Pri bádaní po význame pojmu pokoja sa môžeme odraziť od definície, akú podáva Slovník biblickej teológie. Jeho autori uznávajú, že človek si z celej hĺbky svojej bytosti želá pokoj. Dokonca po ňom „lačnie všetkými túžbami“ (Léon-Dufour, 1990, s. 902). Pokoj – hebrejsky šalom – je často používaným slovom starozákonnej i novozákonnej Biblie. Význam biblického slova šalom označuje stav človeka, ktorý žije v zhode s prírodou, so sebou a s Bohom (Léon-Dufour, 1990, s. 902). Pokoj má teda svoj duchovný i prirodzený rozmer, nevynímajúc pritom vnútornú dimenziu (Léon-Dufour, 1990, s. 902).
Debut Janka Silana Kuvici (1936) predstavuje cestu silným problémovým vnútorným svetom mladého človeka. Aj preto si autor zvolil modernistický štýl básnickej výpovede, ktorý bol vhodný na vyjadrenie rozorvanosti lyrického subjektu. Medzi inými nájdeme v Kuvikoch aj takého verše:
„Počuješ, dievčatko? Mesačná trasľavosť
v úplnku, výkriky, stesky a nepokoj
kuvikov znova ma volajú, Bože môj!“
(Silan, 2014, s. 66)
Lyrický subjekt sa prihovára bezmennej žene – „dievčatku“. Z tradičných rekvizít, ktoré by naznačovali možný ľúbostný vzťah, tam nájdeme najmä motív mesiaca v splne. Vzťah medzi Ja a Ty nateraz nemá potenciál zahnať „nepokoj / kuvikov“. Kuvici sú v debute Janka Silana originálnym generálnym symbolom, ktorý zahŕňa skúsenosť strachu zo smrti, ale aj z blížiacej sa slepoty. „Svedčí o tom aj priama autoreferenčná sebaidentifikácia vo verši ,ja – slepý trubadúr‘“ (Príhodová, 2020, s. 27). Vrátiac sa k básnickému citátu môžeme vidieť, ako ťaživú skúsenosť básnik graduje: „výkriky, stesky a nepokoj / kuvikov“. To všetko ho vedie k existenciálnej modlitbe – výkriku: „Bože môj!“ Takéto volanie k Bohu vyviera prvotne z úst umierajúceho Ježiša (Mt 27,46) a predstavuje vrcholný bod aj Silanovej básne. Znamená to, že identifikovaný nepokoj nepochádza z nezhody s prírodou ani s Bohom, ale z nezhody so sebou, s tragickým údelom, ktorý sa lyrický subjekt/autor zdráha prijať. Tento špecifický význam nepokoja napokon potvrdzuje aj autor sám v rozhovore s Jánom E. Borom (1944): „Kuvici – to sú moje študijné roky. Zápas života a smrti, večnosti a času, tmy a jasu… to sú moje najžiaľnejšie chvíle, keď ma prepustili zo seminára, keď som sa živil všakovakým žobraním po ľudových kuchyniach a vojenských kasárňach, kondíciami a veršovaním v českých novinách… nie mondénna zádumčivosť mládencov, ale boj o holý život…“ (Silan, 1998, s. 27). Z úryvku je zjavné, že básnik priniesol do svojho debutu vlastnú autobiografickú skúsenosť, hoci na jej pomenovanie našiel funkčné modernistické vyjadrenie. V tomto význame na debut Kuvici môžeme nazerať ako na spôsob vyrovnávania sa básnika s ťaživým osobným údelom.
