Literárne alegórie a surrealistické fikcie sú dokonalým (a nezriedka aj vtipným) prostriedkom na vyjadrenie vážnych posolstiev. V prózach Gaey Schoeters aj Sašu Filipenka hrá hlavnú úlohu slon. Trojicu uletených alegórií výborne dopĺňa Hendrixova ruka údajne pochovaná vo Ľvove v podaní Andreja Kurkova.
Safari pri Brandenburskej bráne
V novele Dar (Vyšehrad 2026) od Gaey Schoeters, belgickej spisovateľky a novinárky píšucej po holandsky, je slon najviac spoločensky až politicky angažovaný. Vlastne ide o celú armádu slonov. Keď sa tisícky slonov objavia v berlínskych uliciach a parkoch, spolkový kancelár je šokovaný. Spolu s ním aj celé mesto. Kde sa slony vzali? Ak by boli dva-tri, možno len utiekli z miestnej zoo. Ale stovky slonov afrických?
Záhada je rýchlo odhalená. Slony sú veľmi svojským darom Botswany. Sú vlastne poďakovaním za nový nemecký zákon sprísňujúci dovoz slonoviny z afrického kontinentu. Ak chce Západ chrániť ohrozené druhy, nech sa páči. Nemecké hlavné mesto sa o slony môže postarať, a tak dokáže svoju zelenú politiku. Nech sa slony môžu slobodne pohybovať a obyvatelia sa predsa radi prispôsobia. „Každý slon, ktorému len steblo preložíte cez cestu, bude nahradený dvoma novými.“(s. 33)
Slonia berlínska epopeja sa mení na absurdnú frašku. Krízový štáb v spolupráci s odborníkmi vymýšľa novú sloniu politiku. Líder opozície sa teší na vládne zlyhania. Zo slonov sa stáva imidžová záležitosť. Bulvárne médiá si píšu, čo chcú, prvé malé sloníča sa stáva miláčikom verejnosti. Ľudia sa zoznamujú s tajomnými sloními rituálmi a schopnosťami.
Môžu sa slony stať impulzom pre oživenie cestovného ruchu? Ako stádo gigantických zvierat zvládne mesto, ktoré sa berlínskych slonov ujme? A ako pri tejto slonej šlamastike vyhrať voľby?
Dar je ironickou metaforou ekologického pokrytectva a politického pozérstva. Pyšná Európa chce zušľachtiť celý svet, ale keď príde na reálne skúšky, prevládnu strach a egoizmus. Moc je najviac.
Autorku berlínska slonia expedícia baví. Postupne sa rozbieha vo vykresľovaní tragikomických situácií. Tie pôsobia surreálne. Stačí si však pomedzi kapitoly knihy prečítať pár spravodajských textov a zrazu sa aj najbláznivejšie fikcie približujú realite.
Slon tak veľký, že ho nikto nevidí
Slon (Odeon 2026) v podaní bieloruského spisovateľa Sašu Filipenka je prirodzene umiestnený do iných, jemu blízkych kontextov. Žije vo Švajčiarsku, pretože do vlasti sa vrátiť nemôže. Medzinárodným PEN klubom bol oficiálne vyhlásený za obeť cenzúry.
Aj tento slon sa v jednej chvíli objaví v každej domácnosti, na každom dvore. Živý, reálny a majestátny. Vidí ho aj Alexander, prominentný spisovateľ so svojou partnerkou (asistentkou aj slúžkou) Sofiou, ktorá nadšene súhlasí s každým, aj tým najšibnutejším literárnym nápadom.
V ich susedstve, v luxusnej vile, žije Anna. Chce byť úspešnou herečkou, ale zatiaľ má za partnera kabaretného umelca Pavla, ktorý je bytostným rebelom.
Filipenkova slonia hra je sofistikovaná. Slon je metaforou ignorovania reality v totalitnom režime. Všetci sú otrokmi konformity. Prebieha čosi ako kolektívna adaptácia v režime mlčania. Slon je obrovský – tak ako zlyhania moci, jej zločiny a prešľapy. Napriek tomu ich mnohí prehliadajú, pozerajú sa ponad, aby neboli vyrušení zo svojho pohodlia. Režim je v bezpečí, pretože z obyvateľov vyrobil pasívnych pozorovateľov.
„Zkrocení absurdity. Bojovat, nebo se vzdát, přizpůsobit se, nebo se změnit? Transformovat se, nebo se podrobit? Vyvíjet se, nebo se usadit? Po vystoupení národního Vůdce je vše zcela jasné. Plán je srozumitelný – integrace a asimilace, přizpůsobení a splynutí. Staletí přizpůsobování se hlásí o slovo. Smíření, přijetí a asimilace. Stabilizace jako proces. Platí se mlčením.“ (s. 90)
Verejnosť sa vnútorne rozpadá. Signálom rozpadu sú aj komentáre, ktorými Filipenko priebežne spestruje rozprávanie. Pohľady na vec sa rôznia, ale sú tak veľmi rozpadnuté do drobných fragmentov, že žiadnym spôsobom nedokážu sformovať verejnú mienku (alebo angažovanosť).
