Lucia Stašíková: Obraznosť v diele Chalíla Džibrána Prorok

Napriek tomu, že dielo Prorok od libanonského spisovateľa Chalíla Džibrána vzniklo v roku 1896 a bolo preložené do viac ako sto jazykov, u nás je pomerne málo známe. Prorok je žánrovo veľmi ťažko zaraditeľným dielom. Mohli by sme povedať, že je to lyrická próza, alebo akési podobenstvá vložené do lyrického textu. Často je tiež označované ako modlitba, kázeň či podobné žánre. Dielo je ukážkou jedinečného autorského štýlu tvorby, ktorý sa vyznačuje bohatosťou a osobitým prístupom k obraznosti.

Knihu Prorok tvorí dvadsaťosem častí, v ktorých autor prináša tematiku života a situácií, s ktorými sa stretáva každý človek. Džibrán sa dotýka archetypálnych, všeľudských tém, ako sú láska, manželstvo, sloboda, bolesť, krása, sebapoznanie, priateľstvo, smrť a ďalšie, avšak prináša ich nové poňatie. Okruh tém, ktoré si Džibrán zvolil, a povaha jeho textov dávajú tomuto dielu univerzálnosť a nadčasovosť. Tá rovnako ako aj duchovný rozmer knihy úzko súvisia s faktom, že autora v jeho tvorbe ovplyvnila kultúra v ktorej žil. U Džibrána, ktorý čerpá inšpiráciu z bohatstva libanonskej krajiny, je tiež badateľný silný náboženský vplyv i dosah rôznych filozofií.

V úvodnej časti diela nám autor predkladá krajinu Orfaléz a jej obyvateľov. Orfaléz však nie je len konkrétnou krajinou, ktorú Džibrán použil vo svojom diele. Môže byť tiež symbolom ľudstva. Autor prihovárajúc sa ľuďom Orfalézu, chce tlmočiť hĺbku životných právd ľuďom celého sveta, všetkých krajín a dôb. Prorokovi sa totiž prihovárajú starci rovnako ako mladí, učenci i remeselníci, muži aj ženy, veriaci ako aj neveriaci. A to, čo od neho počujú, chcú odovzdať ďalším generáciám: „Predsa však ťa prosíme, skôr než odídeš, prehovor k nám a daj nám zo svojej pravdy. My ju potom odovzdáme našim deťom a ony zasa svojim deťom a pravda nezahynie“ (Džibrán 2005, s.13).

Na to, aby prehovoril o týchto veciach, použil autor proroka Mustafu, ktorý predstavuje akýsi hlas pravdy alebo hlas jeho samotného. Je možné uvažovať o tom, prečo Džibrán použil práve postavu proroka pri písaní o láske, deťoch či slobode. Proroci sa vyskytujú v mnohých náboženstvách a aj keď pôvodný význam tohto slova nie je úplne istý, pravdepodobne označenie prorok znamenalo „povolaný“. Prorok bol v dejinách zväčša vnímaný ako ten, kto pôsobí pod vplyvom vyššieho božstva, ktorému sú pravdy zjavené cez videnia a sny. Na základe tohto významu slova prorok je možné predpokladať, že ak by sa Džibrán rozhodol písať o dobre a zle, o sebapoznaní alebo o kráse sám za seba, jeho slová by mali možno menšiu vážnosť, ako keď ich podáva z pozície proroka, ktorý je „povolaný“ a ktorému sú pravdy zjavené. Týmto spôsobom sa vytvára aj akýsi efekt objektívnosti. Pravdy, ktoré prorok vypovie, naberajú všeobecnú a hlbokú platnosť.