Motív pokoja/nepokoja môžeme nájsť v zbierke Kým nebudeme doma (1943). Báseň Maranatha (toto grécke slovo znamená zvolanie „príď, Pane!“, a je to posledné slovo novozákonnej Biblie) patrí k Silanovej vianočnej poézii, ktorú vytvoril už v zbierke Rebrík do neba (1939). Vianočné tajomstvo vtelenia Ježiša roznecuje v lyrickom subjekte duchovné túžby. Opakovane volá: „Príď, náš Pane!“ (Silan, 1996, s. 41). On prichádza „So svojou berlou lásky, pokoja“ (Silan, 1996, s. 41). Slovo berla sa v Starom zákone často vyskytuje najmä v mesiášskych proroctvách. V knihe Genezis sa nachádza proroctvo, že z rodu Júdovho príde so svojou vladárskou berlou vládca, ktorého budú poslúchať národy (Gn 49,10). Kresťanská lektúra – aj interpretovaná báseň – vníma vladársku berlu ako symbol Ježišovej kráľovskej moci, ktorá je duchovná, Silan explicitne napíše, že ide o berlu „lásky, pokoja“ (Silan, 1996, s. 41), čo sú duchovné kvality. Teda tam, kde je láska a pokoj, tam panuje Ježiš svojou mocou. Toto kráľovstvo sa nachádza „v srdci“ (Silan, 1996, s. 43), a to je dôležité.
V kontraste s touto duchovnou mocou, vyznačujúcou sa pokojom a láskou, sa nachádza „svet nepokojný“ (Silan, 1996, s. 42), akoby „všade ožil Herodes, / hľa, vraždí v zášti, v búri hnevu zúri“ (Silan, 1996, s. 42). Silan v tejto básni rozvíja dve antitetické línie: jednu felicitnú – rovinu túžby po Ježišovi, Kráľovi pokoja a lásky, a na druhej strane mu to nebráni cítiť zodpovednosť za svet, ktorý je vo vojne, čo je snáď najväčším stelesnením nepokoja. V sledovanej básni sa motív pokoja vyznačuje ambivalenciou. Aj literárny kritik Stanislav Mečiar si v Silanovej poézii všimol splývanie protikladov, ktoré sa dosahujú v pokoji (Mečiar, 1943, s. 724). Lyrický subjekt v interpretovanej básni prežíva duchovné túžby, volá Ježiša ako svojho Spasiteľa do svojho srdca, prosí ho, aby prišiel s berlou pokoja a lásky. Na druhej strane cíti zodpovednosť za svet, kde sa odohráva jedna z najväčších katastrof ľudských dejín. Duchovné kráľovstvo pokoja a lásky nie je teda ulita, do ktorej by sa človek skrýval pred svetom. Je to skôr hĺbka, v ktorej sa srdce scitlivieva pre udalosti sveta, ktoré sa nanovo stávajú miestom stretnutia Boha a človeka, teda dejinami spásy.
Motív pokoja nájdeme aj v jednej z vrcholných básní zbierky Piesne z Javoriny (1943) – v básni s incipitom Nože dnes obzrime sa, prosím, späť. Autor v nej najprv pozýva čitateľa k spomienkam na detstvo, ako k čarovnému, ale aj požehnanému času, keď „každý z nás bol ako kňaz, / ktorý im (t.j. hračkám) dáva svoje požehnanie“ (Silan, 1996, s. 153). Iste je reflexia spôsobom, ktorým sa človek harmonizuje so sebou samým a stáva sa tak človekom pokoja. No nielen to, v aktuálne interpretovanej básni autor rozvinul líniu pokoja prúdiaceho z pozitívneho vzťahu k prírode. V básni čítame:
Preto si chráňme všetky chodníky
a lúčiny a pomedzia a lány,
kde prvej chytali sme koníky
a domov nosili ich v dlani.
Preto si chráňme hory modravé
a doliny a močidlá a riavy.
Ešte nám liečiť budú boľavé
rany a duši dajú pokoj pravý,
už tým, že sú tak dobré, láskavé,
tiché a nevravné, sa nehnevajú,
hoc v zorách vidno: tvár im krvavie
od ľudských príkorí a od hurhaju.
