Bež, Euridika! „Bež“, vraveli jej, „môže to prísť každú chvíľu.“ Mestá sú obkľúčené tankami nepriateľa, cez hranice sa vlečú raketové systémy grady a smerče, na nebi krúžia bojové lietadlá namiesto jarných lastovičiek. Času je málo. Chyť svoj vystrašený cestovný kufor a rýchlo doň nahádž všetko, čím si žila a všetko, kým si bola doteraz. Vlastne nie všetko,
V ktorýsi deň stvorenia Boh vyslovil hudbu. A hudba bola všade. Boli takí, čo o nej vedeli hovoriť prostredníctvom dĺžky strún, alebo čísel. Keď sa čísla minuli, bolo treba nájsť nové slová, nie prestať počúvať. V ušiach už dlho znie šum prúdiacej krvi. Boh stvoril viditeľné. Dlho sa zdalo, že čo je krásne, je
Ženská postava práve teraz mĺkvo sedí na jednoduchej drevenej stoličke v miestnosti s veľkým oknom, ktorým padá dovnútra slabé svetlo. Neviem, či je ráno, alebo večer. Vyzerá unavene, zasnene, hľadí von. Upútali ma jej ruky. Ovisnuté, zložené do lona. Končekmi prstov sa dotýka vlastných rúk, tvoriac kolísku alebo gesto po modlitbe. Ak je ráno,
(ukážka z textu) Kurva si svoje šťastie nikdy neprekurví. Tú univerzálnu pravdu musela moja matka nadobudnúť ešte zamlada. Svojho času bola poriadnou nezbednicou, údajne najväčšou, aká sa kedy premávala uličkami jej rodnej dediny. Vidím ju celkom jasne. Zľahka sa nesie na korčuliach, vietor jej rozfukuje špinavé blond vlasy, má šestnásť a chlapci o ňu ešte javia záujem.
Lucia sa vracia z vinohradu. Je podvečer. Slnko zaľahlo za topole pri riečke. Ale Lucia cestu pozná, takže by ju mohla prejsť poslepiačky. Ale... život ju naučil nechodiť so zatvorenými očami, ani ich zatvárať s hocijakého aj nezmyselného dôvodu. Pamätá si krv, roztvorenú ranu, bolesť a vystrašené oči mamy aj otca a jeho slová, keď ju nakladal
Škriekanie prerušil sekavý zvuk, spoza domu prichádzal vrtuľník nesúci obrovský kus kameňa alebo čohosi nevyhnutného na stavbu ďalšej luxusnej bytovky, ktoré vyrastali v údolí, kde predtým bývali staré záhrady alebo nič. Huby po daždi. Na plotoch skrývajúcich základy stavieb vsadených do strmých svahov pokrytých poslednou divokou zeleňou v meste pribúdali nasprejované nápisy „Kokotina pre bohatých“. Silvia
(úryvok) Bola to obyčajná brigáda. Ľudia v päťdesiatych rokoch chodievali na brigády bežne. Väčšinou na družstvo, ale to v ich prípade neprichádzalo do úvahy. Irma mala sotva jedenásť a sestra Anna už bola preč. Každá teraz sedela na svojich sánkach. Irma zostala doma, v bezpečí rodného domu, hoci okliešteného o prednú časť, kam
Doma stojí pred kuchynským oknom lipa, v lete teda Silvia nevidí do okien bytov náprotivného domu. Ale na jeseň, keď listy opadajú, začne divadlo. Jej muž presne z tohto – teda opačného – dôvodu neustále zaťahuje rolety. Nech nás tí úchyláci nevidia. Kedysi bola Silvia zvyknutá pohybovať sa doma nahá. Nemalo to nič s nudizmom alebo exhibicionizmom,
Život nie je o tom, aby si niekam patrila. Narodíš sa a nepatríš nikam. Martina Ráno pred konferenciou je nepríjemné, Martina sa chce čo najskôr dostať na WC a aspoň desať minút si v pokoji hrýzť ruky, neznáša pach ženských voňaviek, splachovanie a sústredené pohľady do zrkadla, nepochopiteľný rituál nanášania maskary a špúlenia
Naša dvojitá dovolenka prebiehala v kľude. Väčšinou som volila pláž bližšie pri kostole a obchode, poniže ulice, kde som si prenajímala miniatúrnu garsónku. Stačilo zbehnúť dole „mojimi“ schodmi, a bola som pri vlastnom kúsku mora. Iné manželky, iné deti, iní muži. Niekoľkokrát som sa vybrala na ich pláž, zo zvedavosti. Zaujímali ma jeho deti, zaujímalo ma, aký