Poslanie proroka ukryl Džibrán aj v metafore: „Som azda lutna, aby sa ma ruka Všemohúceho dotýkala, alebo flauta, aby jeho dych vial cezo mňa?“ (Džibrán 2005, s.9). Lutna aj flauta by samé o sebe boli len obyčajné nástroje vyrobené z určitého materiálu, ktoré nemajú schopnosť niečo vykonať, dosiahnuť. Keď však cez flautu zavanie dych a hudobník stlačí tie správne klapky alebo zabrnká na strunách lutny, v ušiach nám zaznejú tóny, ktoré dávajú týmto hudobným nástrojom obrovskú hodnotu. Takto autor vníma aj postavenie proroka. Chápe, že prorok ako človek by neznamenal vôbec nič, ak by nebol vyvolený a povolaný slúžiť. Prorok je nástroj, cez ktorý vanie hlas božstva.

Prostredníctvom postavy proroka si môžeme uvedomiť, že Džibrán text konštituuje vo viacerých  témach dosť voľne a otvorene. Jeho názory, ktoré prináša cez túto postavu, nie sú striktné, ako je to typické pre prorokov. Postava proroka v náboženstvách vždy znamenala rozhodnosť a striktný, kritický postoj k otázkam, ktoré riešili. U Džibrána  je to skôr o istej empatii a súčasnej otvorenosti a akceptácii viacerým názorom. Ukážkou je napríklad kapitola o jedle a pití, kde v závere spomína, že do nádob večnosti dajú mladé víno, čo evokuje jeho postoj k istému večnému putovaniu duše: „ A na jeseň, keď oberáte strapce hrozna vo svojej vinici a robíte z nich víno, povedzte si vo svojom srdci: „Aj ja som vinica, aj moje ovocie zozbierajú a hodia do lisu, a ako mladé víno uložia do nádob večnosti“ (Džibrán 2005, s.32).  V kapitole o rozkoši, o dobre a zle alebo iných kapitolách, kde sa ľud pýta aj na negatívne vlastnosti človeka alebo negatívne stránky života, je jeho viacrozmernosť a nadhľad zrejmý v tom, že nikdy negatívnu vlastnosť nekompromisne neodsudzuje, ba dokonca ju ani priamo neoznačuje akýmkoľvek negatívnym prívlastkom. Naopak, používa nejakú pozitívnu vlastnosť a jej vykreslenie tak, že cez ňu nepriamo, protikladne v ľuďoch buduje aj obraz toho negatívneho: „Ste dobrí, keď rozprávate a vaše vedomie je bdelé. Ale nie ste zlí, keď nebdiete a váš jazyk neúčelne tára. Lebo aj zadŕhavá reč môže posilniť slabý jazyk“ (Džibrán 2005s.76).

Celé dielo však nie je len monológ poúčajúci všetkých o tom, ako žiť. Témy, ku ktorým sa v diele autor vyjadruje, predkladá cez obyvateľov Orfalézu, čo môže byť vnímané aj tak, že Džibrán  akoby chcel vystavať dielo na dialógu s ľudstvom a jeho potrebami. Hlasy obyvateľov predstavujú kohokoľvek z ľudí. Môžeme sa počuť v hlase veštkyne Mitry, ktorá prosí proroka, aby hovoril o láske, alebo v hlase oráča, ktorý chce počuť niečo o práci, alebo nás upúta prosba mestských sudcov, ktorí túžia po tom, aby Mustafa rozprával o hriechu a treste.

Tento dialóg môže byť tiež dôvodom, prečo je kniha Prorok často označovaná aj ako modlitba. Modlitba je rozhovor človeka s Bohom. To, že dielo má charakter modlitby umocňuje tiež metafora hory, ktorú použil autor hneď v úvode, keď hovorí: „A v dvanástom roku, v siedmy deň mesiaca žatvy elul, vystúpil na horu za mestskými hradbami a vzhliadol na more,“ (Džibrán 2005, s.7). Výstup na horu nemusí znamenať len fyzický výstup na vrch, ale taktiež aj utiahnutie sa na horu, do ticha svojej duše. Teda vyjadruje sa tým aj pocit, keď človek musí zostať sám vo svojom vnútri, oslobodený od sveta a pripravený na rozhovor.