(Silan, 1996, s. 154)
Báseň je apelatívna, vyzývajúca k ochrane prírody. Akoby nebola písaná v roku 1943, ale v 21. storočí, keď sme zaplavení správami o klimatickej zmene a nutnosti zmeniť svoje postoje voči prírodným zdrojom. V tomto zmysle je Silan priam prorocký (hoci on sám by pravdepodobne toto označenie neprijal). Na rozdiel od politickej angažovanosti za prírodu, u neho niet účelovosti vo vzťahu k nej. Práve kvôli takýmto básňam býva Silan nazývaný františkánskym básnikom, básnikom, ktorý je citlivý na dianie v prírode, dokonca prírodu sakralizuje, hľadá v nej posolstvá pre vlastný život. V zmysle františkánstva – lyrický subjekt adresuje svoje vyznania „nielen Bohu, ale aj prírodným súcnam, najmä tomu, čo je tiché, tušené, ohrozené, devastované, dokonca tomu, čo už nie je, čo žije už iba vďaka spomienke. Nielen človek, ale celý svet presahuje seba samého a transcenduje k Bohu“ (Príhodová, 2014, s. 651).
Zaujímavé je, že Janko Silan v interpretovanej básni rozvíja vzťah k prírode nie jednostranne (ono „chráňme“…), ale obojstranne (aj príroda je vo vzťahu k človeku – ona lieči „rany“ a dáva „pokoj pravý“). Tým sa potvrdzuje definícia pokoja ako harmonizujúceho vzťahu k prírode, k sebe samému a k Bohu. Ako to vidno v básni, nejde o uzavreté procesy, ale o také, ktoré pôsobia a prelínajú sa navzájom. Vo finále básne autor uvádza ďalší argument pre scitlivenie vzťahu k prírode, a to preto, že príroda/hmota – nejakým spôsobom – bude aj v nebi („príroda oslávená sladko zjasá“ – porovnateľné s veršom z listu sv. Petra: „očakávame nové nebo a novú zem, v ktorých prebýva spravodlivosť“ – 2 Pt 3,13).
Z uvedených básnických citátov vyplýva, že pokoj ako bonusová kvalita plynúca zo vzťahu k Bohu i k prírode, je pre Janka Silana ťažisková, neodvolateľná a trvalá. Avšak tretí člen zúčastňujúci sa na hodnote pokoja – vzťah k sebe – o ten musel aj ako veriaci človek, dokonca ako kňaz – stále bojovať. V jeho pozostalosti nájdeme aj takéto slová z roku 1943: „Preložili ma do Jurgova. Práce tam bolo ako na galejách. A nedorozumení ešte viacej. Raz večer vrátil som sa zo škôl z ďalekých Repísk. Bol som tam od rána. Pršalo a bezútešnosť rástla. Napokon je pravda: rany osudu, ani choroby, ani vyhnanstvo nevedia tak zmučiť srdce človeka ako jeho vlastný vnútorný nepokoj, ktorý sa rodí z neznámych hĺbok bytia. Ťažko to vysvetľovať. Išlo mi až do zúfania“ (Silan, 2014, s. 491). Janko Silan, ktorý nesie prívlastok najkatolíckejší básnik (Pašteka, 2002, s. 187), nechápal vieru iba ako svetonázor, a už vôbec nie ideológiu. Viera pre neho bola intímnym, vnútorným vzťahom k Bohu ako k svojmu Princípu. Príroda mu bola Božou stopou, prvou Bibliou, v ktorej sa stretal s Bohom – Stvoriteľom, „smerovkou na ceste do neba“ (Silan, 1998, s. 48). Napriek tejto jednoznačnosti neustále zvádzal boj s vlastnou temnotou, ktorá nebola dôsledkom vonkajších ťažkostí. Rodila sa „z neznámych hĺbok bytia“ (Silan, 2014, s. 491). Toto priznanie sa Janka Silana k tmám vo vlastnom vnútri nemá ďaleko od skúsenosti temnej noci, ktorou prechádzali mystici ako sv. Ján z Kríža, na ktorého sa odvoláva v básni Videnie zo zbierky Rebrík do neba. Táto skúsenosť priam mystickej temnej noci sa potvrdzuje aj v Silanovom poslednom diele – Dom opustenosti. V ňom tému formuluje po ponižujúcej skúsenosti takto: „jeho láska iba sa usmievala a takto usmiata vykročila do ďalšej svojej temnej noci, bezbranná a ohrozovaná…“ (Silan 1998, s. 67).
