Napadlo mi, že knižnica je ideálnym miestom na rozjímanie, mám na mysli malú regionálnu knižnicu, nie univerzitnú, kde stále niekto niečo kopíruje, kde korzujú skupinky študentov, ktorí donekonečna niečo konzultujú, fotia, listujú, prepisujú. Mám na mysli malú regionálnu knižnicu, kde ľudia prichádzajú a odchádzajú, neposedávajú, vedia presne, kde čo nájdu, a ak aj nevedia, tak im to milé panie s príjemnými hlasmi hneď nájdu. Ak tu ostávajú, tak len preto, že robia životne dôležité rozhodnutia na internete. Napríklad si hľadajú zamestnanie, kontrolujú inzeráty, hrajú online hry, lebo aké iné hry majú dospelí hrať, a hrať sa jednoducho musia. Občas si medzi sebou píšu, každý človek potrebuje nejakým spôsobom zdieľať svoj život a ten, kto nemá inú možnosť, príde do knižnice a tá ho ako lusknutím prstov na polhodinu prepojí s celým svetom. Z regionálnej knižnice je do sveta len pár sekúnd. Každý si predsa zaslúži svoju polhodinku.
Posedáva tu niekto s knihou? S knihou tu neposedáva takmer nikto, takmer nikdy, vďaka čomu sa otvárajú možnosti pre nových posedávačov, celú generáciu posedávačov. Môže sa k nim pridať, kto len chce. Stretol som tu bláznivú učiteľku zo strednej, našich susedov z legendami ovenčeného Rozprávkového domu, dievčatá, na ktoré si matne spomínam zo spoločných fotiek zo škôlky, spolužiačky zo základnej školy, ktoré si sem odskočili z detského oddelenia, samotárov z mestského parku, ľudí spoza okraja, ktorí sa z času na čas vynárali na scéne mesta a zasa z nej mizli.
Knižnica je dokonalým miestom na zotavenie, oddych, chvíľkový únik, poprípade ukrývanie. Môžete tu sedieť, vyložiť si pred seba knihy a ďalej už nerobiť nič, len posedávať. Posedávanie tu má úplne iný zmysel ako všade inde na svete. Na chvíľu ste sa odtrhli od tlaku úradu práce, od povinností, ktoré vás čakajú doma, vyvliekli sa z rolí a započúvali sa napríklad do zvukov knižnice. V knižnici síce nenájdete nekonečnú húštinu zvukov, nečakajte dažďový prales, na druhej strane sú tu všetky zvuky veľmi originálne, nebojím sa použiť slovo krásne, sú vitálne a zároveň upokojujúce, dalo by sa povedať relaxačné, čo znamená, že sú ideálnou kulisou k posedávaniu. Kto nepotrebuje aspoň na chvíľu odložiť hlavu, zbaviť sa jej alebo ju aspoň čiastočne vypojiť z obehu, nech aspoň na malý moment neotravuje so svojimi domnienkami, súdmi a radami? Mohli by sme to nazvať knižničnou prevenciou. Malá regionálna knižnica poskytuje citlivý, lacný, absolútne neškodný a nenáročný spôsob prevencie, ako sa vyhnúť úzkostiam, depresiám, nervovému vypätiu, neurasténii, tetánii atď., všetci sme si predsa niečím prešli. Potrebujeme šancu opätovne sa nadýchnuť, než sa pustíme do ďalšieho boja. Ako by také uvoľňujúce posedávanie mohlo vyzerať? Ako uviesť fantazírovanie o uvoľňujúcom posedávaní do praxe? Každý nech sa spýta sám seba. Univerzálna odpoveď neexistuje. Pokúsim sa sprostredkovať svoj osobný návod. Mohol by som si ho nechať sám pre seba, ale návody sú predsa na to, aby nám pomáhali, nie aby sme si ich odkladali do zásuvky. Mohol by som byť velikášsky a nazvať ho manifestom posedávania, prítmie miestnosti regionálnej bibliografie mi dodáva odvahu, ale na manifest je ešte priskoro, stále je čo zlepšovať.