Keď sa zameriame na jazyk, ktorý Džibrán vo svojom diele použil, na niekoľkých miestach nachádzame napríklad podobnosť jazyka Proroka s jazykom Biblie. Jednou z čŕt, ktoré signalizujú paralelu týchto dvoch jazykov, nachádzame v úplne rovnakých alebo podobných  konštrukciách niektorých viet, ktoré autor v texte použil a ktoré sa v Biblii vyskytujú na viacerých miestach. Napríklad: „vystúpil na horu“ (Džibrán 2005, s.7). Tieto slová rezonujú v ušiach pozorného čitateľa predovšetkým vtedy, ak dobre pozná texty štyroch evanjelií z Nového zákona, ktoré rozprávajú o živote a pôsobení Ježiša, a v ktorých sa viackrát vyskytuje presne také isté spojenie slov v spojitosti s postavou Ježiša. Inou spoločnou črtou môže byť tiež oslovenie „Majster“, keď napríklad Mitra hovorí: „A čo nám povieš o manželstve, Majstre?“ (Džibrán 2005, s.20). Také isté oslovenie je príznačné i pre texty Biblie, kde oslovenie Majster patrí Ježišovi. Určitú spoločnú črtu predstavuje aj číselná symbolika, ktorá sa tiahne Starým aj Novým zákonom a takisto sa vyskytuje aj u Džibrána, keď hneď v úvode nachádzame čísla, ktoré majú pre dielo hlbší význam a to napríklad čísla 12 a 7: „A v dvanástom roku, v siedmy deň mesiaca žatvy elul…“ (Džibrán 2005, s.7).  Číslo sedem znamená plnosť a číslo dvanásť má tiež význam komplexnosti, čomu v diele môže zodpovedať naplnenie času. V spojení s prorokom to znamená, že už je pripravený prehovoriť.

Obrazy a podobenstvá, ktoré nachádzame u Džibrana, sú veľmi často vystavané na tom, že autor spája človeka a prírodu, city či nehmotné objekty v jednoduchých alebo rozvitých metaforách. U Džibrána sa človek ukrýva v prírode a príroda v človeku: „Hlas nemôže uniesť jazyk a pery, ktoré mu dali krídla“ (Džibrán 2005, s.8). S touto metaforou súvisí hneď za ňou nasledujúca: „A sám, bez svojho hniezda, odlieta orol za slnkom“ (Džibrán 2005, s.8). Cez tieto metafory hovorí Mustafa o tom, že aj keď je to mnohokrát ťažké, človek nemôže zostať v živote stáť na mieste. Musí stále kráčať, pracovať na sebe, neuspokojiť sa s tým, kde je a čo doteraz dosiahol. Aj keď je to príjemné prostredie, teplé hniezdo, stále by mal túžiť objavovať to nové, čo nám život ponúka.  Ak chce človek vidieť slnko a dostať sa k nemu bližšie, nemôže zostať v hniezde. Orol, vták, ktorý lieta vysoko v oblakoch, by nikdy neuvidel krásu zeme, ak by zostal v hniezde. Ak sa chce hlas vzniesť do výšin, nemôže zostať priviazaný na údy, ktoré ho sformovali. Takisto ani človek nemôže pochopiť a objaviť život, keď nebude odhodlaný kráčať, oslobodzovať sa od toho, čo má, kde je, formovať sám seba, budovať svojho ducha. Nedá sa nájsť podstata, keď sa neoslobodíme od toho, čo nás zväzuje a núti stáť na mieste. Ak chceme vidieť život z pohľadu orla, je nutné opustiť hniezdo. Hniezdo tu teda vystupuje ako obraz istoty, no oproti tomu je blízkosť slnka, ktorá môže znamenať risk, ale aj nové poznanie či oslobodenie.