Hodnota pokoja vyplýva u Silana najmä z faktu autorovej totálnej viery a oddanosti Bohu. Za všetkých to vyjadril básnik Ján Štrasser v recenzii na zbierku Oslnenie: „Čítam, a predovšetkým závidím básnikovi jeho vieru. Ona určuje základné významové gesto jeho poézie: pokoj, harmóniu a stálosť. Silan – kňaz a Silan – básnik je iba sprostredkovateľom tejto stálosti, od Boha k ľuďom. Základné istoty sú neotrasiteľné“ (Štrasser, 1969, s. 139). Ďalšou charakteristikou Silanovej tvorby, ktorá sa podieľa na šírení pokoja, je jeho františkánstvo. Ono nie je naivitou ani zatváraním si očí pred problémami doby. Naopak, ako sme si to mohli všimnúť v básni Maranatha zo zbierky Rebrík do neba, lyrický subjekt sa stáva „Abrahámom svojej doby“ a predkladá Bohu prosbu o pokoj v dobe jej najtragickejšieho popretia – počas druhej svetovej vojny. Zbierka Piesne z Javoriny odkryla Silana ako básnika – proroka, u ktorého možno nájsť básne volania po ochrane prírody. Lyrický subjekt sa opája prírodou a zároveň z nej čerpá inšpiráciu k transcendencii. Napriek očakávaniam čitateľa nemožno Silanovu tvorbu považovať iba a výlučne za poéziu svetla a jasu. Skôr ide o dynamiku prekonávania tmy a boja o svetlo a vnútorný pokoj. V tomto význame tretí člen podieľajúci sa na prežívaní hodnoty pokoja – vzťah k sebe samému – nie je stabilný a stály. Podľa Milana Hamadu Silan neustále podstupuje zápas s vlastnou subjektivitou (Hamada, 1994, s. 541), čím je na jednej strane priam mystický, a či – bez zbytočného pátosu – hlboko ľudský.
Použitá literatúra:
Sväté písmo Starého i Nového zákona, 1995. Rím: Slovenský ústav svätého Cyrila a Metoda.
Hamada, Milan, 1994. Sizyfovský údel. Bratislava: Slovenský spisovateľ, a. s.
Léon–Dufour Xavier (ed.), 1990. Slovník biblickej teológie. Zagreb: Kršćanska sadašnjost.
Mečiar, Stanislav, 1943. Janko Silan – Kým nebudeme doma (rec.). In: Slovenské pohľady, roč. 59, č. 11, s. 724.
Pašteka, Július, 2002. Tvár a tvorba slovenskej katolíckej moderny. Bratislava: LÚČ.
Príhodová, Edita, 2014. Keď slová ústia do mlčania. In: Básnické dielo. Bratislava: Kalligram, Ústav slovenskej literatúry SAV, s. 642–661.
Príhodová, Edita, 2020. Spievam, lebo milujem… Život a dielo Janka Silana. Bratislava: LIC.
Silan, Janko, 1996. Súborné dielo 2. Bratislava: LÚČ.
Silan, Janko, 1997. Súborné dielo 5. Bratislava: LÚČ.
Silan, Janko, 1998. Súborné dielo 8. Bratislava: LÚČ.
Silan, Janko, 2014. Básnické dielo. Bratislava: Kalligram, Ústav slovenskej literatúry SAV.
Štrasser, Ján, 1969. Janko Silan – Oslnenie (rec.). In: Slovenské pohľady, roč. 85, č. 8, s. 139–140.
Edita Príhodová (1970) vyštudovala katolícku teológiu, slovenský jazyk a literatúru a filozofiu na Univerzite Komenského v Bratislave. V roku 2006 získala doktorát z teórie a dejín slovenskej literatúry na Ústave slovenskej literatúry SAV v Bratislave. Témou jej dizertačnej práce bol Spirituálny diskurz v tvorbe Janka Silana. Tomuto autorovi sa výskumne dlhodobo venuje (v roku 2012 vydala výber z publikovaných i nepublikovaných básní autora s názvom Medzidobie, v roku 2020 literárnohistorickú monografiu Spievam, lebo milujem… Život a dielo Janka Silana). Poznatky zo štúdia tvorby Janka Silana sa snaží zapájať do širších výskumných tém, akými sú slovenská katolícka moderna, medzivojnová poézia či vzťah náboženstva a kultúry.
