Home-literárna kaviareň-odborné články, eseje

Matúš Marcinčin: Prekročiť prah pustatiny

(O predpoklade pochopenia) Hlúpy muž stavia svoj dom na piesku (a múdry na skale). S tým sa dá len súhlasiť. Ak by to však platilo absolútne, Antoine de Saint-Exupéry by bol úplným idiotom (a mnohí ďalší s ním). Bez nesmierneho množstva piesku by nebolo Exupéryho. Na sivom piesku africkej Sahary dodnes pevne stojí jeho veľké dielo

Matúš Marcinčin: Kraj, kde vládne zvláštny gén

(O perverznosti dolín)   Ľud bez histórie nie je vykúpený z času, lebo história je sled okamihov bez času. Teda kým svetlo hasne za zimných popoludní v zavretej kaplnke, história je prítomnosť. (T. S. Eliot) Doslov slovenského prekladu Eliotovej drámy Vražda v katedrále začína Karol Strmeň slovami autora, ktorý vraví, že „svet skúša vytvoriť civilizáciu zbavenú kresťanskej

Silvia Rosivalová Baučeková: Kráčajúc po Kilburn High Road

Osudové lokality v románe NW od Zadie Smith[1] Priestorový obrat v literárnej vede a priestor v literárnej tvorbe Ak by sme mali definovať formatívne fenomény literárnej vedy dvadsiateho prvého storočia, jedným z nich by určite bol dôraz na priestorovosť. Miesto a priestor sa v priebehu posledných rokov ocitli v centre záujmu nie len geografie, ale aj literárnej vedy, kultúrnych štúdií, a ďalších humanitných

Michal Hlatký: Oko slona

Milý čitateľ, chcel by si si prečítať pojednanie o slonovi? Za slonom však treba kráčať. Tak poď. Musím ťa však upozorniť, že to bude neľahká cesta, skôr hľadanie. Slon už totiž pre nás takmer neexistuje, je iba fantómom a škrupinou; hlboko zanorený v našom podvedomí, kontaminovaný verbálnymi figúrami a fixovaný obrazmi. Podobne ako drak, je svetoobčanom. Ide

Greyhound: Barometer islandskej duše

Islandská literatúra... Väčšine z nás zíde na um ponurý detektívny príbeh s rafinovanou pointou, predstava, ako sa osamelý vyšetrovateľ či vyšetrovateľka prediera sychravým počasím, veľakrát mimo miest – v odľahlých kútoch už beztak odlúčenej islandskej krajiny, kde musí vzdorovať vlastným hraniciam. V islandských detektívkach (samozrejme, nielen islandských) sa s počasím ráta ako pravidelnou prísadou zápletky, ktorá oslabí buď detektíva,

Matúš Marcinčin: Vzbúrenci slovenskí

Po schodoch nespoznávame iba poschodia a čo sú to (zásadne oni) za ľudia, ale niekedy aj to, ako si národy vyrábajú mýty či prepisujú históriu, alebo si možno len liečia komplexy menejcennosti a zošívajú figové listy. A možno zo všetkého niečo. Dospieť k tomu však najprv znamená precitnúť a postaviť sa bokom. Na dolnom konci Prešova sa na kopci

Matúš Marcinčin: Strmeňov majstrovský kúsok (2/2)

Ak by sme si mali vybrať Strmeňov preklad Havrana, ktorý by bol asi najbližšie k úvodným veršom z Lásky, bol by to zrejme druhý preklad – z roku 1946. Naznačuje to už jemný náboženský podtext (hriešnych vs. vier), ktorý sa potvrdzuje aj v ďalších veršoch, keď Strmeň píše výslovne o diablovi presne v súlade so zistením J. Pašteku, ktorý

Matúš Marcinčin: Strmeňov majstrovský kúsok (1/2)

Ohlasy Havrana v slovenskej poézii 1   Nielen šestnásť slovenských prekladov (do roku 2004 – z toho dva preklady nezvestné) hovorí výstižne o tom, akou veľkou (a večnou) prekladateľskou výzvou je svetoznáma symbolistická báseň Havran (či vecne správnejšie Krkavec) amerického spisovateľa a básnika Edgara Allana Poa (1809 – 1849). Zložitá veršovo-strofická štruktúra Havrana je náročná sama osebe

Jakub Souček: James Wright – Červenokrídle drozdy

(interpretácia básne Červenokrídle drozdy z knihy Červenokrídly drozd, Kordíky: Skalná ruža, 2015) Napriek jasnej dištancii medzi literárnym znakom a realitou nemožno skúmať dominantný motív básne Jamesa Wrighta Červenokrídle drozdy bez jeho prepojenia so skutočnosťou. Wrightova poézia však má predovšetkým symbolický charakter, autor jednoduchým jazykom a relatívne konvenčnými výrazmi kreuje obraz sveta, pričom balansuje medzi gnozeologickou

Miroslav Činčár: Prútené kreslá – Intímny priestor ako útočisko

„V nálade, citovom rozpoložení súčasníkov sú obsiahnuté akoby rozpustené všetky základné skutočnosti ako vo víne pôda, ľudská opatera, jarné mrazy, slnečné i daždivé dni“ (Tatarka, 1967, s. 70). Dominikovi Tatarkovi (1913 – 1989) vyšla v roku 1963 novela Prútené kreslá. Čitateľ v nej sleduje kratší výsek vonkajšieho i vnútorného života protagonistu Bartolomeja Slzičku z konca 30. rokov 20.