nič. Huby po daždi. Na plotoch skrývajúcich základy stavieb vsadených do strmých svahov pokrytých poslednou divokou zeleňou v meste pribúdali nasprejované nápisy „Kokotina pre bohatých“. Silvia