Neurobila som to iba pre povrchné zistenie, či som ešte stále príťažlivá.
Neurobila som to pre iskru v očiach nového vrátnika komplexu budov, v ktorom je aj naša škôlka.
Neurobila som to pre uistenie sa, či moje svaly neochabujú a farbu na vlasy príliš nevyťahalo slnko.
Nie preto, lebo sa mu podarilo ma rozosmiať a aj on sa nenútene smial, vstal, oprel sa oboma predlaktiami o pult a predklonil sa dopredu, keď som ešte stále v ruke držala pero, ktorým sa zapisuje dochádzka.
Na prsty som si natáčala retiazku, ktorá spája pero s jeho stojanom.
Za ucho som si zasunula neposlušný prameň vlasov, nechtom zavadila o veľký kruh náušnice a dotkla sa ušného lalôčika.
Pri predklone sa mu napli svaly na rukách a hrudi a zdalo sa, že uniforma bezpečnostnej služby, ktorá zabezpečuje stráženie týchto budov, je mu malá.
Za opaskom má zbrane a rôznu výstroj signalizujúcu pripravenosť a nekompromisnosť. Signály maskulinity, rovnako ako moja bižutéria, parfém a lokne vlasov zjavujú feminitu.
Napnutie celého tela od špičiek topánok v lodičkách, ktorým dávam v ostatné dni prednosť pred pohodlnejšou obuvou, cez stehná, driek a tiahlu líniu chrbta, je mimovoľné.
Neurobila som to preto, že by som nemilovala Igora.
Neurobila som to preto, že by tento muž nebol nedokonalý. Pri smiechu sa odhaľuje jeho chrup poznačený zápasením a fajčením. Niektorým tetovaniam na jeho predlaktí chýba kompozícia a sú banálne.
Neurobila som to pre kávu z automatu pri vrátnici.
Neurobila som to pre vytuningované BMW, ktoré skôr signalizuje nestrategické míňanie financií na projekt, ktorému sa tým nezvyšuje jeho trhová cena..
Nie pre dlhý smiech a o tiahle sekundy po smiechu, kým vnímam jeho pohľad na svojej tvári.
Nie pre kolísavú chôdzu za roh, ktorú sleduje.
Nie pre kratší dych.
Nie pre tajnosti, ktoré sa javia ako cenné, kým ich nevykreslí v bežnej reči ostré svetlo rozumu.
Nie pre pocit viny.
Nie pre rozšafnosť, s akou Igorovi teraz hovorím o práci.
Nie pre energiu s ktorou zapájam deti do spoločných hier.
Nie pre hravosť, s akou celá trieda detí zdraví uja vrátnika, keď ideme v dvojstupe do parku.
Nie pre bezradnosť pri dlhom sedení vo vani v chladnúcej vode. S očami bez mejkapu, s popraskaným lakom na nechtoch, s vlasmi, z ktorých mi po vyžmýkaní vody ostane v dlani chumáč.
Nie pre vrásku, alebo hrčku pod kožou na ľavom prsníku.
Nie.
Nie pre detinskú dôveru, s akou vrátnikovi Igor povie, že po mňa prišiel, ten ma zavolá, ale oznámi, že Norika ešte čaká s posledným dieťaťom, ktorého rodičia sa oneskorili.
Nie pre Igorov pokoj, s akým čaká v kresle na vrátnici, s nikým nekomunikujúc, čítajúc knihu. A kým vrátnik nenásilne podpichne zaneprázdneného otecka, čo ešte na vrátnici vybaví posledný telefonát a berie si dieťa, Igor vloží záložku medzi strany, vstane, úsmevom pozdraví vrátnika a berie ma na pizzu.
Nie pre úbytok bezprostrednosti v ďalšie ráno na vrátnici.
Nie pre roztržitosť s akou sa nevydám počas prestávky na lacnú kávu z automatu.
Prečo nie?
Nie.
Nie.
*
Objavili sa na tehotenskom teste dva pásiky? Bol by to dostatočný dôvod, ak by nastal?
*
Igor ukončil projekt a na ďalšiu noc ťa pozval na víno do sídliskovej reštaurácie, kde je jej zvonku socialistický prefabrikovaná konštrukcia zvnútra vyzdobená mexickými keramickými rekvizitami a niekde uprostred tohto prebytku podnetov si sa rozosmiala, zaklonila hlavu a potom si sa naklonila k Igorovi a čosi si mu pošepkala.
Zaplatili ste a odišli ste do teplej noci.
…
Text vznikol vďaka podpore Fondu na podporu umenia.
Jozef Palaščák (1984) debutoval zbierkou Básní TELOI (2009). V roku 2010 vyšla bibliofília Otec, Syn a Cudzinka a zatiaľ ostatnou zbierkou je Notácia (2014). Jeho básne boli preložené a publikované v maďarčine, angličtine, slovinčine, bosniačtine a poľštine. Píše recenzie, poviedky, je spoluautor divadelnej hry Divadla Na Peróne s názvom Slovenský raj (2017). Pracuje ako literárny redaktor.
