Jemne zasnežený les vyzeral v poludňajšom zimnom slnku ako rozsvietený diamant. V jeho útrobách kráčala dvojica. Muž šiel prvý, žena dva kroky za ním. Dvojica bola bizarne oblečená, vlastne presne v tom, čo mali včera na vernisáži. Žene sa do elegantných členkových čižmičiek nestihlo nabrať snehu. Muž tiež ešte nemal premoknuté kožené poltopánky. V duchu sa radoval, že sa z jeho výstavy predalo pár obrazov. Jeho kŕdle čiernych vtákov nad nízkym horizontom krvavo červených krajiniek vždy zabrali. Ľudia si ich vešali nad gauč v obývačkách. S návštevníkmi nechcel po versnisáži rozprávať kvôli silnému zajakaniu sa. Ale ženám sa to dokonca páčilo:
Je taký jemný! Taký plachý! Je ako dospievajúci chlapec! Úžasný! Ako to povedal? Že všetci dnes maľujú, ako keby boli chorí, ale že chorý je svet, ktorý potrebuje liečiť.
Nadchýnali sa.
Dvojica kráčala lesom v monotónnom rytme. Nerozprávali sa. Muž nemal rád rozprávanie kvôli tomu zajakaniu sa. So svojou ženou sa za dvadsať päť rokov manželstva naučil dohovárať sa posunkami, ako keby bol nejaký mím. Tak, ako to často robia ľudia, ktorí sú sami sebe vesmírom.
Začal padať čerstvý sneh a les sa stal ešte belší. Bol zimný slnovrat. Najkrajší deň, lebo po ňom nasleduje pribúdanie svetla.
Dnes je Kračúň. Najkratší deň. Možno sme sa mali vracať skôr.
Hlesla žena. Muž ju ignoroval.
Žena si spomenula na svoje dievčenské čarovanie počas Kračúňa, aby mala dobrého ženícha. Hneď ráno sa tiež bežali so sestrou umyť do potoka, potom doma vymetali kúty a hádzali do nich orechy. Dnešný deň bude spojený s takmer úplným mesačným splnom. Bude noc plná jeho žiare a energie. Ale naraz ako keby niekto odstrelil aj tak slabé zimné slnko. Všetko biele zosivelo. Neúprosne zosivelo i samo svetlo. Zdvihol sa vietor, zároveň silne začalo snežiť. A už napadnutý sneh sa zvíril.
Sne-ž-n-á bú-r-ka!
Vykríkol zajakavo muž.
Musíme utekať! Bež! Bež!
Teraz prekvapivo kričal celkom bez zajakania sa.
Pustil sa do behu. Jeho žena ho nasledovala. Sneh jej začal pichať oči a vietor ju dusil…
Zdalo sa jej, že beží večnosť a už len matne vidí svojho muža pred sebou ako čiernu škvrnu. Sneh padal ešte hustejšie a akoby vyrastal i zo zeme. Ženine čižmičky už boli ním naplnené nad okraj, tenké pančuchy premočené a studené, takže mala pocit úplne ľadových pahýľov namiesto nôh.
Kričala na svojho muža:
Stoj! Stoj! Nevidím ťa už! Počkaj ma! Neutekaj tak rýchlo! Pomôž mi! Pomóc!
Možno to bol víchor, ktorý píska a zajaká sa, alebo hlas jej muža z diaľky:
Vzchop sa! Utekaj! Bež!
To nevedela rozlíšiť, lebo zrazu veľmi chcela padnúť kolenami do vankúša snehu. Stromy okolo nej sa hýbali ako nejakí obrovskí ľudia, ktorí sa k nej nakláňali a volali vo víchre:
Si tá, ktorá všetko zvláda! Choď ďalej, len ďalej!
A ona zasa poslušne šla. Len nevedela, či nestratila smer. Sneh nedovolil pozerať naširoko otvorenými očami, dovolil ich otvoriť len ako štrbinky, strieľne pre najbližšie okolie.
Bola zadýchaná, kašľala. Tiekli jej po tvári slzy zo zľadovatených očí, sopeľ a sliny. Ako dobytku pred zabitím. Podlomiť kolená bude nevyhnutné. Kľaknúť si do snehu, cítiť každou bunkou, ako dobre to jej telu padne, ako ústretovo a akou úľavou ju sneh obalí. Závej, na ktorý narazila, bude taký mäkký a teplý! Dokonca aj zacítila vôňu pečeného chleba, vôňu izby, uvidela po dlážke rozhádzané krvavé ruže… Počula čoraz jasnejšie polyfonický spev v latinčine, spev chóru, v ktorom každý člen spieva naraz dva rôzne tóny… Spev najlahodnejšieho bezpečia. Celý vesmír sa jej prihováral: počúvaj, počúvaj, zatvor oči, zatvor oči, teraz všetkému porozumieš…
Muž vybehol z lesa. Pred ním sa otvorilo voľné pole s iskrivou belobou. Žiadny víchor, žiadna zimná búrka.
Foto: Peter Lázár
Jana Bodnárová(1950) vyštudovala vedu o výtvarnom umení. Od začiatku 90. rokov sa venuje takmer výlučne literárnej činnosti. Popri publikovaní nových kníh próz, tvorby pre deti, rozhlasových, divadelných hier a televíznych scenárov (Smutný valčík, Fragmenty malomesta) sa od polovice 90. rokov venuje tvorbe a prezentácii video performancií v domácich galériách a experimentálnych divadelných scénach, ako aj v zahraničí. Vydala 22 kníh pre dospelých i deti. Získala Cenu Ivana Kraska za prózu Aféra rozumu (1990). Jej hra Kurz orientálneho tanca vyhrala v súťaži Dráma 2004. Roku 2005 vyšla v knižnej edícii ASPEKT Insomnia s textami Mandolína, Nočná samovrava a Popríbehy a v roku 2008 Takmer neviditeľná (nominovaná na Anasoft litera 2009). V roku 2016 jej vyšiel román Náhrdelník/Obojok (Cena Literárnej akadémie), v roku 2018 minimalistická zbierka prozaických fragmentov NOCturná (nomininovaná na Anasoft litera 2019), v roku 2019 „malý román“ Koža (nominovaný na Anasoft litera 2020) a v roku 2022 prózu Petchwork v bielej (nominovaný na Anasoft litera 2023).