Našla som pri upratovaní svoj starý pamätník. „Veronke venuje mama, Vianoce 1977„. Podobný vtedy dostala aj moja sestra, aj moja najlepšia kamarátka Gabika, aj Marika a Elena zo Sídliska. Predávali ich v modranskom papiernictve. Také s textilným prebalom, na ňom bola nalepená pohľadnica s konvalinkami. Sestra mala iné kvety. Ani moje spolužiačky nemali na pamätníku konvalinky.
Na titulnú stranu mi mama krasopisne napísala: „Môj pamätník v úcte majte, listy z neho netrhajte.“ Sestra pod to dopísala: „A kto lístok odtrhne, tomu ruka odpadne.„.
Celé sviatky sme so sestrou jedna druhej kreslili do pamätníkov. Darmo nám mama vysvetľovala, že nakresliť nám má nejaká kamarátka, aby sme si na ňu neskôr, keď budeme veľké, spomenuli. Začali sme si vymýšľať smiešne mená, alebo sme používali mená svojich spolužiačok a kreslili ostošesť aj sedem a popri tom sme otravovali všetky návštevy.
– Teta, nakreslite nám do pamätníka.
– Neotravujte, máme návštevu, – zahriakovala nás mama.
– Nie, ale ja neviem kresliť, – vyhovárala sa zvyčajne každá teta.
Vyhovárali sa aj ujovia. Každý vravel, že taký pamätník by si musel vziať domov, a že nemá čas, ani farbičky.
Podarilo sa nám však prehovoriť bratrancov a sesternice.
A tak jedna z prvých kresieb, ktorá sa objavila v mojom pamätníku bola írska setrica Brita, ktorú mi tam nakreslil bratranec Matúš. Brita bol naozajstný Matúšov poľovnícky pes, ktorého mali u dedka v Úľanoch. Pamätám si, ako plakal, keď Britu niekto otrávil.
Bratranec Juro Vanda bol už veľký, načarbal nám obom do pamätníkov smiešne pandrláky a do môjho sa podpísal ako sestra Agáta, a jej podpísal do pamätníka mňa. Ešte dnes sa ten smiešny pandrlák z toho pamätníka na mňa vyškiera ako my dve na Jurka, keď sa nechal prehovoriť a vypýtal si ceruzku. Aj otcov brat strýco Vilo nám nakreslil do pamätníka obyčajnou ceruzkou smiešneho panáka, podpísal sa Profesor Filutek, Don Alexander. Náš tato sa podpísal ako mama. Keď mama protestovala, pripísal …a tato. Na obrázku bola dedinská ulica podobná Dubovej, kde bývala naša babka, tatova mama. Tešila som sa. Radosť ma prešla až keď som na prvej strane v pamätníku pod maminým a sestriným zákazom trhať listy našla ten od otca: „Kto odtrhne, ten je sviňa, trtmarina husarina„. Tato mi na počkanie zarecitoval všelijaké smiešne venovania, najviac sa mi páčilo: „Keď ťa život omrzí, stane sa ti peklem, strč si hlavu do hajzla a prikry sa deklem„. Okamžite som ho použila v sestrinom pamätníku. Ona mi za to prikreslila zo tri obrázky bez podpisu a ja som ich vytrhla. Mama nám obom očíslovala strany.
Po Vianociach všetky dievčatá v škole strašili s pamätníkmi. Kreslili sme jedna druhej, písali veršíky, rýmovali a vymýšľali sme vlastné. Najkrajšie kreslili pani učiteľky. Otravovali sme ich po každej hodine, žobrali aspoň o veršík, či ornament. „Ruža v tŕní, ruža v kríčku, ešte krajšia v pamätníčku, Keď som ti toto písala, boli sme ešte žabky, spomeň si na mňa Veronka, až budeme babky, Buď dobrá ako včelička, bude ťa milovať otecko aj mamička, buď dobrá ako kvet, bude ťa milovať celý svet, Letí letí anjelíček, otvorí doň pamätníček, vloží ti doň ružičku a napíše básničku…“ S podobnými básničkami sa roztrhlo vrece. Mamy nám diktovali tie, ktoré si do pamätníkov písali ony, keď boli malé, každý cudzí pamätník bol obrovským zdrojom inšpirácie: „Miluj otca, miluj matku, viac než svoju kamarátku. Kamarátku, tú máš každý čas, otca a mamičku len raz, Len tri slová v srdci maj, miluj, trp a odpúšťaj, Ruža v tŕní, ruža v kríčku, najkrajšia je v pamätníčku, Nie je ruža bez tŕňa, ani život bez trápenia, Červená ružička nad morom skníše, spomeň si Veronka, kto Ti to píše, Úsmev daj každému, srdce len jednému…“ V pamätníkoch nám kvitli ruže, namaľované fixkami, pastelkami, vodovkami, padali slzy a spomienky, obkresľovali sa obrázky či kvety z knižiek, pohľadníc aj iných pamätníkov.
