Home-Tag: próza

Ivana Gibová: Babička©

Deväťdesiate roky, malomestské sídlisko. Detstvá, dospievania, starnutia, rozbité kolená, premočené papuče, susedia, krčmy, škôlky a školy, malomestské životy, Maria Callas a jedna Babička. Ivana Gibová vyštudovala odbor Slovenský jazyk a literatúra na FF PU. Debutovala zbierkou poviedok Usadenina (2013), ktorá ako rukopis vyhrala v súťaži Debut 2011 a po vydaní zvíťazila v ankete Debut

Roksolana Zharkova: Berte, hovorí ti ktosi

Bež, Euridika! „Bež“, vraveli jej, „môže to prísť každú chvíľu.“ Mestá sú obkľúčené tankami nepriateľa, cez hranice sa vlečú raketové systémy grady a smerče, na nebi krúžia bojové lietadlá namiesto jarných lastovičiek. Času je málo. Chyť svoj vystrašený cestovný kufor a rýchlo doň nahádž všetko, čím si žila a všetko, kým si bola doteraz. Vlastne nie všetko,

Joe Palaščák: SVETLO II.

V ktorýsi deň stvorenia Boh vyslovil hudbu. A hudba bola všade. Boli takí, čo o nej vedeli hovoriť prostredníctvom dĺžky strún, alebo čísel. Keď sa čísla minuli, bolo treba nájsť nové slová, nie prestať počúvať. V ušiach už dlho znie šum prúdiacej krvi. Boh stvoril viditeľné. Dlho sa zdalo, že čo je krásne, je

Joe Palaščák: SVETLO I.

Ženská postava práve teraz mĺkvo sedí na jednoduchej drevenej stoličke v miestnosti s veľkým oknom, ktorým  padá dovnútra slabé svetlo. Neviem, či je ráno, alebo večer. Vyzerá unavene, zasnene, hľadí von. Upútali ma jej ruky. Ovisnuté, zložené do lona. Končekmi prstov sa dotýka vlastných rúk, tvoriac kolísku alebo gesto po modlitbe. Ak je ráno,

Kristián Lazarčík: Potvora

(ukážka z textu) Kurva si svoje šťastie nikdy neprekurví. Tú univerzálnu pravdu musela moja matka nadobudnúť ešte zamlada. Svojho času bola poriadnou nezbednicou, údajne najväčšou, aká sa kedy premávala uličkami jej rodnej dediny. Vidím ju celkom jasne. Zľahka sa nesie na korčuliach, vietor jej rozfukuje špinavé blond vlasy, má šestnásť a chlapci o ňu ešte javia záujem.

Štefan Šimko: Luciin stolček

Lucia sa vracia z vinohradu. Je podvečer. Slnko zaľahlo za topole pri riečke. Ale Lucia cestu pozná, takže by ju mohla prejsť poslepiačky. Ale... život ju naučil nechodiť so zatvorenými očami, ani ich zatvárať s hocijakého aj nezmyselného dôvodu. Pamätá si krv, roztvorenú ranu, bolesť a vystrašené oči mamy aj otca a jeho slová, keď ju nakladal

Mária Modrovich: K vode XVII. – Zle dopadneš

Škriekanie prerušil sekavý zvuk, spoza domu prichádzal vrtuľník nesúci obrovský kus kameňa alebo čohosi nevyhnutného na stavbu ďalšej luxusnej bytovky, ktoré vyrastali v údolí, kde predtým bývali staré záhrady alebo nič. Huby po daždi. Na plotoch skrývajúcich základy stavieb vsadených do strmých svahov pokrytých poslednou divokou zeleňou v meste pribúdali nasprejované nápisy „Kokotina pre bohatých“. Silvia

Slavka Liptáková: Krajina matiek

(úryvok)    Bola to obyčajná brigáda. Ľudia v päťdesiatych rokoch chodievali na brigády bežne. Väčšinou na družstvo, ale to v ich prípade neprichádzalo do úvahy. Irma mala sotva jedenásť a sestra Anna už bola preč. Každá teraz sedela na svojich sánkach. Irma zostala doma, v bezpečí rodného domu, hoci okliešteného o prednú časť, kam

Mária Modrovich: K vode XVI. – Ne/kompatibilita

Doma stojí pred kuchynským oknom lipa, v lete teda Silvia nevidí do okien bytov náprotivného domu. Ale na jeseň, keď listy opadajú, začne divadlo. Jej muž presne z tohto – teda opačného – dôvodu neustále zaťahuje rolety. Nech nás tí úchyláci nevidia. Kedysi bola Silvia zvyknutá pohybovať sa doma nahá. Nemalo to nič s nudizmom alebo exhibicionizmom,

Patrícia Gabrišová: Vedľajšia postava

Život nie je o tom, aby si niekam patrila. Narodíš sa a nepatríš nikam.   Martina Ráno pred konferenciou je nepríjemné, Martina sa chce čo najskôr dostať na WC a aspoň desať minút si v pokoji hrýzť ruky, neznáša pach ženských voňaviek, splachovanie a sústredené pohľady do zrkadla, nepochopiteľný rituál nanášania maskary a špúlenia