Hniezdo, pery aj jazyk majú svoju funkciu a svoje miesto v istom čase. Hniezdo je potrebné preto, aby malý orol mal domov, miesto, kde môže rásť a vyvíjať sa. Teplo a istota, ktorú tam cíti, majú svoju funkciu. Sú potrebné na to, aby sa z krehkého, zraniteľného stvorenia mohol vyvinúť silný vták, ktorého mohutné krídla vynesú vysoko k lúčom slnka. Nikdy by nemal na taký let dostatok síl, ak by ich nenačerpal počas obdobia, ktoré strávil v pokoji domova.

Ani hlas človeka by nevznikol, ak by ho nesformovali jazyk a pery, ktoré majú svoje presné miesto aj funkciu, aby myšlienky mohli prostredníctvom hlasu „vzlietnuť“, konkretizovať sa. Džibrán teda poukazuje na to, že tak ako hniezdo, jazyk a pery sú veľmi dôležité a potrebné, tak aj láska potrebuje dozrievať postupne a stále objavovať chvíle, miesta, situácie, ktoré ju budú môcť posunúť ďalej. Láska potrebuje čas, keď sa pomaličky vyvíja v teple hniezda, aby mala dostatok síl vyletieť v ústrety slnku. To síce zohrieva, ale pre vtáča, ktoré je ešte slabé, môže znamenať aj nebezpečenstvo.

Podobným príkladom  obraznosti v diele Prorok je aj nasledujúca metafora: „Váš rozum a vaše vášne sú kormidlom a plachtami vašej duše, plaviacej sa po mori“ (Džibrán 2005, s.57). Väčšina lodí plaviacich sa po mori má kormidlo a plachty. Ak by sme ich počas plavby nepoužívali správne, loď by bola ohrozená a mohla by stroskotať. Keď teda Džibrán hovorí o našej duši ako o lodi, vidíme, že ak by sme nepoužívali pri plavbe kormidlo, ktorým je rozum, našej duši by hrozilo stroskotanie. Na druhej strane vášeň, ktorou sú plachty, je v živote tiež potrebná, lebo keď príde ten správny čas, vietor napne plachty a nenechá loď stáť na mieste, tak ako aj naša duša bude napredovať vo svojom raste, vo svojej plavbe. Keď teda autor použil toto prirovnanie, chce nám pripomenúť, že naša duša na svojej plavbe potrebuje nielen byť navigovaná vďaka rozumu, ale i poháňaná vášňami.

Srdce ako symbol života, vnútra, cítenia človeka sa tiež zhmotňuje v prírodnom obraze: „Či sa moje srdce má stať stromom ovešaným plodmi, aby som z nich mohol trhať a rozdávať?“ (Džibrán 2005, s.9). Ak má byť strom ovešaný plodmi, musí najprv vyrásť, zakvitnúť a prežiť leto, keď slnko dáva dozrieť plodom. Tak teda aj srdce, ktoré sa má rozdávať pre druhých, musí k tomu najprv dozrieť. Darovať niečo zo seba pre druhých, to dokáže iba človek, ktorého ročné obdobia, teda rozličné životné situácie, sformovali natoľko, že jeho srdce je naplnené až po okraj, a on nemusí, no túži darovať svoje srdce. Strom, ktorý je ovocím bohato ovešaný, má svoje konáre ohnuté až úplne k zemi a odtrhnutie, podelenie sa s plodom mu prináša voľnosť a radosť.

Džibrán pracuje s jazykom a obraznosťou v celom diele. Ponúka čitateľom bohatstvo jazyka a necháva im priestor nachádzať pravdy, nachádzať hĺbku, ktorú text v sebe ukrýva. Najznámejšou časťou diela Prorok je časť O láske.   Autor lásku personifikuje a hovorí: „Keď vás láska zavolá, nasledujete ju, hoci jej cesty sú ťažké a strmé“ (Džibrán 2005, s.15).  Ak človek počuje volanie, vždy má možnosť výberu. Môže ísť za hlasom, ktorý ho volá, ale môže tiež zostať stáť. Prorok v tomto diele hovorí, že aj láska nás svojim hlasom môže pozvať na cestu. Cesta lásky však zväčša nie je rovná a pohodlná. Láska ako hodnota, ktorá má veľkú cenu, predstavuje cestu odriekania, bojovania s vlastným egoizmom a sebectvom. Je to cesta spojená s túžbou darovať seba samého. Napriek tomu všetkému nás Džibrán vyzýva, aby sme išli za hlasom lásky.