Naša babička ma raz našla obkresľovať na priesvitný papier mačiatka (obrázok sa z druhej strany načarbal čiernou ôobyčkou“, potom ste ho len obtiahli a objavil sa tam, kde ste ho chceli mať.
– Veronka, mala by si nakresliť sama, nie obkresľovať, to vie každý. Veď ty vieš tak krásne kresliť.
Ak som niečo naozaj nevedela, boli to matematika, šplh a kreslenie. Pravdaže, to na výtvarnej, obkresľovať cez priesvitný papier sme vedeli všetky. Odrazu mi však stúplo sebavedomie, pochvala robí zázraky.
– Nakresli niečo pekné, niečo, čo sa ti najviac páči, čo máš najradšej, – nahovárala ma babička.
– Vianočný stromček, ten je najkrajší! – ani minútu som neváhala.
Vyšklbla som z pamätníka obkresľovačku a kreslila fixkou vianočný stromček. Tak som sa snažila, že sa fixkový strom objavoval ako duch aj na ďalších stranách pamätníka a vysvecoval krikľavými červenými svetielkami. Pod stromčekom bývali zvieratká, zajko, mačička, myška, poletovali okolo vtáčky, padal sneh… Ach, aké to mohlo byť všetko krásne, keby to bolo naozaj a keby som vedela kresliť! Stromček v skutočnosti vyzeral ako pokazená zelená a rozkopnutá torta, zvieratká ako čudné machule rôznych veľkostí. S odvahou som však podobne ilustrovala ďalšie pamätníky, krásne kreslím, všetci mi to predsa hovoria! (Iba babička, ale to nevadí!)
V tom čase som čítala knižku o dievčatku Žofke a potom ešte jednu o Ňurke. Neviem už ktorá z nich, ale to dievčatko sedávalo a moskovskej studenej železničnej stanici a čakalo mamičku, ktorá sa stratila a jeho otec bojoval vo vojne a vonku bola treskúca zima. Príbeh knižky sa tuším celý odohrával na železničnej stanici, ľudia prichádzali a odchádzali, stretávali sa a nášmu dievčatku bola zima, nohy si balilo do novín a zavše mu niekto kúpil čaj. Neviem či sa našla mamička, alebo otec, ale moje bábiky sa vtedy volali Ňurky a Žofky. Zopár Ňuriek a Žofiek som nakreslila aj spolužiačkam do pamätníkov. Jedna Ňurka býva aj v pamätníku mojej sestry spolu s veršíkom, ktorý som si „akože“ celý vymyslela: „Ľúb si otca, ľúb, nájdeš v tráve kamarátku, najlepšiu matku, je to ako orol vták na skalách„. Ňurka na obrázku mala ruskú žiacku uniformu ako Odvážna školáčka Marusja.
– Fuj! – povedala sestra, keď sa s mojou Ňurkou zoznámila.
Ňurky, Žofky a Marusie som kreslila rovnako rada ako vianočné stromčeky! Vrchol mojej pamätníkovej zlatej éry sa ešte len blížil.
Sedemdesiate roky. Všetky sme čítali knižky ruských autorov. Timur a jeho družina, knižku Arkadija Gajdara Čuk a Huk, podľa ktorej bol nakrútený aj film, videla som ho aspoň tisíckrát najmä cez zimu, recitovávali sme básne Samuila Maršaka… So sestrou sme každú nedeľu popoludní chodievali do kina. Pršalo, snežilo, sedeli sme v kine a chrúmali ľadovky, cukríky, ktoré v kine predávala pani Bartošová. Aj tam dávali najmä ruské filmy z obdobia vojny – Volali ho ledňáček, Želva… Zhovárali sme sa o vojne ako o Vianociach, hrávali sme sa na partizánov a partizánky, a tak, keď som mame na vianočný obrus vyšívala tank, nikoho to neprekvapilo a moju mamu s otcom na Štedrý večer pobavilo.
