Bež, Euridika!
„Bež“, vraveli jej, „môže to prísť každú chvíľu.“ Mestá sú obkľúčené tankami nepriateľa, cez hranice sa vlečú raketové systémy grady a smerče, na nebi krúžia bojové lietadlá namiesto jarných lastovičiek. Času je málo. Chyť svoj vystrašený cestovný kufor a rýchlo doň nahádž všetko, čím si žila a všetko, kým si bola doteraz. Vlastne nie všetko, ale malú časť toho, príliš malú časť… A čo rodičia, sestra, práca, dom, kaktus na okne, kocúr na dvore, permanentka do posilňovne, objednávka do kaderníctva?
„Čo to trepeš?“ pýtali sa. Jedného dňa či noci môže všetko zmiznúť. V dyme, hrdzi, krvi, popole a hmle. Zbaľ si ruksak a vypadni, ty hlúpa. Sadaj na vlak, autobus, taxík, hocičo. Alebo si zvykni chodiť rýchlo, zvykni si bežať a neobzerať sa. A nech sa neobzerajú ani tí, ktorí ťa mali radi.
Nos pohodlné tenisky a fľašu vody. Zvykni si, že cestovný kufor je tvoj domov. Zvykni si pozerať sa pred seba, mať sto očí a sto uší, aby si nestúpila na hada alebo granát. Mať sto rúk, aby si pomohla tým, ktorí utekajú spolu s tebou. Deliť sa s nimi o jedlo a objímať ich, keď je najhoršie.
Bež! Pohyb nechráni len zdravie, netrénuje len svaly, neposkytuje len slobodu. Bež po asfaltových chodníkoch aj po zablatených poľných cestičkách. Bež mestami aj dedinami, dňami aj spomienkami. Preskakuj kopce aj pochybnosti, prekonávaj vzdialenosti, približuj sa k sebe samej. Trénuj dýchanie, dbaj na tlak a pulz, chráň si nervy. Menej navštevuj sociálne siete, vyhýbaj sa trpkým novinkám, aby si nepotrebovala anestéziu či lieky proti nespavosti. Máš svoje telo, v ktorom to musíš ustáť bez ujmy. Máš svoju trajektóriu, neschádzaj z cesty. Nestrácaj čas, bež!
Prázdne mapy ľakajú pustinou. Čo je v tých cieľových staniciach? Uprostred cesty sa pocit viny vláme do tvojho svedomia. A čo keď…? A čo ak…? Mlč, dievčatko. Zatneš zuby, stlačíš bolesť do pästí, zavrieš oči od únavy. Neobzeraj sa, lebo sa vrátiš znovu tam, odkiaľ utekáš – do Mariupoľa, Charkova, Kramatorska či Sievierodonecka. „Bež“, kričali jej na cestu tí, čo ju mali radi. „Bež, Euridika, bež!“
Preklad: Veronika Dadajová, prekladateľka, lektorka na Inštitúte ukrajinistiky Filozofickej fakulty Prešovskej univerzity v Prešove
Keď vyrastieš
Jeseň vyhládza vrásky na Božom mene.
Orechy letia na zem, rakety zostrelené.
Počuj, keď vyrastieš
(a ja s tebou tiež),
tak mi rozpovedz,
kto nás bude mať rád takýchto
nerozkvitnutých, také nezakorenené?
Kto nás vypustí do neba s dronovými vrabcami?
Kto nás postaví na stráž vedľa svojich oltárov?
Tvoje pľúca robia krik hroznovými strapcami.
Slová ronia víno a kvapčia do mestských dvorov.
Dážď rozdáva prijímanie,
v taške nosí ešte zopár chlebov.
Berte, hovorí ti ktosi,
prišli rovno z pekárne.
Ty naprahuješ ruky
a čakáš zázraky s dvoma cukríkmi či rybou.
Kým v stánku ktosi pre vás
rozkladá fľaše s vodou.
Dobre je byť navždy malým: ani jednu vojnu ani stratu,
ani jeseň na pleci,
čo škrtili by silou turniketu.
Z trička karmínová rieka
tečie do nášho bezradného sadu.
Ale sa urodilo hrušiek toho roku…
Kto ich všetky pozbiera?
Večery
ktosi nám z výšky rozdáva tie husté večery,
a ty nechceš nič iné, len prerásť cez vojnu, do jari,
a potom, celý ten prach a smog vydychuješ, po noci,
milovať je počúvať zvuk sirén v objatí vo dvojici
a počúvať rytmus vetrov, a kolísanie planét
a úlomky rozbitého svetla, a hojdanie nepriateľských rakiet,
a to, čo leží na dne morí medzi vami,
a to, čo ešte nikto nenazval žiadnymi menami,
a to, ako on zajtra odíde kamsi na Východ,
a to, ako ledva viditeľnú stopu zanechá nemý prúd,
a to, ako on zajtra kamsi na Východ odíde,
ako nemý prúd zanechá jemnučkú stop stôp
a to, ako marec mení koryto rieky,
a to, ako nad niekým horia hviezdy, lampášiky,
a to, ako ti tuhne gáfor v husliach,
ako hlbší je každý krok a každý pohyb ťažší v kostiach
a čiasi krv zavlažuje polia naše
a bolesť po dažďoch vyparujú spraše,
ako sa nad nimi sklonili všetci mučeníci, svätí…
a vy objímali ste sa ako po prvý raz v žití,
a pretŕhali sa struny všetkých ciest
a rozsýpal sa tíško za oknami sneh
a nijaká sila neostáva
ísť do hustých večerov,
čo ktosi nám z výšky rozdáva…
a neostáva nijaká sila
ísť
do hustých večerov,
čo ktosi nám rozdáva z výšky…
Preklad: Kristína Karabová, prekladateľka
Roksolana Zharkova je ukrajinská spisovateľka, poetka, literárna kritička a humanitná vedkyňa. Venuje sa bádaniu ženského písania z pozíc feministickej literárnej kritiky. Je držiteľkou viacerých literárnych cien. Vyštudovala Fakultu filológie Lvivskej národnej univerzity Ivana Franka (2011). Je autorkou troch kníh básní, dvoch zbierok poviedok a jedného románu. Vydala básnické zbierky Počúvaj more (2015), Ruky-slová (2017), Všetko moje vtáctvo (2019) a poviedkovú knihu Vonia ako ty (2017). Jej debutový román Nula jednotiek, nula desiatok (2021) získal literárnu Cenu Hryhora Tyutyunnyka a bol zaradený na zoznam najlepších kníh roka 2021 vydaných v Ukrajine (PEN Ukraine). Vo svojom vedeckom výskume sa venuje traumatickým skúsenostiam žien vo vzťahu k vojne, migrácii, utečenectvu a ich umeleckým spracovaniam. Zharkova sa taktiež venuje analýze otázky hraníc v literatúre a umení. Vo svojej najnovšej knihe poviedok Utekaj, Eurydika (2023) sa zaoberá práve týmito otázkami. Roksolana Zharkova je v roku 2024 rezidentkou programu Literárne rezidencie Košice, kde pracuje na svojej novej knihe Hranice, ktorá pozostáva z fikčných textov vychádzajúcich zo skutočných príbehov žien počas vojny. Rezidenciu Roksolany Zharkovej v Košiciach podporil Fond na podporu umenia.