Aj ďalej povie: „meč ukrytý v jej perí vás môže poraniť“ (Džibrán 2005,  s. 15). Meč na jednej strane symbolizuje boj, rany a krv, teda hovorí o zranení, ktoré môže láska priniesť. Na druhej strane tiež v sebe ukrýva konotácie odvahy, odhodlania a vytrvalosti, ktoré sú potrebné pre boj a rovnako potrebné aj v láske. Perie v nás evokuje niečo príjemné. Niečo, čo chráni, zohrieva, je súčasťou krídel dávajúcich slobodu. Perie je teda obrazom slobody aj posily, ktorú nám môže láska poskytnúť. A práve v ňom je meč ukrytý. Cez túto metaforu nás autor vyzýva aj akejsi ostražitosti, aby sme nezabúdali, že medzi krásnym, jemným perím môže láska ukrývať aj bolesť.

V slovách: „Lebo práve tak, ako vás láska korunuje, tak vás aj križuje“ (Džibrán 2005,  s. 15). Vyjadruje opäť akýsi paradox, ktorý v sebe láska ukrýva. Korunovácia ako akt udelenia moci, slávy a bohatstva môže evokovať to, že keď pocítime lásku, prináša nám to postavenie kráľa. Cítime, že s láskou máme moc zdolať všetky prekážky života. Sme bohatí a nič nám nechýba, lebo máme lásku. Na druhej strane nás však láska podľa Džibrána aj križuje. Kríž a ukrižovanie už v dávnych časoch boli jedným z najpotupnejších spôsobov smrti. Z toho môžeme teda pochopiť, že tak ako nám láska prináša to, po čom túžime, netreba zabúdať, že s láskou sa spája aj obeta, akt sebaobetovania, darovania sa. Človek sa rozhodne prijať toho druhého a súčasne berie do úvahy aj to, že sa bude musieť v niektorých veciach zrieknuť seba samého, hľadať kompromisy.

V prírodnom motíve vetra vykresľuje silu, intenzitu a nespútanosť, s ktorou môže láska prísť. Keď silný vietor prejde záhradou, poláme konáre, pozhadzuje plody i lístie a z pokojnej záhrady sa stane miesto, kde sa usporiadanosť, uhladenosť, bežný zaužívaný kolotoč, ktorý sa dookola opakoval bezo zmeny, zrazu naruší. Do predchádzajúceho poriadku prichádza čosi nové, čo so sebou prináša radosť, problémy i výzvy. S takouto intenzitou môže do života vstúpiť aj láska a pokojné noci sa stanú bezsennými.

Ďalej Džibrán objavuje podobnosť lásky s prípravou chleba, keď vytvára rozvitú metaforu. Láska sa vyvíja ako obilie, ktoré treba vymlátiť, preosiať, zomlieť, vyhniesť ako cesto a upiecť na ohni. Tak ako nemôžem chcieť, aby sa v jednej chvíli premenilo obilie na voňavý, chrumkavý chlieb, aj v láske má všetko svoj čas. Ak teda chceme, aby dary prírody obohatili náš život, učíme sa byť trpezliví a pretvárať ich postupne. Aj láska si vyžaduje našu trpezlivosť.

