Roksolana Zharkova: Berte, hovorí ti ktosi
Bež, Euridika! „Bež“, vraveli jej, „môže to prísť každú chvíľu.“ Mestá sú obkľúčené tankami nepriateľa, cez hranice sa vlečú raketové systémy grady a smerče, na nebi krúžia bojové lietadlá namiesto jarných lastovičiek. Času je málo. Chyť svoj vystrašený cestovný kufor a rýchlo doň nahádž všetko, čím si žila a všetko, kým si
Joe Palaščák: SVETLO II.
V ktorýsi deň stvorenia Boh vyslovil hudbu. A hudba bola všade. Boli takí, čo o nej vedeli hovoriť prostredníctvom dĺžky strún, alebo čísel. Keď sa čísla minuli, bolo treba nájsť nové slová, nie prestať počúvať. V ušiach už dlho znie šum prúdiacej krvi. Boh stvoril viditeľné. Dlho sa zdalo,
Kristián Lazarčík: Potvora
(ukážka z textu) Kurva si svoje šťastie nikdy neprekurví. Tú univerzálnu pravdu musela moja matka nadobudnúť ešte zamlada. Svojho času bola poriadnou nezbednicou, údajne najväčšou, aká sa kedy premávala uličkami jej rodnej dediny. Vidím ju celkom jasne. Zľahka sa nesie na korčuliach, vietor jej rozfukuje špinavé blond vlasy, má šestnásť
Štefan Šimko: Luciin stolček
Lucia sa vracia z vinohradu. Je podvečer. Slnko zaľahlo za topole pri riečke. Ale Lucia cestu pozná, takže by ju mohla prejsť poslepiačky. Ale... život ju naučil nechodiť so zatvorenými očami, ani ich zatvárať s hocijakého aj nezmyselného dôvodu. Pamätá si krv, roztvorenú ranu, bolesť a vystrašené oči mamy aj otca a
Jana Bodnárová: Nežný zimný slnovrat
Jemne zasnežený les vyzeral v poludňajšom zimnom slnku ako rozsvietený diamant. V jeho útrobách kráčala dvojica. Muž šiel prvý, žena dva kroky za ním. Dvojica bola bizarne oblečená, vlastne presne v tom, čo mali včera na vernisáži. Žene sa do elegantných členkových čižmičiek nestihlo nabrať snehu. Muž tiež ešte nemal premoknuté kožené
Mária Modrovich: K vode XVII. – Zle dopadneš
Škriekanie prerušil sekavý zvuk, spoza domu prichádzal vrtuľník nesúci obrovský kus kameňa alebo čohosi nevyhnutného na stavbu ďalšej luxusnej bytovky, ktoré vyrastali v údolí, kde predtým bývali staré záhrady alebo nič. Huby po daždi. Na plotoch skrývajúcich základy stavieb vsadených do strmých svahov pokrytých poslednou divokou zeleňou v meste pribúdali nasprejované
Jakub Juhás: PS
Napadlo mi, že knižnica je ideálnym miestom na rozjímanie, mám na mysli malú regionálnu knižnicu, nie univerzitnú, kde stále niekto niečo kopíruje, kde korzujú skupinky študentov, ktorí donekonečna niečo konzultujú, fotia, listujú, prepisujú. Mám na mysli malú regionálnu knižnicu, kde ľudia prichádzajú a odchádzajú, neposedávajú, vedia presne, kde čo
Slavka Liptáková: Krajina matiek
(úryvok) Bola to obyčajná brigáda. Ľudia v päťdesiatych rokoch chodievali na brigády bežne. Väčšinou na družstvo, ale to v ich prípade neprichádzalo do úvahy. Irma mala sotva jedenásť a sestra Anna už bola preč. Každá teraz sedela na svojich sánkach. Irma zostala doma, v bezpečí rodného domu, hoci
Mária Modrovich: K vode XVI. – Ne/kompatibilita
Doma stojí pred kuchynským oknom lipa, v lete teda Silvia nevidí do okien bytov náprotivného domu. Ale na jeseň, keď listy opadajú, začne divadlo. Jej muž presne z tohto – teda opačného – dôvodu neustále zaťahuje rolety. Nech nás tí úchyláci nevidia. Kedysi bola Silvia zvyknutá pohybovať sa doma nahá. Nemalo
Patrícia Gabrišová: Vedľajšia postava
Život nie je o tom, aby si niekam patrila. Narodíš sa a nepatríš nikam. Martina Ráno pred konferenciou je nepríjemné, Martina sa chce čo najskôr dostať na WC a aspoň desať minút si v pokoji hrýzť ruky, neznáša pach ženských voňaviek, splachovanie a sústredené pohľady do zrkadla, nepochopiteľný
Marta Hlušíková: Kam zmizol môj brat
(úryvok z knihy) Aj vo voľnom pokračovaní knižky Modré srdce s kečupovým fľakom sa stretávame s Laurou a jej mladším bratom Tomášom. Chodí už do školy a privádza do vývrtky svoju pani učiteľku. Je akčný a vynaliezavý, jeho citlivé srdiečko neznesie pocit, že niekde žijú osamelí starkí. Urobí všetko preto, aby ľudia mali k sebe blízko.
Marta Hlušíková: Modré srdce s kečupovým fľakom
(úryvok z knihy) Mať najväčšiu nohu v triede, geniálneho malého brata, v triede dve namyslené nepriateľky a jednu super kamošku, to sa môže pritrafiť iba Laure. Nemá žiadnu veľkú rodinu ako ostatní spolužiaci, ktorým široké príbuzenstvo lajkuje každý školský rok tekvice v školskej súťaži. Má iba chápavých rodičov a brata Tomáša, ktorého zaujímajú aljašské
Veronika Šikulová: Voľačo
Našla som pri upratovaní svoj starý pamätník. „Veronke venuje mama, Vianoce 1977". Podobný vtedy dostala aj moja sestra, aj moja najlepšia kamarátka Gabika, aj Marika a Elena zo Sídliska. Predávali ich v modranskom papiernictve. Také s textilným prebalom, na ňom bola nalepená pohľadnica s konvalinkami. Sestra mala iné kvety. Ani moje spolužiačky nemali
Vanda Rozenbergová: Spomienky fluktuanta
Čítam aj pri jedení, hlavu mám v polievke, slíž sa mi zachytí do vlasov, keď prevraciam stranu. Rád čítam básne, ale nikdy som žiadnu nenapísal. Aj do torty so šťavnatou polevou sa viem ponoriť, len ak mám pri tom otvorenú zbierku od Haugovej alebo Mokoša. Práca v knižnici ma bavila, pokiaľ
Bianka Sielniková: Na labku od Mesiaca
Domov Predstavoval som si domov ako dom s veľkou záhradou a namiesto toho som sa ocitol v byte. V jednej izbe bývala Bianka a v druhej, v ktorej som uvidel počítač, Marek. Snažil som sa dostať k nemu bližšie, ale Bianka sa so mnou chcela hrať. Tak som sa musel tváriť, že som veselá mačka, akú chcela.