Edita Príhodová: Preosiate, vyčistené, vybrané

„Vybrané slová“ – tak sa nazýva básnická kniha – projekt vydavateľstva Fraktál, ktorý prináša výber z doterajšej tvorby Daniela Pastirčáka. Ako možno vidieť aj v názve zbierky, autor dokáže vyňať slovo z primárneho kontextu a introspekciou mu dodať nový, substancionalizovaný význam. Tak je tomu aj v Pastirčákovej poézii. V jeho prvej zbierke – Tehilim (1997) – nachádzame až symbolistickú platnosť motívov – púšť, more, strarec, džbán, slnko… lepšie povedané / napísané „Slnko“ (s. 13), „Mesiac“ (s. 16), „Počiatok“ (s. 19), „Blúdiaci“ (s. 21), „Tušené Slnko“ (s. 21), „Môj Sladký Prievozník“ (s. 22) a predovšetkým „Ty“ – „Boh“ (s. 13, 14). Autor veľkým začiatočným písmenom „podáva čitateľovi ruku“ a naznačuje, že dané motívy sú ťažiskové, majú symbolickú platnosť. Sú to jeho skutočné Substancie – Podstaty, preto si dovolí uplatniť vlastnú pravopisnú licenciu, odlišnú od tej všeobecnej. Takéto slobodné gesto sa nachádza aj v ďalších Pastirčákových zbierkach: avšak opačným spôsobom.

V jeho nateraz ostatnej zbierke V nikom a nikde (2024) je to už „boh“ (v priestore celej zbierky, napr. s. 80), „ty“ (s. 75), „kriste“ (s. 73). Aj v tomto prípade ide o viac ako len o porušovanie pravopisnej normy. Táto tendencia naznačuje aj ten fakt, že Boh v Ježišovi Kristovi vstúpil do dejín a uskutočnil kenózu, seba-vyprázdnenie („zriekol sa seba samého a vzal si prirodzenosť sluhu“ (Fil 2, 7). Pastirčák len berie vážne toto božie gesto, viac než gesto, božiu pokoru, keďže sa stáva nielen človekom medzi ľuďmi, ale aj vecou medzi vecami (chlieb, víno používané a premieňané pri omši). Ako vidno z uvedeného poetického javu – básnický štýl Daniela Pastirčáka je dynamický, od prvej zbierky po ostatnú, štvrtú, sa aj v iných prejavoch líši, preto je vhodné charakterizovať postupne každú zo spomínaných zbierok.

Ťažisková dynamika zbierky Tehilim (Žalmy) spočíva v nadviazaní vzťahu medzi ľudským „ja“ a Božím „Ty“. Aj napriek určitej explicitnosti symbolov daných Pastirčákovou pravopisnou normou je v jeho uchopení Boha veľa implicitného, tajomného a originálneho. Boh nie je ten, ktorý poučuje, dáva normy, príkazy, resp. to tiež, ale to, čo uchopuje z jeho podstaty básnik, je skôr jeho mlčanie, ticho a obeta (bez nadpisu, s. 10 – 11). Lyrický subjekt je fascinovaný tým, kam až došiel Boh pre záchranu človeka: „Myslí na Boha – prebodnuté dlane, / prebodnutý bok / a oči v Slnku / vysoko…“ (Človek, s. 13). Diaľka Boha splýva s hĺbkou človeka: „Zjavil si mi diaľku v ktorej prebývaš // Rozprestiera sa hlboko do môjho srdca“ (bez nadpisu, s. 20).