Vojdi do knižnice, slušne sa pozdrav, hlavne daj o sebe vedieť. Ak nie je nikto pri pulte, vráť sa na chodbu a po dvoch minútach vojdi znova. Musia ťa vidieť, musia cítiť tvoj entuziazmus, odhodlanie vzdelávať sa. Spôsob, akým vstúpiš, je alfou a omegou všetkého, čo bude nasledovať. Vyžaruj pokoru. Prišiel si sa učiť, teda akože učiť, nie za každú cenu na seba strhávať pozornosť. V každom prípade pri vstupe musia o tebe vedieť. Dobrý deň, prišiel som si prečítať pár kníh. Opýtaj sa na konkrétne knihy. Nech panie vedia, čo ťa zaujíma.
Zaujíma ma medicína, ľudský mozog, pamäť, filozofia, hlavne Heidegger, Petőfi, poprípade nástenné maľby gotických kostolíkov na Gemeri. Ukáž im papierik s bibliografickými údajmi. Čím viac údajov, tým lepšie. Nech hľadajú. Môže byť decentne pokrkvaný. Nech si ho svojpomocne vyrovnajú. Pozeraj sa im na ruky. Počúvaj, ako ho vyrovnávajú. Počúvaj, ako hľadajú. Rátaj údery klávesnice.
Rád počkám, veľmi rád počkám. Venuj im svoj čas. Presvedč ich o tom, že čas ťa nezaujíma. Máš ho kopu. Upokoj ich, nech nie sú v strese. Prenes na ne svoj pokoj. Môžeš tu stáť veky. Nezabúdaj sledovať ruky. Ak sa nehanbíš, môžeš sledovať aj ich klipkajúce oči. Neboj sa stretu pohľadov. Neuhýbaj. Máš čas, neženieš sa. Nekonečno času. Pokorne sleduj. Sleduj z podhľadu, sleduj z nadhľadu. Meň perspektívu. Všetky knihy, ktoré hľadáš, sú voľne dostupné. Prečo by aj neboli? Poctivo si sa prichystal. Domáca príprava. Exkluzívne kúsky ťa nezaujímajú. Snaž sa vybrať knihy z rôznych políc. Vyber najstaršie možné knihy, ktoré by podľa tvojho úsudku mohli zaujímavo páchnuť. Presúvaj sa s paniami. Predstieraj, že im pomáhaš hľadať. Samozrejme, nepomáhaj im, iba sleduj každý ich pohyb. Sleduj detaily.
Sleduj ich kroky. Počúvaj šúchanie sandálov po dlažbe. Vyberaj knihy tak, aby panie museli spraviť čo najviac krokov. Musíte sa spolu prejsť po celej knižničnej miestnosti. Sleduj ich prsty, ako chodia sem a tam po chrbtoch kníh. Počúvaj, či si v tichosti odriekavajú abecedu alebo začiatočné písmená autorovho priezviska. Medzitým udržuj konverzáciu.
To si asi dlho nikto nepožičal. Dúfam, že vás príliš nezaťažujem. Nabudúce sa posnažím vybrať niečo jednoduchšie. Vy sa tu riadne vyznáte. Mám čas, nemusíte sa ponáhľať. Dúfam, že vám to neprekáža. To je ale pekne stará kniha. Nikde som ju nevedel zohnať. Ste jediná knižnica v širokom okolí. Vyznať sa tu musí byť náročné, ale vidieť, že sa orientujete podľa nejakej skrytej buzoly, mapy alebo tretieho oka.
Upozorni ich na tretie knižničné oko. S otázkami to nepreháňaj, zameraj sa na oznamovacie vety. Nečakaj odpovede. Hundri si akoby popod nos. Sám pre seba, ale tak, aby to bolo počuť. Po chvíli stíchni. Zameraj celú svoju pozornosť na napätú atmosféru. Nájde knihu? Nenájde knihu? Ak počuješ šepkanú abecedu, buď ticho. Nevyrušuj.
Počúvaj. Nájdené knihy ukladaj na stôl s jednou stoličkou. Vyber si stôl, od ktorého vidieť knižničný pult, vchod, počítačový kútik, autá za oknom, dvere na záchod, časť s regionálnou bibliografiou. Poprechádzaj sa po miestnosti, postoj pri každom stole, počúvaj, rátaj a v tichosti napodobňuj zvuky. Vyber si stôl s najväčším počtom zvukov. Spriemeruj počet zvukov s počtom dôležitých výhľadov, perspektív. Vyber si stôl s najvyšším priemerom. Vystavaj na ňom hradbu kníh.
