Mária Modrovich: K vode XV. – Aj keď

Naša dvojitá dovolenka prebiehala v kľude. Väčšinou som volila pláž bližšie pri kostole a obchode, poniže ulice, kde som si prenajímala miniatúrnu garsónku. Stačilo zbehnúť dole „mojimi“ schodmi, a bola som pri vlastnom kúsku mora. Iné manželky, iné deti, iní muži. Niekoľkokrát som sa vybrala na ich pláž, zo zvedavosti. Zaujímali ma jeho deti, zaujímalo ma, aký je otec a manžel, proste ako funguje v takzvanom bežnom živote. Bola som tam, keď sa môj milenec neubránil žiarlivosti na iného plážového otecka okukujúceho jeho ženu. Nečakanú posesívnosť som pripísala zvyku, bránil svoje rokmi ocikané teritórium, matku svojich detí. Vedela som, že jeho sučka som ja, napriek tomu incidentu som sa tak stále cítila. Vo vzťahu to nejde bez veľkorysosti. Napadlo mi, že možno budú nejaké dozvuky a keď mi napísal Dnes to nepojde, ideme na veceru, chvíľu som zvažovala, že z ostrova hneď odídem, potom som sa však rozhodla inak. Povedala som si, že nebudem pátrať, či s ňou v ten večer spal. That’s amore – podľa mňa.

Aj keď.

Nebola som nadšená, že môj milenec zo žiarlivosti pravdepodobne pretiahol svoju ženu. Ale bola by som sa nad to bola povzniesla – ľudia sú komplikované bytosti, ktoré sa nie vždy správajú podľa najvyšších princípov. Okrem toho: aké tam princípy z pozície milenky, všakže.

Aj keď.

V Chorvátsku sa mi sníval sen. Sny by v príbehoch nemali figurovať, pokiaľ človek nie je Charlie Kaufman, ale musím ho vyrozprávať. Mätúci sen. V tom sne som cestovala vlakom, čakala som na kamarátku, ktorá mala ísť so mnou, išli sme do Paríža, no cieľová stanica sa v istom momente z ničoho nič zmenila. Aj kamarátku v istom momente vystriedala iná kamarátka, celkom prirodzene, odrazu vedľa mňa v sterilnom, akože luxusnom bielom kupé sedela Marta namiesto Beáty. Ukázalo sa, že cestujeme na jazykový kurz. Akurát, keď sme vystúpili, v inštitúte, kde sme boli zapísané, nás hneď rozdelili do rôznych skupín. Moja skupina sa mala prezliecť do plaviek. Zo šatne sa išlo k zvláštnemu – tiež bielemu a tiež sterilne pôsobiacemu – kanálu s jemne slanou vodou. Na šírku sa doň pohodlne zmestil jeden človek. Zo šatne som zostúpila po niekoľkých plytkých schodoch do bazénika, kde mi voda siahala asi tak po prsia a odkiaľ sa potom pokračovalo do kanálovej chodbičky. V bazéniku, pred vstupom do samotného kanálu, mi pani v bielej rovnošate s povzbudzujúcou grimasou odovzdala do náručia vodou nadnášané mužské telo zahalené bielou látkou. Nepovedala ani slovo, moja úloha prebrať muža a uchopiť ho cca tak ako by Matka Božia držala svojho umierajúceho syna, bola jasná. Kráčala som tým kanálom jemne zospodu podopierajúc odovzdané ľudské telo. V diaľke predo mnou kráčala iná žena nesúca iného muža, a za nami zo šatne prichádzala k bazéniku ďalšia.  Muži, ktorých sme prevádzali kanálom z bieleho mramoru ako Hádove služobnice, boli väzni odsúdení na trest smrti. Ani o tomto sa nehovorilo, bolo to evidentné. Neviem, či mali v bielych rúchach nejaké diódy, cez ktoré im potom, v príhodnom okamihu, pustili do organizmu niečo smrteľné. Možno to ani nebolo v zvrškoch, mohlo ísť aj o nejakú mne neviditeľnú kanylu –

toto bol ďalší detail, o ktorom sa nedebatovalo. Bolo však zjavné, že tá pomalá cesta, pri ktorej sme mužov spolu s vodou materinsky nadnášali, bola pre ich kriminálne telá poslednou.

Potom sen opäť nečakane a radikálne zmenil smer, ale viac som si nezapamätala. Nie som typ človeka, ktorý by sa venoval výkladu snov, psychologické výklady čohokoľvek považujem za pomerne retro, ale ráno som sa zobudila so zvláštnou empatiou voči tým mužom. Absolútne som ich nesúdila, vo sne bolo irelevantné, za aké činy boli odsúdení a prečo som sa práve ja ocitla v roli niekoho, kto ich sprevádza na poslednej ceste. Boli mi zvláštnym spôsobom bližší ako spotení dovolenkujúci oteckovia v tielkach s nápismi Life is better at the beach, z ktorých im vyliezali do červena spálené oblé ramená. Kto im tie príšerné tielka kupoval. A prečo.

Aj keď.

Text je úryvok z pripravovanej knihy „Deň noc voda“. Napísanie románu podporil z verejných zdrojov formou štipendia Fond na podporu umenia.