Komunikácia vedeckých poznatkov a zložitých teórií navonok, smerom k laickej verejnosti, je ťažký koníček. Autorky a autori, ktorí sa na túto úlohu podujmú sú ako ekvilibristi, chodiaci po tenučkom lane natiahnutom nad priepasťou neúspechu, odmietnutia a kritiky. Vychýliť ich pritom môže ako vánok prílišnej zložitosti podaných informácií, tak aj vietor vedeckej nepresnosti. Zápasia s výzvou, ako pretaviť zložité koncepty a komplikované udalosti do informácií, ktoré by boli ľahko stráviteľné. Fígeľ spočíva samozrejme v takom zjednodušení jazyka, ktoré by neoslabilo prísnu vedeckosť komunikovaných myšlienok. Zvlášť v dnešnej dobe, plnej konšpirácií, zmätenosti, hoaxov a bludov, no zároveň vzrastajúceho záujmu o pochopenie vedeckých javov medzi rôznorodým publikom, nebol dopyt po schopných autorkách a autoroch, ktorí dokážu preklenúť priepasť medzi laboratóriom a obývacou izbou, nikdy väčší. Tí, ktorí toto remeslo ovládajú, nielenže sprístupňujú vedu, ale dokážu zapáliť iskru zvedavosti a úžasu, ktorá poháňa naše spoločné hľadanie poznania.
Historici majú v tomto zmysle niekoľko nezanedbateľných výhod. V prvom rade, dejiny sú plné príbehov a práve prostredníctvom príbehov sa vedecké poznanie vysvetľuje najlepšie. Zároveň je história skrz naskrz prepletená zaujímavými príhodami a faktami. Žiadny iný vedný odbor neoplýva tak veľkým množstvom udalostí, ktoré prekvapia, rozosmejú či zarazia. Inak to ani byť nemôže. Pri tom všetkom majú slovenskí čitatelia a milovníci histórie ďalšiu obrovskú výhodu. Slovenská historická veda totiž nemá o talentovaných rozprávačov núdzu a oplýva hneď niekoľkými autorkami a autormi, ktorí ťažké úlohy popularizácie vedy zvládajú bravúrne.
V dvoch predstavených knihách sa autorkám a autorom podarilo premostiť medzi vedeckým výskumom a popularizačným rozprávaním príbehov, pričom majú šancu zaujať nie len mladšiu generáciu ale i starších. Len nedávno sa na pultoch kníhkupectiev objavil druhý diel úspešnej Histórie pre zaneprázdnených, ktorý tentokrát editorsky pripravili Branislav Kovár a Jozef Hyrja. Slúži ako stroj času, ponúka antológiu 59 pútavých príbehov, ktoré prenesú čitateľov cez tisícročia dejín ľudskej civilizácie, od záhad starovekých ríš, cez stredoveké ságy princov a kráľovien až po konflikty a kuriozity nám najbližšej minulosti. Jednotlivé texty objasňujú záhady stratených rímskych légií, vysvetľujú, prečo to bola práve západná spoločnosť, ktorej sa v období novoveku podarilo vedecky, ekonomicky a vojensky predbehnúť iné, a analyzujú kľúčové ale aj menej známe udalosti 20. storočia. Niektoré z textov pritom spĺňajú predovšetkým rozveseľujúcu úlohu a sú napísané s cieľom zabaviť čitateľa, iné sú naopak vážne a môžu pomôcť pochopiť súčasný svet a aktuálne vojenské konflikty, ktorých korene často siahajú hlboko do histórie.
Zatiaľ čo História pre zaneprázdnených 2 je čerstvou novinkou, ktorá sa len nedávno objavila na pultoch kníhkupectiev druhá predstavená kniha, Bitky a bojiská Romana Mocpajechale, vyšla dávnejšie a už sa môže pýšiť prívlastkom „bestseller.“ Zároveň sa podľa Martinusu stala knihou roka 2021. Zameriava sa špecificky na jeden aspekt slovenských dejín – bitky a vojny. Približuje dvadsať rozhodujúcich bitiek a vojenských udalostí, ktoré na naše národné dejiny zásadný vplyv (a vo väčšine prípadov sa aj odohrali na slovenskom území). Každý text začína základnými údajmi – teda kedy, kde, kto a aké boli straty – ktoré sú nasledované širším historickým kontextom a pozadím bitky a živým vyrozprávaním bitky samotnej. Kapitoly končia doplnkovými textami, ktoré osvetľujú kľúčové postavy, vojenské taktiky danej éry a ďalšie zaujímavosti. Ako súčasť série „Stručné dejiny Slovenska“ zameranej na mladých čitateľov, je kniha navrhnutá tak, aby bola zaujímavá, no zároveň vizuálne príťažlivá.
Obe knihy zdôrazňujú dôležitosť diskutovania komplexných tém v jazyku, ktorý rezonuje s rôznorodým publikom. Sú príkladom toho, ako môže byť história súčasne prísne akademická a zároveň fascinujúco prístupná. Vytvárajú tak most medzi odborníkom a laikom. Čo je ale snáď najdôležitejšie, ich čítanie je pôžitkom.
Jakub Drábik sa narodil v Košiciach. Vyštudoval históriu a v roku 2014 získal na Ústave svetových dejín Filozofickej fakulty Univerzity Karlovej v Prahe titul Ph.D. Vo svojom výskume sa zaoberá komparatívnym štúdiom fašizmu (predovšetkým britského a českého fašizmu) a vybranými otázkami z dejín juhovýchodnej Ázie v 20. storočí. Absolvoval niekoľko študijných a výskumných pobytov, v akademickom roku 2012/2013 pôsobil na Oxford Brookes University pod vedením prof. Rogera Griffina, v akademickom roku 2017/2018 zas na Central European University v Budapešti pod vedením prof. Constantina Iordachiho. Momentálne pracuje na Historickom ústave Slovenskej akadémie vied a na Masarykovej univerzite v Brne. Je autorom monografií Mýtus o znovuzrození (2014), Fašista (2017) a Fašizmus (2019) a množstva odborných a vedeckopopulárnych štúdií a článkov. Je členom International Association for Comparative Fascist Studies.