Aj preto človek – súčasný žalmista – pociťuje príťažlivosť k tajomstvu. Ono „však zostane nedotknuté, / skryté vo mne“ (Perie, s. 14). Tak sa napĺňa to augustínovské: Boh je „vnútornejší nad moje vlastné vnútro“ (porov. Vyznania, s. 79, kniha III, kap. 6). Preto splývajú básne – modlitby, v ktorých básnik oslovuje Boha osobným zámenom – Ty, a básne, v ktorých sa započúva do seba samého a v básni prináša vlastnú reflexiu: „Tá hudba je za nami, pred nami i v nás“ (Jazdec 4, s. 19). Ako to vidno aj v predchádzajúcom citáte, k sebareflexii a dokonca aj k modlitbe napomáha aj kultúra – hudba, výtvarné umenie (b. Človek, s. 12 – 13), filozofia (b. Jazdec 2, s. 16)…, ktoré básnik zapája do spirituálnej a miestami aj eschatologickej dynamiky (Jazdec 4, s. 19). Otvorenosť voči Bohu človeku zásadne mení pohľad na život. Dokonca aj smrť prestáva byť tabu, aj tá je podmanená silou viery a túžby po Bohu: „Môj Sladký Prievozník / Kedy mi už z čela zotrieš / Prach zabudnutej prázdnej zeme / Kotvu vymaníš z kameňov a vykĺzneme // Pred nami bude všetko / Za nami nič / Len prelomené riečne prstene // Reťaze otroctva roztrhané“ (bez nadpisu, s. 22).

Motív prievozníka sa objavuje aj v zbierke Kristus v Bruseli (2005). Aj tu nadobúda eschatologické konotácie. No kým zbierka Tehilim prinášala istotu a akési mystické spočinutie v Prievozníkovi (ako o tom vypovedá gustatívna metafora zakúšanej duchovnej sladkosti), v nasledujúcej zbierke je lyrický subjekt zotáznený: „Vravia, že prievozník nepríde“. Je to kontext súčasnej európskej spoločnosti, ktorá spochybňuje existenciu Boha, a sama seba označuje ako post-kresťanská. Práve do tohto epicentra demokracie a kultúry provokatívne prichádza Kristus. Čo sa udeje? Už tu nedominujú tóny súkromnej spirituality, ale skôr prorockého rozhorčenia nad tým, kam sa uberá dnešný svet. Tak v básni Portrét Image básnik syntetizuje a parodizuje súčasný trend – byť za každú cenu „sexy“: „každý nech je sexy. / Ten, kto nie je sexy, nie je“ (Portrét Image, s. 28).

Aj nasledujúca séria piatich básní nadpísaných ako Portrét hlavy relativizuje a karnevalizuje hlavu ako orgán myslenia a inteligencie. Hlava je taktiež metonymiou individualizmu a sploštenia životného poslania na prežitie a pracovný výkon, a to bez srdca ako symbolu citov, empatie a lásky. V básni Použitie autor vygraduje motív hlavy ad absurdum. To, čo je na šialenom poblúznení hlavou negatívne, je nasledujúce: „Hlava sa oblieka v človeka. / Šaty ako telo, telo ako masku.“ (Vlastnosti, s. 33). Motív masky je básnickým pomenovaním neautentického života.  Pochádza od Tertuliána z divadla v Kartágu, kde si herci hrajúci viac rol, nasadzovali masky. To sa stáva leitmotívom celej zbierky Kristus v Bruseli, zvlášť v centrálnej básni, pomenovanej rovnomenne: „Tak Kristus na osliatku, v dave masiek, kráčal ranným Bruselom“ (Kristus v Bruseli, s. 46). Uvedené série básní možno považovať za prorocké, laickým slovom povedané – za angažované.

Pokojnejší tón má desať básní nadpísaných slovom Ikona (zväčša s genitívnym prívlastkom). Je to konkrétny príklad, jeden z viacerých, že Pastirčák je nadkonfesionálny básnik, inšpirujúci sa aj odlišnými denomináciami, v tomto prípade gréckokatolíckou či pravoslávnou tradíciou písania ikon. Sú to básne – rozjímanania (Ikona vôle, s. 54), tvorivej sebareflexie (Ikona, s. 49), hľadania nového symbolu pre nadzmyslovú skutočnosť (Ikona tkáča, s. 55), ale aj vyjadrenia sexuálnej príťažlivosti voči žene (Ikona láskania, s. 53). Našťastie, sexualita a spiritualita nie sú u Pastirčáka v protiklade (čo iste vyplýva aj z jeho náboženskej, osobnej i stavovskej skúsenosti a dosvedčujú to aj jeho publikované kázne (napr. Zdravé telo v kóme, s. 68 – 80).

