Metafory paralýzy v románe Companion Piece od Ali Smith[1] Pohyb je neoddeliteľnou súčasťou života. Rastliny sa otáčajú za slnkom, vtáky migrujú do teplých krajín, bylinožravce sa presúvajú na čerstvé pasienky a mäsožravce nasledujú svoju korisť. Ani ľudia nie sú v tomto výnimkou. Skupiny aj jednotlivci od nepamäti putovali hľadajúc pohostinnejšie podnebie, bohatšie loviská či exotické poklady. V dvadsiatom
V internetových diskusiách, pohostinstvách a na ďalších verejných fórach zavše príde na pretras otázka, prečo sa na Slovensku máme tak, ako sa máme. Zvlášť obľúbeným vstupom do diskusie je argument našou mentalitou, pričom pod tento pojem sa zmestia všetky mysliteľné necnosti od apatickosti až po závisť. Napodiv sa však k takzvanej slovenskej mentalite nijaký Slovák – lenže
Problematika rodovej identity sa v priebehu desiatych rokov dvadsiateho prvého storočia začala postupne dostávať do verejného povedomia naprieč demokratickými spoločnosťami najmä prostredníctvom silnejúceho emancipačného hnutia, ktorého snahy o občiansku akceptáciu osôb primárne so sexuálnou príťažlivosťou voči rovnakému pohlaviu napokon v mnohých krajinách vyústili do legislatívneho dorovnávania práv s heterosexuálnou a cisrodovou[1] majoritou, či už vo forme substitučného inštitútu registrovaného
K nádeji patria, ako sestry, aj viera a láska. A keby lásky nebolo, nebolo by nič. Keď som mal šesť rokov, bol som prvák na základnej škole a prvýkrát ma, ako horúčka, schvátilo niečo ako láska. Skôr ako láska to však bola nádej, predizba lásky. Ráno som vstával s nádejou, že ju uvidím a
Nádej je zvláštna kategória na analýzu. Používame to slovo často, väčšina z nás, ale málo sa nad ním hlbšie zamýšľame. A málokto si ho sám pre seba hlbšie operacionalizuje, ako jednotka analýzy je to jednoducho ťažko uchopiteľný stav, jav, či prejav. A dôvodov je mnoho - záleží od uhlu pohľadu, teda od paradigmy, akou
Prednedávnom som vzala susedu na výstavu košického maliara, kresliara a grafika Alexandra Eckerdta. Uprostred výstavnej sály si narýchlo prehliadla obrazy, potom sa na mňa otočila a akosi predčasne znudene sa opýtala: „A čím sa preslávil?“ Otázka, ktorá zaznela v galérii z môjho pohľadu plnej pozoruhodných umeleckých diel, ma zaskočila svojou ľahkovážnou neopodstatnenosťou. „Eckerdt sa
Víťo Staviarsky vstúpil do literatúry novelou Kivader v roku 2007, hoci prvé poviedky publikoval už koncom osemdesiatych rokov. Do slovenskej prózy vniesol málo využívaný „tematický register, ktorý je úzko naviazaný na kombináciu rómskeho prostredia a geografického (východné Slovensko) a sociálneho okraja (alkoholizmus),“ (Passia a Taranenková 2014, s. 74). Spätosť s konkrétnym priestorovým rámcom evokuje i v nasledujúcich autorových knihách najmä
(nad básňami Lýdie Vadkerti-Gavorníkovej) Kosenie, štepárstvo, stolárstvo, tkáčstvo, hrnčiarstvo a predovšetkým vinárstvo. Lesy, rieky, piesok, vápenec, tiahnutie vozov, divá zver, vtáctvo, slamené nebo. Aby som trochu pozdvihla túto suchopárnu slovnú enumeráciu, tak aj rmut, kozodoj, obzerance, poškrabky, odkundes, kĺč, skalokráska, lemeše, ponk alebo holohumnica. Lýdia Vadkerti-Gavorníková sa narodila na deň presne šesťdesiat rokov predo
„So ženou ráno vstaneme a náš vzťah sa do večera rozpadáva,“ vzdychol starší pán. „To je úplne normálne,“ zívol Felešlegi a bolo po vyšetrení.“ (s. 109). Svet ostatnej Ballovej prózy Medzi ruinami je totálnym rumoviskom – totálnym preto, lebo v ruinách je tu všetko: spoločnosť, mesto, rodina – napokon aj protagonista Felešlegi sám. Pôvodný, funkčný stav
To boli chvíle, že i dnes ma bolia... Raz, keď som sa tak zahľadel, už neboli to viacej snežné polia, lež vražedné hry zrkadiel. (Keď nevedel som, čo vo mne mlčí..., 1943) Vyrovnávanie sa s tušením večnosti tvorí samu podstatu ľudského života. Je súčasťou existencie človeka, ktorý smeruje k záverečnému zmiereniu sa so sebou samým, k nájdeniu večného