Ďalším atribútom lásky, ktorý autor vyzdvihol, je plnosť lásky, jej dokonalosť: „Láske stačí láska sama“ (Džibrán 2005, s.19).  A ďalej hovorí: „A nenamýšľajte si, že môžete usmerňovať tok lásky“ (Džibrán 2005, s.19).  Cez prepojenie s prírodným motívom tečúceho potôčika, ktorý nemôže sám od seba zmeniť svoj smer, môžeme povedať, že Džibrán lásku chápe ako princíp, ktorý je nemenný, funguje podľa istých pravidiel, ktoré človek nemá možnosť zmeniť, ale to neznamená, že láska nám berie slobodu. Práve naopak, keď pochopíme lásku, získame schopnosť splynúť s ňou, a len keď sa takto otvoríme jej pôsobeniu, celých nás naplní, tok lásky nás bude unášať a každý smer, ktorým nás posunie, budeme v slobode chápať ako to, čo je pre nás najlepšie.

Autorova tvorba, ale predovšetkým text Prorok, pôsobí ako dielo s výrazným duchovným bohatstvom. Akoby išlo o prehovor autorovej duše k dušiam čitateľov. Tento duchovný rozmer, hĺbku, však text čerpá práve z toho, ako Džibrán pracoval s obraznosťou. Ak chceme zhrnúť oblasti, z ktorých autor čerpá inšpiráciu pre vybudovanie symbolov, obrazov a metafor, môžeme povedať, že najširšie zastúpenie v diele Prorok má prírodná symbolika. Príroda pomáha Džibránovi predovšetkým pri zachytení a vyobrazení vnútorného cítenia postáv, pri priblížení stavu duše. Celé dielo je zamerané skôr na témy, ktoré sú abstraktné a mnohokrát slovami len ťažko uchopiteľné. Autor teda hľadá pomoc v prírode, ktorej fungovanie človek neriadi, no túto prirodzenosť, zvláštne mimoľudské fungovanie a harmóniu môže zmyslami zachytiť a uvedomiť si. Preto práve cez jej javy a fungovanie dokáže manifestovať duchovný rozmer nielen ľudskej existencie, ale i celého sveta vôbec.

Džibrán ďalej využíva symboliku z oblastí ľudských remesiel, zvieraciu, číselnú symboliku či symboliku hudobných nástrojov. Čo je však u Džibrána vyjadrením jeho jedinečnosti a špecifickosti, je jeho osobité a bohaté spracovanie obraznosti. Džibrán totiž buduje metaforu tak, že si vyberie nejaké javy prírody, ale vďaka kontextu sa aktivizujú len isté konotácie, ktoré majú pre text špecifickú funkciu. Džibrán buď spája javy z tej istej oblasti alebo dokonca spája prvky z prírodnej symboliky s prvkami ľudskej práce, života, kultúry. Na niekoľkých miestach tiež vytvára rozvinutú metaforu, cez ktorú zachytáva určitú situáciu a prežívanie človeka, ako to spravil v kapitole o láske, kde prirovnáva lásku a jej formovanie ku pečeniu chleba.

V diele môžeme tiež pozorovať, že autor buď rozvíja v niektorých kapitolách len nejaký aspekt, časť danej témy, no robí to z rôznych pohľadov spájaním  istých aspektov a konotácií obrazov. Alebo naopak, súčasne vyzdvihuje viacero charakteristík danej problematiky cez spoločné motívy. Pri budovaní obraznosti teda čerpá prvky z personálneho, animálneho aj neživotného prostredia. Vzájomné prepájanie všetkých týchto oblastí využíva prevažne na uchopenie abstraktných pojmov.

To, čo je typické pre Džibránovú prácu s obraznosťou je jeho špecifická autorská poetika, vystavaná na nosných motívoch a metaforách. Obraznosť má teda výsostne postavenú nad všetky ostatné charakteristiky literatúry. Do svojich diel takto autor vnáša senzuálnosť no i hĺbku a neuchopiteľnosť ducha, čo robia jeho texty čitateľsky príťažlivými.

Zoznam použitej literatúry:

Džibrán, Chalíl: Prorok. 9. Prekl. Marián Dujnič. Bratislava: GARDENIA Publishers 2005. 176 s.