Nasledujúca zbierka nazvaná minimalisticky iba preložkou V (2012) potvrdzuje poznatok, že Pastirčák je básnikom s citom pre jazyk. Ten je taktiež predmetom jeho básnickej meditácie. „V“ je podľa Slovníka slovenského jazyka predložkou s lokálom, ktorá má viacero obsahov, avšak na prvom mieste nesie význam „miesto, vnútri ktorého sa niečo deje“.  Minimalistický názov pozostáva zo slova zloženého z jednej fonémy/grafémy a z toho, čo absentuje (čo čitateľ – prirodzene – očakáva). Rovnako aj básne tejto zbierky počítajú s hĺbavým čitateľom, odčítajúcim aj náznak, zámlku, latenciu. Primárny záujem autora o vnútornú dynamiku je zrejmý.

Oproti predchádzajúcim zbierkam, čerpajúcim tému z kultúry, sa v aktuálnej zbierke básnik opiera o čistý zážitok z prírody. Započúvanie sa do prírody prináša mlčanie mysle (bez nadpisu, s. 60). Problém „hlavy“, individualizmu a racionalizmu, ktorý splošťuje životný prejav človeka na chladné poznanie, akokoľvek vedecky presné, nájdeme aj v tejto zbierke. Toho sa básnik odrieka. Naproti tomu kladie modus života spočívajúci v zmysloch, resp. v priamom, sviežom, vedomom dotyku s konkrétnym zmyslovým súcnom: „ó tráva / daj aby som ťa znova videl“ (bez nadpisu, s. 61). Apel na videnie „znova“ odkazuje na to, čo je prehliadané, samozrejmé a tak aj – nevidené. Východiskom z povrchného vzťahu k veciam je zrieknutie sa pragmatického princípu (strom… „nič od neho nechcem“, s. 60), akéhosi druhu slepoty, ktorý spočíva v kalkulácii so súcnami a ich ničivom využívaní. Zároveň ide o znovunadobudnutie priameho a hlavne nezištného kontaktu so svetom, ktorý pozorného človeka oblažuje a privádza ho k stíšeniu a zvnútorneniu („šumenie v mlčaní“, s. 60), pre ktoré platí ono „v“ (tu s významom vo svete, ale aj vo vnútri).

Okrem tejto dynamiky zbierka prináša reflexívne modlitby, a či modlitebné reflexie. Tie sú prejavom nesamozrejmosti viery v Boha, ktorej súčasťou je aj pochybnosť – kladenie až vŕšenie otázok (bez nadpisu, s. 68 – 69). Tou najvážnejšou otázkou v živote človeka je pýtanie sa „na teba láska“ (bez napisu, s. 72). Odpoveďou Boha je však samotné – „naše pýtanie“ (bez nadpisu, s. 72), teda určité božie ticho. Ono vyvoláva poznanie nadobudnuté v modlitbovom postoji, a to, že: „nie si / a si“ (bez nadpisu, s. 75). Antitéza, logicky nevysvetliteľná, privádza človeka do dimenzie hĺbky, v ktorej protiklady dokážu spolu-nažívať a platiť obe. To sme už ale pri poslednej vybranej básni zo zbierky V, pričom táto tendencia sa stane kľúčovou v ostatnej zbierke V nikom a nikde (2024).

