(z pripravovaného rukopisu Záznamy a nahrávky)
24.10.
Mamina narodeninová večera sa rýchlo zmenila na otvorený konflikt.
Prišiel aj mamin brat, emigrant z Nemecka a bol tam samozrejme môj brat so ženou a deťmi. (Moje) dieťa a dieťa (švagrinej) pobavene pozorovali narastajúcu hádku, potom sa jedno z nich (moje) začalo trochu báť. Druhé (bratovo nevlastné) dieťa sa zabávalo ďalej, mala som pocit, že najmä na vzrastajúcej červeni a frustrácii viditeľnej na bratovej tvári. Spočiatku sa držal statočne, používal všetky zbrane, ktoré dostal do vienka z oboch strán genetickej výbavy: začal s jemnou iróniou, prešiel do sarkazmu a paródie strýka, potom však už len purpurovel, ústa skrivené v strnulom úsmeve. Žiaľ, strýko má podobný arzenál, plus asi pevnejšie nervy. Po tom, ako vystriedal iróniu, sarkazmus a parodovanie (môjho) brata, už bol viditeľne rozčúlený z bratových „baby marxistických argumentov“. Miestami zvyšoval hlas, no aj on sa stále usmieval. (Naša) mama a deti ich sledovali spoza stola ako gašparkov na pódiu bábkového divadla, najmenšie dieťa (bratovo biologické) sa zjavne vydesené chúlilo v náručí (svojej) mamy ako mačiatko. Z (našej) mamy sálala neprístupnosť, hádkou bola celkom pohltená a vôbec si nevšímala, že nervová sústava (jej, aj bratovho) dieťaťa prestáva stíhať. Argumentačne sa raz prikláňala k jednému, raz k druhému diskutérovi, ale celkovo sa zdalo, že v čase nášho odchodu je viac na strane (svojho) brata. Moje dieťa sa čoraz naliehavejšie pýtalo domov a keďže to bola už asi štvrtá výzva, zovrelo mi v pubertálnych dlaniach líca, odkláňajúc moju pozornosť od hádky a nútiac ma nadviazať priamy očný kontakt. Navyše argumentovalo nutnosťou učenia, čo boli v tomto konkrétnom veku dieťaťa všetko nevídané javy. Pochopila som, že je naozaj v strese a že musíme ísť. Zdvihli sme sa na odchod. (Moje) dieťa sa išlo rozlúčiť s mamou (starou+mojou), ale tá nebola schopná odtrhnúť zrak od debatujúcich, aj keď sa moje dieťa opakovane pokúšalo zaujať jej pozornosť.
Babka, odchádzame. Babka, my už musíme ísť. Ďakujeme za večeru, babka. Babka? Babka?
Nakoniec ku mne prišlo do predsiene, kde som sa obúvala a takmer so slzou v pubertálnom oku vyjadrilo obavu, že babka sa urazila, lebo odchádzame pred záverom oslavy. Už v topánkach sme napochodovali naspäť do obývačky, kde pod mäkkým svetlom starého lustra sedela za slávnostne prestretým stolom celá rodina, dobrý porcelán, pri príležitosti jubilea vytiahnutý zo sekretára, sa ligotal od kačacej masti, všetky oči okrem kocúrových upreté na hádajúcich sa mužov – mladého idealistu, príťažlivého, ale ubitého rodinným a aktivistickým životom, a starého racionalistu, dokonale zachovalého, bez záväzkov a jedinej vrásky. Strýko už na brata otvorene kričal, nech si kľudne vytvorí ten svoj komunistický raj, ale bez neho, bez jeho práce a peňazí, a brat sa naďalej, stále unavenejšie usmieval. Po vzore dieťaťa som chytila maminu hlavu do dlaní spôsobom, ktorý bol pre mňa v tomto konkrétnom vzťahu nevídaný, a otočila som jej tvár k svojej. Na chvíľu ju to prebralo z hádkovej kómy. Čo je, opýtala sa neprítomne, ale pomerne milo. Odchádzame, povedala som. Dieťa sa bojí, že si urazená. Ale nie, vôbec nie, ahoj dieťa, povedala mama veselo a pohľadom sa vrátila k scéne za stolom. Zakývali sme bratovej manželke, jej dieťaťu aj ich spoločnému dieťaťu, (môjmu) nevlastnému otcovi, ktorý bol mimo občasného súhlasného a občasného nesúhlasného „hm“ počas celej hádky nezvyčajne ticho a sústredene lúskal orechy zo záhrady, a bratovi, ktorý na pozdrav len privrel oči. (Moje) dieťa každého viacnásobne pozdravilo, neustále a nervózne pri tom kontrolujúc (moju+starú) mamu, čo mi pripomenulo brata, keď bol ešte malý a citlivý a neistý. Povzbudzujúco som (svoje) dieťa objala, aby sa už toľko nebálo, v chodbe sme ešte pohladkali kocúra, skrytého pod kabátmi a obhrýzajúceho kačaciu kosť, a vycúvali sme do tmy.
Mária Modrovich vyštudovala na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského marketingovú komunikáciu a nemecký jazyk a literatúru. Debutovala zbierkou poviedok Lu & Mira (2011). Nasledovali knihy Tichý režim (2013) a Flešbek (2017), ktorý sa dostal do finálovej päťky Anasoft litera 2018 a vyšiel v maďarskom preklade. V roku 2019 vydala prózu Rozhovor s členkou kultu, ktorú v roku 2023 pre Mestské divadlo Žilina zdramatizovala Petra Fornayová a pre Teatr Śląski v poľských Katoviciach Katarzyna Dudzic-Grabińska. Časti textu boli dramatizované aj v rozhlase v Slovinsku a pripravuje sa francúzske vydanie knihy. Jej ostatná kniha Deň noc voda (2024) sa dostala do desiatky Ceny Anasoft litera 2025.
