(Žiť život vo vzťahoch s uvedomením, kto sme a čo si zaslúžime) Všetci sme si v niečom veľmi podobní – v univerzálnych túžbach, potrebách pre život, niektorých vlastnostiach, emóciách, vnímaní. V niečom sme zas od seba odlišní – v záujmoch, osobnostných charakteristikách, sociálnych zručnostiach, skúsenostiach, príbehoch, ktoré máme za sebou. Sme zmesou kontextov, spomienok, prežívaní, očakávaní
Tri príbehy – od Oceana Vuonga, Seána Hewitta a Veroniky Opatřilovej – spája lyrický jazyk, bolestivá úprimnosť a schopnosť zachytiť momenty, keď sme najzraniteľnejší. V knihách dominujú témy identity, vzťahov, bolesti, straty, traumy, duševného zdravia a prežívania (kvír) lásky. Protagonisti túžia byť pochopení, prijatí a milovaní – hoci len na chvíľu... Ocean Vuong vo svojom debutovom románe Na Zemi
Slovo trauma pochádza z gréčtiny a prekladá sa ako rana alebo zranenie. Psychickú traumu môžeme chápať ako dôsledok výrazne zaťažujúcej udalosti, ktorá má negatívny dosah na ďalší život človeka, ktorý ju prežil. Za traumatickú udalosť sa najčastejšie považovali prírodné katastrofy, vojny, ozbrojené konflikty, nútené presídlenia, ale aj človekom spôsobené nehody, násilie, prepadnutie, zneužívanie, šikana, fyzické tresty, či
Ako medzigeneračné traumy a ich prenos v rodinnom prostredí ovplyvňuje naše prežívanie a správanie. Medzigeneračný prenos je psychologický a psychoterapeutický koncept, ktorý skúma a vysvetľuje prenos traumatických skúseností a ich dopadov naprieč generáciami ku konkrétnemu jednotlivcovi. Pôvodne bol tento jav a jeho dôsledky na mentálne zdravie skúmaný v kontexte druhej generácie preživších holokaustu a neskôr aj v populácii potomkov pôvodných Američanov na kanadskom
Pozor, pozor, prichádza ten čas! Čas radosti, veselosti. Keď... Mne sa to akosi nezdá. Mailová schránka praská vo švíkoch, prijaté a neprijaté hovory sa kopia, počítač hlási: Disk je plný!, nástenku mám posiatu žltými aj zelenými „pripomínacími“ papierikmi, neposkladaná kopa prádla v spálni začína dosahovať výšku Gerlachu, nedokončený adventný veniec na stole kričí: Už len pár
Keď som dostala ponuku predstaviť pre portál Knihy na dosah tri radostné knihy od slovenských autorov, radostne som súhlasila a myslela si, že to bude ľahké. Čítala som od detstva všetko, čo mi prišlo pod ruku (doslova a do písmena – od kníh, ktoré sme ako deti dostávali cez rodičovskú a školskú knižnicu až po knižnice
Druhá svetová vojna, Slovenský štát, holokaust. Hoci ide o témy z minulosti, majú čo povedať i dnešným čitateľom a čitateľkám. Nasledujúci autori sa rozhodli vyrovnať sa s našou minulosťou cez príbehy troch (ne)obyčajných ľudí: spoznáme osud malého židovského chlapca, nešťastného stolára Brtka i mladej Tisovej zapisovateľky. Príbeh útlej novely Petra Krištúfka, Ema a smrtihlav (2014), sa odohráva na prelome 30. a 40.
Jedným z aktuálnych trendov v slovenskej próze je pohyb z centra na perifériu a tendencia k regionalizmu a folklorizácii. V nasledujúcich troch prózach sa tri slovenské autorky síce vyberú na perifériu či do minulosti (vlastnej, intímnej i spoločenskej, slovenskej), no nezabúdajú ani na súčasnosť, ktorá sa v textoch sprítomňuje viacerými spôsobmi. V Čepci (2019) Kataríny Kucbelovej sa rozprávačka rozhodne naučiť šiť
Vraví sa, že Vianoce sú sviatkami pokoja a mieru, hoci... občas to tak vôbec nevyzerá. Hlavne tesne pred sviatkami by ste pokoj hľadali márne. Ľudia sa náhlia, aby stihli kúpiť darčeky pre svojich blízky, aby mali doma pekne upratané, aby mali navarené, napečené... Skrátka, aby Vianoce boli úplne perfektné. Podľa mňa však vianočné sviatky vôbec
Komunikácia vedeckých poznatkov a zložitých teórií navonok, smerom k laickej verejnosti, je ťažký koníček. Autorky a autori, ktorí sa na túto úlohu podujmú sú ako ekvilibristi, chodiaci po tenučkom lane natiahnutom nad priepasťou neúspechu, odmietnutia a kritiky. Vychýliť ich pritom môže ako vánok prílišnej zložitosti podaných informácií, tak aj vietor vedeckej nepresnosti. Zápasia s výzvou, ako pretaviť zložité koncepty