„Čo moje zaujatie tebou hovorí o mne? Na akú moju potrebu odpovedáš práve ty? Tvar tvojej bytosti je tvar mojej prázdnoty. Láska, čo ma mala spasiť, je negatív môjho strachu. Pozri sa na môj sen a začuješ volanie mojej prázdnoty.“
Turisti a ich únik pred sebou. Dovolenkári v exotických destináciách a štandardizovaný spôsob zárobku na dovolenku. Voyeurská rozkoš, s akou sa odsudzujú prečiny celebrít.
Aká slabá náplasť, aké banálne placebo je svalnatý muž z vrátnice. V akej uzučkej spoločnosti je jeho červené BMW E36 M3 zdrojom obdivu a symbolom statusu.
„Toto je očarenie, čo ma má premôcť? Toto je vášeň, čo má zaslepiť? Jediný spôsob, ako sa nechať premôcť touto príležitosťou, je byť ešte slabšia, ako ona.
Odzbrojujúco slabá. Nízka. Slepá a hluchá. Hlúpa.
Koľko pív budem potrebovať?
Aké atrofované budú moje sny, aby vedeli hrať v tejto melodráme?
Akou úbohou musím byť ja, aby som mohla hrať v jeho hre?
Dievča zo sídliska. Bývalá víťazka recitačnej súťaže na úrovni kraja v rokoch, ktoré si nikto nepamätá, s básňami autora, ktorého politická angažovanosť robí z hlásenia sa k jeho tvorbe znak slabého vkusu.
Toto som ja.
Spas ma.
Toto si ty.“
*
„Igor ma vykupuje.
Ak môžem byť milovaná – a Igor nie je slepý, Igor nie je opojený, Igor nie je banálny – môžem byť zachránená.
Pôjdem po rozsudok.
Pôjdem po milosť.
Návrat márnivej ženy.
Návrat márnotratnej ženy.“
Znova sa stavia pred objektív. Znova je hlavnou postavou príbehu. Ako sa nedojímať vlastným pokľaknutím? Ako nebyť nadšený z vlastného precitnutia?
Ako stratiť seba?
„Keď na mňa hľadíš, Igor, nemám strach byť.
Keď ma vidíš, strácam sa.
Keď sa milujeme, zabúdam na všetko.
Zabúdam na seba.
Opojená.
Pri milovaní sa rozpúšťa hranica medzi ja a ty.
Hranica nie je jasná ani fyzicky.
Strácam sa, lebo som ti dovolila nechať sa pohltiť.
Strácam sa, alebo som sa ponorila do vnímania teba.
Stratila som sa, zachráň ma.
Stratila som sa, musím sa pred tebou zachrániť.
Stratila som sa, našla som novú seba.
Túžim po dieťati.
Túžim po dieťati, aby naplnilo moju prázdnotu.
Túžim po dieťati, aby aspoň ono vedelo, kto som.
Netúžim po dieťati.
Konkuruje môjmu zaujatiu sebou.
Túžim po dieťati, ospravedlní moju ženskosť.
Túžim po dieťati a mám strach z dieťaťa.
Je priveľké.
Väčšie ako ja.
Túžim po dieťati tak, ako túžim po živote.
Bojím sa života.
Osloboďte ma od života.
Neberte mi život.
Túžim po dieťati, aby bolo mojím životom.
Aby ma život vzal na ruky a kolísal, ako dieťa.
Nech ma utíši moje dieťa.
Nech ma učičíka moje dieťa.
Čičíkajúc svoje dieťa čičíkam seba.
Pristihla som sa pri tom, že dieťa má byť prostriedkom.
Som pascou, do ktorej sa chytám.“
Jozef Palaščák (1984) debutoval zbierkou Básní TELOI (2009). V roku 2010 vyšla bibliofília Otec, Syn a Cudzinka a zatiaľ ostatnou zbierkou je Notácia (2014). Jeho básne boli preložené a publikované v maďarčine, angličtine, slovinčine, bosniačtine a poľštine. Píše recenzie, poviedky, je spoluautor divadelnej hry Divadla Na Peróne s názvom Slovenský raj (2017). Pracuje ako literárny redaktor.
