Tri príbehy – od Oceana Vuonga, Seána Hewitta a Veroniky Opatřilovej – spája lyrický jazyk, bolestivá úprimnosť a schopnosť zachytiť momenty, keď sme najzraniteľnejší. V knihách dominujú témy identity, vzťahov, bolesti, straty, traumy, duševného zdravia a prežívania (kvír) lásky. Protagonisti túžia byť pochopení, prijatí a milovaní – hoci len na chvíľu…
Ocean Vuong vo svojom debutovom románe Na Zemi sme na chvíľku nádherní (2024) predkladá čitateľovi surovú a zároveň jemne poetickú a intímnu výpoveď o identite, rodine, pamäti a traume. Využíva formu listu adresovaného matke, ktorá si ho však pravdepodobne nikdy neprečíta, pretože neovláda jazyk, v ktorom je list napísaný – tento paradox vytvára funkčné napätie medzi túžbou po porozumení a vedomím jeho nemožnosti. Rozprávač, prezývaný Psíček, sa snaží prostredníctvom epištolárnej formy uchopiť vlastný život: detstvo, dospievanie, skúsenosť vietnamského prisťahovalca v Amerike, no tiež hľadanie sexuálnej a jazykovej identity v priestore medzi dvoma kultúrami. Intímne pasáže venované hľadaniu vlastnej identity a sebahodnoty sa striedajú s tematizovaním generačnej traumy vietnamských prisťahovalcov – Psíček pozoruje svoju matku, ale tiež starých rodičov a odhaľuje dôležité záblesky z ich minulosti, ktorá, hoci nepriamo (nezažil, nevidel vojnový konflikt v rodnej krajine), ovplyvňuje jeho súčasnosť i budúcnosť. Jazyk románu je miestami obrazný, lyrický a jemný, často však plynulo prechádza k brutalite, od spomienok a snovej atmosféry k naturalistickým opisom násilia, závislosti a bolesti. Vuonga v románe zaujíma tiež posttraumatická skúsenosť, maskulinita, závislosť, kvír identita, pričom zachytáva svet ako miesto protikladov, v ktorom sú láska a bolesť neoddeliteľne späté. Na Zemi sme na chvíľku nádherní je román o bolesti, ktorá sa premieňa na jazyk – a o jazyku, ktorý je možno jedinou cestou, ako pochopiť samého seba i druhých: „V takých chvíľach, keď som vedľa teba, závidím slovám, že dokážu to, čo my nikdy nedokážeme – že o sebe povedia všetko len tým, že niekde stoja, že jednoducho sú “ (s. 173).
Prozaický debut básnika Seána Hewitta V hlbinách tma najhustejšia (2024) je autofikciou, v ktorej autor sleduje začiatok, trvanie i koniec vzťahu dvoch mladých mužov: Seán počas dobrodružnej cesty do Kolumbie stretne veselého, spoločenského Eliasa, s ktorým sa presťahuje do chladného Göteborgu. Postupne však Eliasa ovládnu depresívne myšlienky a Seán sa snaží pochopiť nielen svojho priateľa, ale aj seba samého: „Mapa sveta, v ktorom sme sa ocitli, neexistovala. ,Cesta vpred je len jedna,̒ chcel som mu povedať, no vedel som, že to nie je pravda, existujú dve a tá druhá, temná verzia budúcnosti akoby sa vznášala nad naším rozhovorom, visela nad každým naším rozhovorom ako večná hrozba, večne učupený pozorovateľ, pripravený kedykoľvek sa vrhnúť vpred.“(s. 13). Spoločným prekladaním poézie švédskej autorky sa usilujú nájsť spoločný jazyk a porozumenie v čase, keď slová často zlyhávajú. Láska, ktorá spočiatku znamenala pre Seána záchranu (naplnila jeho túžbu po blízkosti, porozumení a prijatí) postupne spolu so švédskym počasím temnie a stáva sa bolestivým bojom o prežitie: vzťahu i jednotlivca. Nie je to však len príbeh o dvoch mužoch, autor v knihe uvažuje o identite, o tom, ako nás formujú naše skúsenosti, traumy a túžby. Prítomnosť sa prelína so spomienkami na detstvo, v ktorom protagonista čelil hanbe a strachu zo svojej inakosti. Hewitt píše poeticky, rozprávanie sa nesie v melancholickej atmosfére, no v texte nájdeme tiež bolesť, úzkosť, telesnosť, surovosť a túžbu. Kniha je o hľadaní a strácaní, svetle i tme, no najmä o hlbinách duše, kde je tma najhustejšia.
Román Veroniky Opatřilovej, Počkej na moře (2022), je intímnym príbehom lásky dvoch mužov na anglickom ostrove Wight v 60. rokoch 20. storočia. Autorka citlivo zachytáva atmosféru doby, v ktorej homosexualita bola spoločensky neprijateľná, a skúma, ako sa vyvíja vzťah medzi mladým švédskym študentom a jeho starším profesorom viktoriánskej literatúry: „V noci jsme mohli existovat i my. Stejně jako všichni ostatní. Noc je na rozdíl ode dne přívětivá, respektuje nás, možná proto, že jsme sami jako ty stíny, pohybujeme se potichu a snažíme se nebýt vidět, nerozpoznatelní, trochu rozmazaní. Takoví jsme. […] A jedině v noci, jedině za tmy dostanou naše obrysy jasné kontury. Skutečně ožijeme. Najednou jsme ze stejné hmoty jako okolní svět, dokážeme se sebe dotknout, dokážu nahmatat tvojí ruku a položit si ji na srdce“ (s. 165). Počkej na moře je oproti predošlým dvom knihám prístupnejšia, menej komplikovaná či náročná, vhodná pre tých čitateľov, ktorí pred hlbšou analýzou tematizovaných tém a lyrickým jazykom uprednostňujú hladké plynutie deja a priamejšie rozprávanie, jednoznačnejšie charaktery. Zakázaný homosexuálny vzťah tu nie je obohatený o ďalšiu problematizujúcu tému, ako je napr. depresia (v knihe V hlbinách tma najhustejšia) alebo generačná trauma prisťahovaleckých rodín (v próze Na Zemi sme na chvíľku nádherní). Opatřilová sa viac sústredí na zachytenie jednotlivých fáz vzťahu dvoch ľudí: od počiatočnej nervozity a nadšenia, cez hľadanie vzájomnej kompatibility až po odhalenie prvých problémov, nezrovnalostí a pochybností. Knihe síce chýba výraznejší dramatický moment, no vyniká pomalou, daždivou a hmlistou atmosférou Anglicka.
Martina Timková (rod. Buzinkaiová) je absolventkou doktorandského štúdia literárnej vedy na Filozofickej fakulte Prešovskej univerzity v Prešove. Recenzie, štúdie a kritiky publikuje v literárnych časopisoch a literárnovedných zborníkoch. Autorsky prispela do monografií projektu TOP 5: Slovenská literárna scéna v odbornej reflexii a Slovníka diel slovenskej literatúry po roku 1989. V súčasnosti pracuje v knižnici.
