odborné články – Knihy na dosah

Peter F. ‘Rius Jílek: K (ne)tematizácii transrodovosti v slovenskej próze

Problematika rodovej identity sa v priebehu desiatych rokov dvadsiateho prvého storočia začala postupne dostávať do verejného povedomia naprieč demokratickými spoločnosťami najmä prostredníctvom silnejúceho emancipačného hnutia, ktorého snahy o občiansku akceptáciu osôb primárne so sexuálnou príťažlivosťou voči rovnakému pohlaviu napokon v mnohých krajinách vyústili do legislatívneho dorovnávania práv s heterosexuálnou a cisrodovou[1] majoritou, či už vo forme substitučného inštitútu registrovaného

Martina Buzinkaiová: Komický potenciál periférie v Kšefte Víťa Staviarskeho

Víťo Staviarsky vstúpil do literatúry novelou Kivader v roku 2007, hoci prvé poviedky publikoval už koncom osemdesiatych rokov. Do slovenskej prózy vniesol málo využívaný „tematický register, ktorý je úzko naviazaný na kombináciu rómskeho prostredia a geografického (východné Slovensko) a sociálneho okraja (alkoholizmus),“ (Passia a Taranenková 2014, s. 74). Spätosť s konkrétnym priestorovým rámcom evokuje i v nasledujúcich autorových knihách najmä

Martin Makara: Šťastie čiernobyľských riečných rýb v Ballovom svete Medzi ruinami

„So ženou ráno vstaneme a náš vzťah sa do večera rozpadáva,“ vzdychol starší pán. „To je úplne normálne,“ zívol Felešlegi a bolo po vyšetrení.“ (s. 109). Svet ostatnej Ballovej prózy Medzi ruinami je totálnym rumoviskom – totálnym preto, lebo v ruinách je tu všetko: spoločnosť, mesto, rodina – napokon aj protagonista Felešlegi sám. Pôvodný, funkčný stav

Matúš Marcinčin: Básnik na výhosti

To boli chvíle, že i dnes ma bolia... Raz, keď som sa tak zahľadel, už neboli to viacej snežné polia, lež vražedné hry zrkadiel. (Keď nevedel som, čo vo mne mlčí..., 1943) Vyrovnávanie sa s tušením večnosti tvorí samu podstatu ľudského života. Je súčasťou existencie človeka, ktorý smeruje k záverečnému zmiereniu sa so sebou samým, k nájdeniu večného

Lucia Stašíková: Obraznosť v diele Chalíla Džibrána Prorok

Napriek tomu, že dielo Prorok od libanonského spisovateľa Chalíla Džibrána vzniklo v roku 1896 a bolo preložené do viac ako sto jazykov, u nás je pomerne málo známe. Prorok je žánrovo veľmi ťažko zaraditeľným dielom. Mohli by sme povedať, že je to lyrická próza, alebo akési podobenstvá vložené do lyrického textu. Často je tiež označované

Matej Barč: Novomeského Otvorené okná. Pozoruhodne rôznorodá zbierka

Už samotný názov zbierky odkazuje na generačnú a osobnú situovanosť Novomeského ako básnika, odkazujúcu na inšpiráciu medzivojnovými západnými avantgardami a prostredím veľkomesta (Paríž, Berlín, Moskva – v horváthovskom zmysle prerubovania „okien do Európy“ pre slovenskú literatúru a jej témy), v súvislosti s novými tvorivými inšpiráciami môžeme hovoriť o prevzdušnení, očistení, vyvetraní dovtedajšej slovenskej literatúry (porov. Barborík: Básnik vo svete, svet v básni.

Matúš Marcinčin: K ďalekým modrým vrchom

Nás však čosi ženie, nutkanie pozrieť sa za tie modré vrchy. Územie za vrchmi, to je odveký sen a túžba. Potrebuje to každá generácia – onen sen ísť ďaleko-preďaleko. Preplavili sme sa cez oceán, aby sme... čo? Čo práve nás poháňa mocnejšie ako iných? (Louis L´Amour) Sen o ďalekých modrých vrchoch za oceánom stvoril Nový

Katarína Hrabčáková: Podoby a premeny feminínnej identity v súčasnej slovenskej poézii

Dejiny slovenskej poézie písanej ženami sa nevyznačujú kontinuálnosťou, nemožno ich vnímať ani ako premeny básnických programov, avšak je podnetné sledovať tvorbu autoriek tak, ako sa utvárala v priebehu času. Mohli by sme hovoriť o postupnom skladaní individuálnych, spočiatku od seba nezávislých, hlasov do výsledného mnohohlasu. Ženská poézia v minulosti čelila mnohým problémom, nie každé obdobie histórie

Jakub Souček: Medzi arbitrárnosťou a ikonickosťou v lyrickom texte

(v básňach Červený fúrik od Williama Carlosa Williamsa a Karawána od Huga Balla) Emil Staiger v monografii Poetika, interpretace, styl uvažuje o odlišnej percepcii lyriky oproti epike či dráme. Lyrické žánre sú podľa neho najspontánnejšie a diskurzívnosť v ich analýze nehrá hlavnú úlohu, ba niekedy je skôr prekážkou porozumenia. Čítať lyriku v tomto zmysle znamená naladiť sa na

Stanislava Sivčová: Medzi dystópiou, kyberpunkom a umeleckou p(r)ózou

Michal Hvorecký: Trol Michal Hvorecký patrí v súčasnej slovenskej próze k najpopulárnejším, najšpecifickejším, no aj najkontroverznejším autorom, čo sa odráža i v kritickej reflexii jeho tvorby. Tá sa vyznačuje originalitou tém a ich spracovania už od prvotiny, napríklad vo využívaní a navrstvovaní postupov (obzvlášť) populárnej kultúry, ako sú téma modernej mestskej civilizácie a jej