Jedna kniha sa určite nenájde. To je knižničný zákon. Nepoľavuj, potrebuješ všetky. Sleduj ochotnú snahu panej s príjemným hlasom. Podvoľ sa približne po desiatich minútach. To je tak akurát. Ďakujem. Vyzerá to, že ju asi nenájdeme. Zaobídem sa aj bez nej. Aj tak ste mi veľmi pomohli. Ďakujem veľmi pekne. Stačí mi tá hradba na stole. Ste veľmi ochotná.
Skús silený úsmev premiešaný s ľahkým sklamaním. Počúvaj, ako panie odfukujú úľavou. Ešte raz poďakuj. Úprimne. Máš za čo. Váž si panie. Pochváľ ich. Ak sú to pravé knižničné panie, nikdy neprestanú hľadať. Presuň sa k stolu. Obstavaj sa knihami. Ponechaj len milimetrové škáry, akési miniatúrne strieľne, aby si videl všetko, čo potrebuješ. Sadni si. Usaď sa čo najpohodlnejšie. Pred seba polož knihu otvorenú na hocijakej strane. Je úplne jedno akú, čítať ju aj tak nebudeš. Je to len zámienka. Alibi. Jediná podmienka je, aby tam nebol obrázok, ktorý by zbytočne rozptyľoval tvoju pozornosť. Je čas začať s ničnerobením. Oddýchni si. Načerpávaj nové sily na večer.
Je čas začať s bezúčelným posedávaním. Potápať sa do zvukov, detailne sledovať každý jeden pohyb. Spomeň si na figurínu. Teraz si aj ty taká figurína. Jednoducho sedíš. Figurína bez mozgu. Nič neposudzuješ, svet cez teba preteká. Prázdna gebuľa. Si iba kus hladkého plastu. Môžeš jemne natáčať hlavu, podľa toho, odkiaľ prichádzajú zvuky. Kontroluj milimetrové škáry. Pult, internet, vchod, záchod, autá, najväčší kohút na svete. Čas neexistuje. Pokojne si pospi. Praktikuj bdelé snenie. Posedávaj. Rozjímaj. Oddychuj. Máš na to právo. Drel si. Drela si. Cítiš to blažené vákuum? Cítiš vedomosti, ktoré okolo teba poletujú a ty na ne nesiahaš? Nemáš záujem o nové vedomosti. Stačia ti staré, ale ani tie práve teraz nepotrebuješ. Môžeš ich prehlbovať, ale nie dnes. Nabudúce. Inokedy. Dnes si prišiel posedávať, nerobiť nič, vzchopiť sa alebo aj nie, byť sám so sebou. Počúvaš, spíš, bezcieľne sleduješ miestnosť cez milimetrové škáry. To si môžeš dovoliť. Je to len o málo viac než nič. Veď musíš aj oddychovať. Zem sa chvíľu dokáže točiť aj bez teba. O chvíľu sa začne ďalší boj, ale teraz oddychuj. Posedávaj.
Panie sú už zase pri tebe. Na tvoje hradby položia poslednú knihu, cimburie je dokončené. Tak sme ju našli, nech sa páči a veľa šťastia. Nakoniec ani knižničný zákon nie je neomylný. Vyslov paniam svoju nekonečnú vďaku. Posedávaj. Pokračuj podľa uváženia. Ostaň, dokedy chceš. Pokojne aj do záverečnej. Nepanikár. Zajtra sa môžeš vrátiť. Ak nie zajtra, tak pozajtra. Cez víkend je zavreté, to zvládneš. Nenechaj sa však prebudiť paniami. Radšej si nastav tichý, vibrujúci budík.
Jakub Juhás je kurátor v bratislavskom kultúrnom priestore LOM, ktorý sa zameriava na súčasné podoby zvukového umenia a akustickej ekológie. Vedie experimentálne hudobné vydavateľstvo mappa. Medzi aktivity vydavateľstva spadá tiež kurátorovanie koncertov, inštalácií, rezidencií a workshopov. Knižne debutoval v roku 2016 prózou Novoročný výstup na Jaseninu, s ktorou sa dostal do desiatky ceny Anasoft litera a získal za ňu Cenu Jána Johanidesa pre mladého autora. Texty o zvukovom umení publikoval v rôznych kultúrnych a hudobných magazínoch. V pražskom vydavateľstve Rubato vyšla aj jeho druhá kniha s názvom PS, s ktorou sa opätovne ocitol v desiatke ceny Anasoft litera.
