Metafory paralýzy v románe Companion Piece od Ali Smith[1] Pohyb je neoddeliteľnou súčasťou života. Rastliny sa otáčajú za slnkom, vtáky migrujú do teplých krajín, bylinožravce sa presúvajú na čerstvé pasienky a mäsožravce nasledujú svoju korisť. Ani ľudia nie sú v tomto výnimkou. Skupiny aj jednotlivci od nepamäti putovali hľadajúc pohostinnejšie podnebie, bohatšie loviská či exotické poklady. V dvadsiatom
Problematika rodovej identity sa v priebehu desiatych rokov dvadsiateho prvého storočia začala postupne dostávať do verejného povedomia naprieč demokratickými spoločnosťami najmä prostredníctvom silnejúceho emancipačného hnutia, ktorého snahy o občiansku akceptáciu osôb primárne so sexuálnou príťažlivosťou voči rovnakému pohlaviu napokon v mnohých krajinách vyústili do legislatívneho dorovnávania práv s heterosexuálnou a cisrodovou[1] majoritou, či už vo forme substitučného inštitútu registrovaného
Víťo Staviarsky vstúpil do literatúry novelou Kivader v roku 2007, hoci prvé poviedky publikoval už koncom osemdesiatych rokov. Do slovenskej prózy vniesol málo využívaný „tematický register, ktorý je úzko naviazaný na kombináciu rómskeho prostredia a geografického (východné Slovensko) a sociálneho okraja (alkoholizmus),“ (Passia a Taranenková 2014, s. 74). Spätosť s konkrétnym priestorovým rámcom evokuje i v nasledujúcich autorových knihách najmä
„So ženou ráno vstaneme a náš vzťah sa do večera rozpadáva,“ vzdychol starší pán. „To je úplne normálne,“ zívol Felešlegi a bolo po vyšetrení.“ (s. 109). Svet ostatnej Ballovej prózy Medzi ruinami je totálnym rumoviskom – totálnym preto, lebo v ruinách je tu všetko: spoločnosť, mesto, rodina – napokon aj protagonista Felešlegi sám. Pôvodný, funkčný stav
To boli chvíle, že i dnes ma bolia... Raz, keď som sa tak zahľadel, už neboli to viacej snežné polia, lež vražedné hry zrkadiel. (Keď nevedel som, čo vo mne mlčí..., 1943) Vyrovnávanie sa s tušením večnosti tvorí samu podstatu ľudského života. Je súčasťou existencie človeka, ktorý smeruje k záverečnému zmiereniu sa so sebou samým, k nájdeniu večného
Napriek tomu, že dielo Prorok od libanonského spisovateľa Chalíla Džibrána vzniklo v roku 1896 a bolo preložené do viac ako sto jazykov, u nás je pomerne málo známe. Prorok je žánrovo veľmi ťažko zaraditeľným dielom. Mohli by sme povedať, že je to lyrická próza, alebo akési podobenstvá vložené do lyrického textu. Často je tiež označované
Už samotný názov zbierky odkazuje na generačnú a osobnú situovanosť Novomeského ako básnika, odkazujúcu na inšpiráciu medzivojnovými západnými avantgardami a prostredím veľkomesta (Paríž, Berlín, Moskva – v horváthovskom zmysle prerubovania „okien do Európy“ pre slovenskú literatúru a jej témy), v súvislosti s novými tvorivými inšpiráciami môžeme hovoriť o prevzdušnení, očistení, vyvetraní dovtedajšej slovenskej literatúry (porov. Barborík: Básnik vo svete, svet v básni.
Nás však čosi ženie, nutkanie pozrieť sa za tie modré vrchy. Územie za vrchmi, to je odveký sen a túžba. Potrebuje to každá generácia – onen sen ísť ďaleko-preďaleko. Preplavili sme sa cez oceán, aby sme... čo? Čo práve nás poháňa mocnejšie ako iných? (Louis L´Amour) Sen o ďalekých modrých vrchoch za oceánom stvoril Nový
Dejiny slovenskej poézie písanej ženami sa nevyznačujú kontinuálnosťou, nemožno ich vnímať ani ako premeny básnických programov, avšak je podnetné sledovať tvorbu autoriek tak, ako sa utvárala v priebehu času. Mohli by sme hovoriť o postupnom skladaní individuálnych, spočiatku od seba nezávislých, hlasov do výsledného mnohohlasu. Ženská poézia v minulosti čelila mnohým problémom, nie každé obdobie histórie
(v básňach Červený fúrik od Williama Carlosa Williamsa a Karawána od Huga Balla) Emil Staiger v monografii Poetika, interpretace, styl uvažuje o odlišnej percepcii lyriky oproti epike či dráme. Lyrické žánre sú podľa neho najspontánnejšie a diskurzívnosť v ich analýze nehrá hlavnú úlohu, ba niekedy je skôr prekážkou porozumenia. Čítať lyriku v tomto zmysle znamená naladiť sa na