Aj v mojom pamätníku sa ocitlo niekoľko tankov, ponoriek či lietadiel. Jeden tank som fukla sestre do pamätníka aj ja, aby sa nepovedalo. Pri spolužiačkach som bola odvážnejšia. Viaceré som obdarila Aurórou.
Vrchol všetkého bolo, keď som sestre do pamätníka nakreslila prekrížené vlajky – sovietsku a československú – a nad to napísala Veľký október a Nezabudni!
– Tebe šibe? – spýtala sa ma mama a ukazovala moju kresbu tatovi a babičke.
– Chuďátko, – povedala babička.
– Ešte raz sa chytíš Agatinho pamätníka a si ma neželaj! – kričala mama.
– Ja to tam nechcem, nemôžem to vytrhnúť? – pýtala sa sestra.
– Keď si Agata vytrhne z pamätníka moje kresby, ja si vytrhnem jej!
– Nehádajte sa! – vzala nám mama pamätníky a oba odložila aby mala pokoj.
Každý zázrak trvá len pár dní, a tak aj naše pamätníčkovanie vystriedali iné hry, Žofku a Ňurku iní knižní hrdinovia. Obe si ich však zapamätám na celý život, najmä scénu ako jej chutí obyčajný riedky sladký čaj, iba preto, že je horúci.
– Kto mi ešte nenakreslil do pamätníka? – pýtala sa raz moja spolužiačka Zuzka Kmeťová.
– Jaaaa, – ozvala som sa vo vidine ďalšieho pamätníkového dobrodružstva.
– No tebe ani nedám, ty si predsa špatnokresliarka. Nechcem aby si mi ho pošpatila!
Vtedy som pochopila, prečo najčastejšie kreslím do Agatinho pamätníka, prečo moje kresby nik nechcel, nik si nechcel pošpatiť pamätník keď sme žabky, nechcel, aby sa na ten fixkový hnus naňho vyvalil keď budeme babky. Do dnes je mi ma ľúto.
Naposledy som kreslila do pamätníka synovi. Tiež asi mal pocit, že mi ten pamätník nemusel dať dohnusiť, keď ho ešte chce posunúť kamarátom.
Pred pár dňami som našla svoj pamätník s konvalinkami. Babička mi doň vložila štvorlístok a napísala aby som ten svoj život žila statočne ako sa má, od mamy mám v ňom vtáčika, ktorý sedel na tanieriku v našej kuchyni, smejem sa na všetkých tých Ňurkách a Žofkách, ktoré som si tam nakreslila sama v čase, keď mi nik nechcel požičať svoj pamätník. Smejem sa na menách, ktoré som si vymýšľala, dojíma ma kresba s názvom Voľačo od akademického maliara pána Ilečku:
– Pán Ilečko, nakreslite mi voľačo do pamätníka!
A pán Ilečko kreslil Voľačo za Voľačom, každé iné…
Všetky tie kresby sú mi dnes milé. Na poslednú stranu mi v roku 1979 napísala venovanie herečka Mária Kráľovičová: „Veronka, aby si bola vždy taká šťastná ako toto leto v Budmericiach, keď bolo tak málo slnka a veľa húb.“
Na Vianoce kúpim dcére pamätník a zalistujem si s ňou v tom svojom. Tie pamätníky sú totiž nádejou, že sa stretneme. Ak nie s tými, čo nám do nich kedysi dávno kreslili, tak možno sami so sebou.
Požehnané sviatky, šťastný Nový rok 2023
Veronika Šikulová vyštudovala žurnalistiku na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Pôsobila ako novinárka. Prvé prózy publikovala časopisecky a v zborníku mladých autorov Druhý dych (1985). Debutovala knihou Odtiene (1997) a ďalej napísala prózy Z obloka (1999), Mesačná dúha (2003), Domček jedným ťahom (2009), Miesta v sieti (2011), Diera do svetra (2012), eseje, črty, rozhovory a poviedky prozaičky a publicistky (1967) o hudbe, literatúre či výtvarnom umení Freska v dome (2014), novelu Medzerový plod (2014), za ktorú získala cenu Anasoft litera, rozhovory, portréty, profily a životopisy hudobníkov Moyzesovho kvarteta Moyzesovo kvarteto 40 (2015), knihu poviedok Petrichor (2016). Jej zatiaľ posledným vydaným knižnými titulom je Tremolo ostinato (2020) román – neromán v krátkych kapitolách, ktorý je rozprávaním o hudbe, slovách, písaní a vzťahoch.