Bieloruský prozaik je hravý, so zmyslom pre medzižánrové experimenty. Okrem komentárov anonymných účastníkov sociálnych sietí prestriháva dej aj internými dokumentmi ministerstva vnútra a provokuje čitateľa krížovkou.
Slonia literárna hyperbola vo Filipenkovom podaní napriek svojej zábavnosti pôsobí. Je možné, že sú ľudia schopní prehliadnuť aj tie najzrejmejšie skutočnosti?
Rocková relikvia a iné ľvovské bláznovstvá
Hendrix neprišiel do západoukrajinského mesta celý, iba jeho pravá ruka. Príbeh Andreja Kurkova Hosťovanie Jimiho Hendrixa vo Ľvove (Slovart 2026) je obrazom mesta v zlomovom bode dejín aj absurdným rozprávaním o nečakaných priateľstvách bývalých KGB-ákov a sovietskych hippies.
Ľvov má v tomto románe samostatné miesto. Píše sa rok 2011 a mesto akoby sa nevedelo rozhodnúť, kam ďalej. Klíčia v ňom zárodky dynamickej budúcnosti, ale ešte je nostalgicky sivé. Chvíľami je prívetivé voči svojim obyvateľom hľadajúcim miesto v budúcom svete aj nemilosrdné voči tým, ktorí sa pozabudli.
Partia bývalých príslušníkov hudobného undergroundu sa stretáva na ľvovskom cintoríne pri fiktívnom hrobe Jimiho Hendrixa. V túto septembrovú noc majú nového nečakaného účastníka pietnej spomienky. Kapitán Rjabcev sa hlási k svojej kariére v KGB aj v novej ukrajinskej tajnej službe. Priznáva, že jeho prácou bolo sledovať ukrajinských hippisákov.
Vraj sa zaslúžil o to, že jeho ľudia priniesli do Ľvova ešte v roku 1978 kúsok Hendrixovho tela. „To sme tu vo Ľvove ja a nebohý Mezencev vymysleli špeciálnu operáciu v Amerike na čiastočnú nelegálnu exhumáciu jeho tela. Zaplatila to Moskva, no keby tam poznali celú pravdu, teraz by som sa tu s vami nerozprával…“ (str. 10)
Je import tejto rockovej relikvie záhadou, absurditou dejín, hrdinským výkonom utajeného rockera v službách KGB alebo iba hlúpym výmyslom?
Taras je výnimočný iným spôsobom. Zarába si tým, že vo svojom taxíku počas noci vozí po rozbitých ľvovských cestách solventných klientov, ktorí túžia zbaviť sa obličkových kameňov. Trvá to hodinu alebo dve. Niekedy však musí s nimi „pracovať“ až do rána, kým celí šťastní nevenujú močový kameň do jedinečnej Tarasovej zbierky.
Kapitán Rjabcev, napriek svojej nesympatickej osobnej histórii, pomáha, kde môže. Aj vtedy, keď sa na nočných ľvovských uliciach objavujú neznáme nebezpečenstvá, ktorých pôvod nikto nepozná.
Rozprávanie ukrajinského prozaika je zábavné a empatické voči ľuďom, ktorí sú kombináciou bežných aj prapodivných okolností opustení, bezmocní, vystrašení alebo ohrození novými pomermi. Poniektorí sú fakticky bezdomovcami, ale mesto im poskytuje základný rámec existencie a vzťahov. Západoukrajinský Ľvov je tu plný prekvapení. Má ďaleko od vyblýskanej elegancie (najčastejšou rekvizitou je fľaša vodky a kyslých uhoriek), a práve preto je ako stvorený pre rozohrávanie románových hádaniek.
Kurkov ponúka špeciálny literárny bedeker mesta aj mozaiku ľudských osudov, ktoré pôsobia mizerne, pretože ich vzácnosť je dokonale maskovaná.
…
Gaea Schoeters, Dar, preložila Veronika ter Harmsel Havlíková, Vyšehrad 2026.
Saša Filipenko, Slon, preložil Jakub Šedivý, Odeon 2026.
Andrej Kurkov, Hosťovanie Jimiho Hendrixa vo Ľvove, preložil Ján Štrasser, Slovart 2026.
Ľubomír Jaško je absolvent Univerzity Komenského a Vyššej odbornej školy publicistiky v Prahe. Písal do časopisu Zrno a rubriky Civilizácia v týždenníku Domino Fórum a následne EuroDomino. Príležitostne glosuje spoločenské dianie v denníku SME. Od roku 2009 píše pravidelné komentáre pre Aktuality.sk. Pripravuje knižné recenzie pre Týždeň, SME (a prílohu Fórum), Knižnú revue, RTVS (Krajina kníh) a webový magazín Inaque.sk. Je doma v oblasti náboženstva, politiky a kultúry. Zaujíma sa o históriu, médiá a literatúru. Vie, že svet je pestrý, preto nemá rád jednostranné ideológie a fanatizmus. Tuší, že konkrétne ľudské osudy sú dôležitejšie ako veľké politické konflikty.
