Vraví sa, že Vianoce sú sviatkami pokoja a mieru, hoci… občas to tak vôbec nevyzerá. Hlavne tesne pred sviatkami by ste pokoj hľadali márne. Ľudia sa náhlia, aby stihli kúpiť darčeky pre svojich blízky, aby mali doma pekne upratané, aby mali navarené, napečené… Skrátka, aby Vianoce boli úplne perfektné. Podľa mňa však vianočné sviatky vôbec nie sú o darčekoch, nakupovaní a už tobôž nie o upratovaní. Sú totiž o láske, vzájomnej blízkosti a tom spomínanom POKOJI.
Občas, keď už mám plné zuby predvianočného zhonu, zavriem sa doma v izbe, zabalím sa do deky, uvarím si teplý čaj a čítam si knihy. Aké? Pred Vianocami samozrejme o Vianociach. Rád sa s vami podelím o niektoré z nich:
Tú prvú napísala fínska autorka Tove Janssonová a volá sa Neviditeľné dieťa. Možno poznáte jej príbehy o Muminovi a jeho kamarátoch. Aj v tejto knihe sa objaví Mimitrol, jeho mamka, ocko a ich spoloční priatelia, no hlavnými postavami v deviatich veľmi pôvabných poviedkach sú aj iné záhadné bytosti – napríklad chlpaté zvieratko, ktoré je také malé, že vlastne ani nemá žiadne meno, prípadne drobný, no odvážny Homko, ustráchaná Filifionka, lietajúci dráčik, Hemul, ktorý pracoval v zábavnom parku, no myslel si, že miluje ticho, neviditeľné hanblivé dievčatko Ninni i tajomní hatifnati. Niektoré z poviedok sú smutné, iné napínavé a ďalšie zas strašidelné, zo všetkých však vanie pokoj. Sú také krásne, že keď ich čítate, máte pocit, akoby vás niekto príjemne hladkal po vlasoch. Posledná, deviata poviedka sa vola Jedlička a, keďže píšem o vianočných knihách, aj ona rozpráva o tomto krásnom sviatku. Muminko si spočiatku myslí, že Vianoce sú nejaké strašidlo, no potom zistí, že sú krásne a najúžasnejšie na nich je, že môžete urobiť radosť iným ľuďom.
Druhá vianočná kniha vás prenesie do minulosti. Vytvoril ju Pavel Mišenko a ilustrovala Andrea Spišaková. Ako už napovedá názov Návraty dávnych Vianoc, autor v nej vyrozpráva príbehy o tom, ako sa tieto sviatky slávili pred mnohými rokmi. Občas to vraj nebolo jednoduché, hlavne ak vo svete zúrila vojna, mesto obliehali nepriatelia, vypukol požiar alebo v lete dažde zničili všetku úrodu. Niekedy to vyzeralo tak, akoby ani žiadne Vianoce nemali prísť, no v poslednej chvíli sa stal zázrak a uprostred všetkého toho nešťastia a hrôzy sa svet aspoň na malý okamih ponoril do božského pokoja. Spolu s Pavlom Mišenkom sa môžeme pozrieť, ako sa Vianoce v meste Stará Ľubovňa oslavovali v čase tatárskeho vpádu v 13. storočí, ale aj neskôr, v 19. storočí, keď sa v domoch mešťanov začali objavovať prvé vianočné stromčeky. Na týchto príbehoch sa mi páči, že hoci sú vymyslené, vychádzajú zo skutočných udalosti a vystupujú v nich ľudia, ktorí naozaj kedysi v Ľubovni žili. Ako sa vraví – nestalo sa to, ale mohlo sa stať. Keď si čítam tieto vianočné historické príhody z pohnutých čias, som vďačný, že v súčasnosti u nás vládne pokoj.
Tretia kniha je úplná novinka a nesie príznačný názov Svetlo z Betlehema. Je to súbor piatich poviedok, ktoré vznikli ako spomienka na to, že presne pred 800 rokmi svätý František pripravil pre svojich rehoľných bratov a obyvateľov Assisi prvý betlehem. To on inšpiroval všetkých, ktorý si na Vianoce doma z figúrok alebo z papiera vytvoria scénu pripomínajúcu narodenie Ježiška. Knihu Svetlo z Betlehema vytvorili až piati autori. Ondrej Sliacky sa vo svojej poviedke Jezuliatko vrátil do minulosti, aby prezradil čitateľom, ako to bolo pred viac než 2000 rokmi v skutočnom Betleheme. Jeho druhá poviedka zas hovorí tom, ako vznikla hádam najznámejšia a najkrajšia vianočná pieseň – Tichá noc. Timotea Vráblová vyrozpráva príbeh svätého Františka a nezabudne ani ten spomínaný prvý hraný betlehem. Jozef Lenhart vo svojom príbehu navštívil malebnú dedinku Chrenov, kde si obyvatelia v kostole na Vianoce tiež vytvorili živý betlehem a aby bol naozaj „živý“, do jasličiek nepoložili bábiku, ale skutočné dieťatko. V jeden rok sa však v dedine žiadne dieťa nenarodilo. Koho teraz položia do jasličiek? To sa dozviete, ak si prečítate túto knihu. Musím sa trochu pochváliť, pretože poslednú poviedku som napísal ja. Je o chlapcovi Krištofovi, ktorý sa rozhodol, že z kostola z jasličiek ukradne sadrovú figúrku Ježiška. Znie to strašne, ale skončí sa to dobre. Keď som poviedku písal, mal som radosť, že aj ja takýmto spôsobom azda prispejem k sviatkom pokoja a mieru. Možno podobne sa cítil aj svätý František, keď sa modlil: „Pane, urob ma nástrojom svojho pokoja.“
Peter Karpinský (1971) žije v Spišskej Novej Vsi a v Prešove. Pracuje ako vysokoškolský pedagóg na Filozofickej fakulte Prešovskej univerzity. Vyučuje dejiny spisovnej slovenčiny, vývin slovenského jazyka, dialektológiu a rétoriku. Je autorom niekoľkých kníh pre deti a mládež (Ako sme s Ťukťukom ťukťukovali; Rozprávky z múzea záhad a tajomstiev; Sedem dní v pivnici; Kde asi rozprávka býva; Skala útočiska; Adela, ani to neskúšaj!; Teta Agáta a jej mačacia sedmička; O dvanástich mesiačikoch; Med z ľadových kvetov) a dvoch zbierok poviedok pre dospelých (Oznamujeme všetkým majiteľom hrobov; Nanebonevzatie) a dvoch antológií slovenskej literatúry (Päť x Päť. Antológia súčasnej slovenskej prózy; The Dedalus Book of Slovak Literature). Pre Rozhlas a televíziu Slovenska vytvoril niekoľko rozprávkových rozhlasových hier a večerníčkových cyklov a hier pre mládež. Za svoje knihy získal niekoľko významných ocenení. Je vedúcim Divadla teatrálnej skratky a na hrade Ľubovňa každoročne pripravuje veľký hradný muzikál. Pôsobil aj ako šéfredaktor detského literárneho časopisu ZIPS. Spolu s Jozefom Spáčilom vydal komiks Diablova skala, s kolektívom ilustrátorov vytvoril Príbehy spod Karpát a pre Spišskú Novú Ves Ilustrované dejiny Spišskej Novej Vsi. Komiksu sa venuje aj teoreticky.
