(Článok vo veršoch)
„Ako je ticho, pokojne a velebne, celkom inak, ako keď som utekal,“ myslel si knieža Andrej, „inak, ako keď sme utekali, kričali a bojovali; celkom inak, ako keď sa Francúz a delostrelec ťahali so zlostnými a vydesenými tvárami o vyterák – celkom inak plynú oblaky po tomto vysokom, nekonečnom nebi. Ako to, že som to vysoké nebo skôr nevidel? A aký som šťastný, že som ho konečne zbadal. Veru, všetko je márnosť, všetko je klam okrem tohto nekonečného neba. Nič, nič niet okrem neho. Ba ani neba niet, ničoho niet, je len ticho a pokoj. A chvalabohu…“
Lev Nikolajevič Tolstoj: Vojna a mier[1]
*
Prešiel čas
Okolo starej veže
Kladivo odohnalo strach
Obrúsok vzlietol od závanu vetra
Jediná svieca horí aj to hore nohami
*
Poľné stĺpy
Obklopené snehom
Kráčajú oproti tebe
Osamelému nočnému pútnikovi
Jedine strach ťa ešte drží pri živote
*
Pán domu
Obliekol si teplé šaty
Krokom prešiel do záhrady
Obišiel okolo stromu
Jemne ho pohladil ako tvár
*
Preletel netopier
Odletel kamsi
Kam odlietajú iba netopiere
Okrídlené temnotou
Jediným svetlom ktorému veria
*
Pekne sa začínal deň
Obnažené lúče slnka
Kohosi pálili ľadom
Obzrel sa ktosi pozrel sa kamsi
Jemne si zotrel kryštálik slzy
*
Pole poliate penou
Odkvitnutých púpav
Kolenačky plávaš
Opúpavený poľom
Jeden deň ktorého je dlhší ako vek
*
Príjemne svieca hreje dlane
Okná nepúšťajú svetlo von
Každý kto ide
Okolo v oknách
Jasne uvidí primrznutý sen
*
Priniesli dary
Obdarúvať nebolo koho
Ktosi vyviedol z domu všetkých
Oklamal ich slepým chodníkom
Jedine prázdnota domu mu zostala verná
*
Padali jablká ďaleko od stromu
Ošľahané vetrom
Kradli ich deti
Ošľahané vetrom
Jablká ich hriali v teple starých svetrov
*
Porovnať sa dá všetko so všetkým
Okrem toho čo sa nedá porovnať s ničím
Kričí v diaľke stará sova
Okrem nej tu už nikto nekričí
Jar zvoláva všetkých domov
*
Podarovať svetlo tomu kto žil vo tme
Obdarovať tichom toho kto žil v zhone
Kúpiť niekomu niečo milé malé
Oklamať niekoho milosrdným klamstvom
Ja viem čo komu treba hovorí jazdec na koni
*
Pomaly plávajú oblaky
Otvor oči
Klenie sa nad tebou nebo
Obrovské vysoké nekonečné nebo
Jasné bezodné nebo
[1] Preložila Ružena Dvořáková-Žiaranová.
Valerij Kupka (1962) je básnik a prekladateľ. Je autorom šiestich kníh poézie: Nestálosť (1994), Skomorošina (1996), Mucha v uchu (1997), Líza tichšia ako kláštor (2000), Dom bez svetla (2004) a Zabudnutá štvrtá strana (2014). Prekladá z ruštiny (G. Ajgi, A. Goľdštejn, S. Dovlatov, I. Iľf – J. Petrov, F. M. Dostojevskij, Ľ. Petruševská, J. Vodolazkin a i.), z ukrajinčiny (J. Andruchovyč) a do rusínčiny, zostavil antológie poézie Ruská moderna (2011) a Ruská avantgarda (2013) a čísla Revue svetovej literatúry venované ruskej (3/1994, 3/2000, 1/2011), gruzínskej (1/2013) a arménskej literatúre (1/2014). Ako prekladateľ spolupracuje s rusínskym Divadlom Alexandra Duchnoviča v Prešove. Je držiteľom prémie Literárneho fondu za preklad románu J. Andruchovyča Moskoviáda (2013) a románu J. Vodolazkina Laurus (2019). Zúčastnil sa na básnických festivaloch v Česku, Poľsku, Slovinsku, Gruzínsku, Arménsku, Rusku, Azerbajdžane a na Ukrajine.
