Home-Tag: próza

Joe Palaščák: SVETLO I

Ženská postava práve teraz mĺkvo sedí na jednoduchej drevenej stoličke v miestnosti s veľkým oknom, ktorým  padá dovnútra slabé svetlo. Neviem, či je ráno, alebo večer. Vyzerá unavene, zasnene, hľadí von. Upútali ma jej ruky. Ovisnuté, zložené do lona. Končekmi prstov sa dotýka vlastných rúk, tvoriac kolísku, alebo gesto po modlitbe. Ak je ráno,

Kristián Lazarčík: Potvora

(ukážka z textu) Kurva si svoje šťastie nikdy neprekurví. Tú univerzálnu pravdu musela moja matka nadobudnúť ešte zamlada. Svojho času bola poriadnou nezbednicou, údajne najväčšou, aká sa kedy premávala uličkami jej rodnej dediny. Vidím ju celkom jasne. Zľahka sa nesie na korčuliach, vietor jej rozfukuje špinavé blond vlasy, má šestnásť a chlapci o ňu ešte javia záujem.

Štefan Šimko: Luciin stolček

Lucia sa vracia z vinohradu. Je podvečer. Slnko zaľahlo za topole pri riečke. Ale Lucia cestu pozná, takže by ju mohla prejsť poslepiačky. Ale... život ju naučil nechodiť so zatvorenými očami, ani ich zatvárať s hocijakého aj nezmyselného dôvodu. Pamätá si krv, roztvorenú ranu, bolesť a vystrašené oči mamy aj otca a jeho slová, keď ju nakladal

Mária Modrovich: K vode XVII. – Zle dopadneš

Škriekanie prerušil sekavý zvuk, spoza domu prichádzal vrtuľník nesúci obrovský kus kameňa alebo čohosi nevyhnutného na stavbu ďalšej luxusnej bytovky, ktoré vyrastali v údolí, kde predtým bývali staré záhrady alebo nič. Huby po daždi. Na plotoch skrývajúcich základy stavieb vsadených do strmých svahov pokrytých poslednou divokou zeleňou v meste pribúdali nasprejované nápisy „Kokotina pre bohatých“. Silvia

Slavka Liptáková: Krajina matiek

(úryvok)    Bola to obyčajná brigáda. Ľudia v päťdesiatych rokoch chodievali na brigády bežne. Väčšinou na družstvo, ale to v ich prípade neprichádzalo do úvahy. Irma mala sotva jedenásť a sestra Anna už bola preč. Každá teraz sedela na svojich sánkach. Irma zostala doma, v bezpečí rodného domu, hoci okliešteného o prednú časť, kam

Mária Modrovich: K vode XVI. – Ne/kompatibilita

Doma stojí pred kuchynským oknom lipa, v lete teda Silvia nevidí do okien bytov náprotivného domu. Ale na jeseň, keď listy opadajú, začne divadlo. Jej muž presne z tohto – teda opačného – dôvodu neustále zaťahuje rolety. Nech nás tí úchyláci nevidia. Kedysi bola Silvia zvyknutá pohybovať sa doma nahá. Nemalo to nič s nudizmom alebo exhibicionizmom,

Patrícia Gabrišová: Vedľajšia postava

Život nie je o tom, aby si niekam patrila. Narodíš sa a nepatríš nikam.   Martina Ráno pred konferenciou je nepríjemné, Martina sa chce čo najskôr dostať na WC a aspoň desať minút si v pokoji hrýzť ruky, neznáša pach ženských voňaviek, splachovanie a sústredené pohľady do zrkadla, nepochopiteľný rituál nanášania maskary a špúlenia

Mária Modrovich: K vode XV. – Aj keď

Naša dvojitá dovolenka prebiehala v kľude. Väčšinou som volila pláž bližšie pri kostole a obchode, poniže ulice, kde som si prenajímala miniatúrnu garsónku. Stačilo zbehnúť dole „mojimi“ schodmi, a bola som pri vlastnom kúsku mora. Iné manželky, iné deti, iní muži. Niekoľkokrát som sa vybrala na ich pláž, zo zvedavosti. Zaujímali ma jeho deti, zaujímalo ma, aký

Mária Modrovich: K vode XIV. – Palino a Miro, detské časy

Dovolenka v Chorvátsku, na ktorú išiel so mnou a s mojimi rodičmi, bola pre mňa potvrdením toho, kým som. Už som si nemohol ďalej nahovárať, že sa mi páči ceckatá spolužiačka Marika, moje telo dávalo príliš jasne najavo, po čom túži. Celé dni ho mať len pre seba, v malých obtiahnutých plavkách… Hodiny na pláži som

Marta Hlušíková: Kam zmizol môj brat

(úryvok z knihy) Aj vo voľnom pokračovaní knižky Modré srdce s kečupovým fľakom sa stretávame s Laurou a jej mladším bratom Tomášom. Chodí už do školy a privádza do vývrtky svoju pani učiteľku. Je akčný a vynaliezavý, jeho citlivé srdiečko neznesie pocit, že niekde žijú osamelí starkí. Urobí všetko preto, aby ľudia mali k sebe blízko. Niekedy aj záhadne zmizne... Aj v tomto