V nej sa básnik uberá takzvanou via negativa, pretože Boh, ktorý je – takpoviediac vo všetkom a všade –, je spredmetnený Boh, ktorého meno kresťanstvo v dejinách často zneužilo a vyprázdnilo: „vytiahni boha zo skrine / nasaď si ho na tvár / zaves si ho na krk / odej si ho na hruď / (…) / dbaj na to aby ti pekne / splýval z pliec ťahal sa / za tebou v purpurovej vlečke / nastokni si boha na prst…“ (v purpurovej vlečke, s. 79). Autor v tejto programovej básni plný kritického zaujatia opisuje proces „podmanenia“, „skrotenia si“ Boha (a či boha), pričom v jednotlivých strofách možno odčítať, kde, kedy a ako sa tak stalo (napr. koncentračné tábory, procesie, tradičné kresťanstvo – viď symbol purpurovej vlečky, nadužívanie mena božieho a zaštiťovanie sa ním v spoločenskom živote – v parlamente, v ekonomickej sfére…). Tento text možno považovať za básnický pendant Dostojevského Inkvizítora, zvlášť je to vidieť v posledných strofách: „napľuj mu do tváre / postav ho pred súd / skontroluj ho písmom svätým / označ ho v mene boha / za bezbožníka…“ (v purpurovej vlečke, s. 81).

Aj v iných básňach zbierky sa autor vymedzuje voči – takpovediac – „slovenskému bohu“, tomu „v dvojkrížovom nebi“, (otec a syn II, s. 88), kde sa lyrickému hrdinovi bridia „synagógy /  i teplárne“ (otec a syn II., s. 88). Nábožensko-kritickú, možno povedať reformnú spiritualitu rozvinul básnik aj v programovej básni V nikom a nikde. Tá je o to účinnejšia, že v nej autor zaujíma polemický postoj v rozhovore so samotným Kristom: „čo sa ti to stalo / kriste / strhli ťa z kríža / priskrutkovali / k firemnému štítu / ako logo / obrali ťa o nahotu / obliekli do smokingu / usadili k monitoru / medzi burzových maklérov...“ (V nikom a nikde, s. 85). Táto – možno povedať – prorocká poloha poézie Daniela Pastirčáka vrcholí v básni Biele na bielom. Odvolávka na belobu môže mať spoločného menovateľa s apokalyptickým dôrazom na bielu farbu: „Potom som videl otvorené nebo a hľa, biely kôň – a ten, čo sedel na ňom sa volal Verný a Pravdivý; spravodlivo súdi i bojuje“ (Zjv 19, 11). Príbuznosť k Apokalypse majú predovšetkým strofy s mnohonásobnou anaforou: „schyľuje sa…“ (s. 95 – 98). Je to analógia s prorockým „prídu dni“ (Zjv 18,8; ale hlavne Jeremiáš – až štrnásťkrát).

Sumárne vzaté básnická tvorba Daniela Pastirčáka prináša špecifické „tóny“ do slovenskej spirituálnej poézie. Kniha Vybrané slová reprezentuje celú autorovu básnickú tvorbu a ponúka jej prierez. V nej je badateľný jednak posun od prvej po štvrtú básnickú knihu, na druhej strane ťažiská, ktoré sú prítomné v celku jeho tvorby. Prínosom je najmä autorova tvorba, v ktorej čerpá zo svojej osobnej duchovnej skúsenosti ako látky, ktorú pretvára na básnický text. V ňom je príznačný prorocký zápal a rozlišovanie životných skúseností na podklade Biblie, ktorá pre neho nie je iba kultúrnym textom.

Literatúra:
Pastirčák Daniel: Kázne. Zdravé telo v kóme. Bratislava: Calder, 2011.
Pastirčák Daniel: Vybrané slová. Ivanka pri Dunaji: Fraktál, o. z., 2025.
Sväté písmo Starý a Nový zákon. Rím: SÚSCM, 1995.
Sv. Augustín: Vyznania. Bratislava: LÚČ,  1997.
https://slovnik.juls.savba.sk/

Daniel Pastirčák: Vybrané slová
Fraktál, 2025